Ivan's blog

Suržik je neoficiálni jazik, ktorí prirodzene vznikol kombináciou ruštini a ukrajinčini. Dá sa počuť aj u nás - napríklad v Nitre v autobuse a nevedel bi som, že je to suržik, kebi mi to nepovedali. Dovtedi som ani nevedel, že niečo také vôbec existuje.

Ruština aj ukrajinčina aspoň podľa toho, čo vidím a hlavne počujem okolo seba, sú veľmi odolné voči cudzím vplivom. Je naozaj veľmi ťažké napríklad naučiť Ukrajinca minulí čas v prvej osobe jednotného čísla - písal som, čítal som, varil som, spal som. To "som" im jednoducho nelezie do hlavi a nechápu, na čo to slovo vlastne je, keď sa dá veľmi jednoducho povedať ja pisál, ja čitál - a každí tu tomu rozumie.

Alebo napríklad takáto otázka Ukrajinca - čo je to to "si si"? Prečítal si si, zapísal si si...

Vzdal som to. Začal som totiž zvažovať zavedenie fizickích trestov a to je moment, kedi bi sa učiteľ mal vážne nad sebou zamislieť a hlavne začať obzerať po inej robote. Už sa nepokúšam svojich Ukrajincov naučiť správne po slovenski. Dohovoria sa aj bez "som" a "si si."

Som zvedaví, či aj tu časom prirodzene nevznikne neoficiálni noví jazik na spôsob suržiku, ktorí bude kombináciou slovenčini, ruštini a ukrajinčini. Ukrajincov, ktorí už niečo také používajú, je tu pomerne dosť.

Toto je večná debata - je lepší sistém, v ktorom má každí právo vlastniť a nosiť zbraň, ako sistém, v ktorom jednotlivec v zásade toto právo nemá?

Argumenti sú na prví pohľad jasné - pozrime sa na USA a kriminalitu tam, obzvlášť spojenú so streľbou, a porovnajme to napríklad s takím Dánskom. Je evidentné, že kde je viac zbraní, je aj viac streľbi. Takže sa môže zdať, že nie je vlastne ani veľmi o čom.

Právo vlastniť a nosiť zbraň je v USA garantované priamo v ústave, konkrétne v jej druhom dodatku z roku 1791. Teda historicki sme stále na začiatku od Británie nezávislích USA. Ako celé snaženie nakoniec dopadne ešte nevieme, ale je zrejmé, že národ má väčšiu šancu sa ubrániť, ak majú jednotlivci zbrane, ako keď ich nemajú.

O samotnom jednotlivcovi ani nehovoriac. Ak nájdete doma lúpežníka, ktorí si veľkú hlavu zo zákonov nerobí, tak máte väčšiu šancu, keď máte zbraň, ako keď sa pokúsite volať na políciu, ak vôbec máte čas a nabití telefón pri sebe.

Z celospoločenského hľadiska je potrebné ešte poznamenať, že národ nemusí čeliť iba vonkajšiemu nepriateľovi. Viď komunistickí prevrat vo februári 1948. Ktovie, či bi bol víťazní a aj to SNP bi sa iste ľahšie organizovalo, kebi bežní ľudia mali zbrane.

Takže celá debata nie je zďaleka čiernobiela. Právo vlastniť a nosiť zbraň nie je zadarmo, cenou zaň sú obete streľbi, ktorá bi inak nebola. Ale je potrebné, ak si vážime slobodu. Pritom na rozdiel od Dánska máme historicki dobrí dôvod si nemislieť, že nám sa to predsa nemôže stať, abi sa z vlastnej vládi stal tiran. A na rozdiel od Dánska máme v prípade pádu Ukrajini Vladimíra Vladimíroviča na víchodnej hranici a proruskú vládu doma.

Neviem si ale dosť dobre predstaviť vôbec začať túto debatu v našej spoločnosti, ktorá je prešpikovaná ľavicovou ideológiou od hora až dole. Sloboda nie je práve jej najobľúbenejšie slovo.

Včerajší pomerne rozsiahli rozhovor s Borisom Johnsonom, ktorí zverejnil na svojom podcaste Ukraine the Latest britskí The Telegraph, bol fascinujúci.

Bívalí britskí premiér vihlásil, že Británia bi mala cítiť morálnu zodpovednosť voči Ukrajine, pretože to bola práve Británia, ktorá spolu s Francúzskom, USA a ruskom v roku 1994 prinútili Ukrajinu vzdať sa jadrovích zbraní vímenou za rešpektovanie jej hraníc. Kebi Ukrajina na túto dohodu nepristúpila a ponechala si jadrové zbrane, tak bi si rusko dvakrát rozmislelo, či ju napadne.

Trvalo 10 rokov, kím to niekto priznal.

Boris Johnson bol prví politik, ktorí krátko po začiatku invázie navštívil Ukrajinu. V rozhovore poprel mítus, ktorí sa odvtedi šíril, že to bol práve on, kto presvedčil Zelenského nepristúpiť na dohodu, ktorú vtedi rusko predložilo. Tá dohoda sa totiž rovnala kapitulácii a nikoho nebolo treba presviedčať, abi ju Ukrajina nepodpísala.

Západu ďalej vičíta absenciu akejkoľvek stratégie v tejto vojne. Tá mala biť od začiatku jasná - cieľom nesmie biť nič iné ako víťazstvo Ukrajini, to znamená vihnanie rusov za hranice z roku 2014, teda pred anexiou Krimu, a jej prijatie do NATO. A tomuto cieľu mala biť podriadená masívna finančná a vojenská pomoc bez obmedzení zasahovať ruské územie.

Zatiaľ všetko veľmi pekné. Tlieskam. Ale zopár otázok visí vo vzduchu. Akosi nebolo Borisa Johnsona počuť v roku 2014, keď rusko anektovalo Krim. A s podvíživenou britskou armádou sa nič nezmenilo ani potom, čo sa stal premiérom. Naopak, zľakol sa covidu, zavrel celú krajinu a zaťal tak masívnu sekeru do štátnej kasi. Covid ho stál aj post premiéra, hoci tento očividní fakt nikto dodnes nepriznal.

A tak si Boris Johnson veľmi želá "silné USA." To v preklade znamená, že ten socík, čo v západnej Európe po druhej svetovej vojne v oblasti obrani zaviedli USA, bol veľmi fajn a bola bi škoda v ňom nepokračovať.

Súhlasím s názorom, že tím, čo kupujeme, hlasujeme za svet, akí chceme.

Nie je to tak dávno, čo sa dalo ísť na vianočné trhi bez toho, abi napríklad cena takého punču udierala do očí. Ako mi však visvetlila moja pani manželka - a tá má naštudovaní celí internet - nemám to chápať tak, že si kupujem iba takí vianoční punč. Kupujem si aj vianočnú atmosféru k tomu.

Obchodovať sa dá dnes teda s hocičím, aj s vianočnou atmosférou. Za čo ale nakúpili vianočnú atmosféru jej predajcovia? Takí stánok na hlavnom námestí aj niečo stojí, takže stopa vedie k mestu. Pretože poplatok za stánok sa aicki prenáša aj do ceni punču, v ktorom je zaúčtovaná aj vianočná atmosféra. Aj s prirážkou, pretože stánkar predsa nebude robiť zadarmo.

Mesto už ale žiadnu vianočnú atmosféru od nikoho nenakúpilo. Ono je totiž jej tvorcom a hlavním predajcom. Zrazu akobi šibnutím čarovného prútika sa z orgánu správi vecí verejních stáva agilní podnikateľ. Len škoda, že aj nepôsobí v konkurenčnom trhovom prostredí. V meste totiž máme jedno hlavné námestie, a to patrí mestu, rovnako ako aj vedľajšie. Mesto nemá problém rižovať zo svojho monopolného postavenia a pítať si za vianočnú atmosféru nekresťanskú cenu.

Za takíto svet ja nehlasujem. Všetki vianočné stánki bojkotujem. Idem si virobiť vlastnú vianočnú atmosféru. Ak sa podarí, zverejním tu recept.

Od socíku sa nič dobré nedá čakať a socík v oblasti obrani v západnej Európe paradoxne zaviedli po druhej svetovej vojne USA. Tím, že založili NATO a postavili sa na jej čelo. Západná Európa si tak mohla v pohode hovieť a otázki vlastnej bezpečnosti riešiť len veľmi zľahka. Však načo, kebi niečo, tak je tu predsa NATO.

A ušetrené peniaze sa použili na veľa iních, pre voličov lákavejšie znejúcich projektov. A tak sa štát mohol veselo montovať všade možne, ale tam, kde je ho naozaj treba, tam zase akosi zliháva. Pretože prvoradou a najdôležitejšou úlohou štátu je zabezpečiť svoju vlastnú samotnú existenciu.

Preto je asi naozaj potrebné celé NATO rozpustiť a začať odznova. A tentokrát bez USA. Iste, dobré vzťahi s USA nie sú na zahodenie, ale spoliehali sme sa na nich príliš dlho. Nemôžeme očakávať, že za nás budú donekonečna viťahovať horúce gaštani z ohňa. Musíme konečne dospieť a prevziať zodpovednosť sami za seba.

Dosť bolo socíku.

Zvláštna vojna. Tvrdíme, že pomáhame Ukrajine, dodáme jej zbrane, ale nepovolíme jej ich použiť na ruskom území. Vie si niekto predstaviť, že počas druhej svetovej vojni USA dodajú zbrane takej Británii, ale povolia jej iba trafiť vlastné územie? Abi sme náhodou nenahnevali pána Hitlera a nevieskalovali konflikt. Absurdné.

Ale časi sa zmenili. Môžeme si dovoliť jednať s agresorom v rukavičkách. Má to ale svoju logiku.

Celé to totiž stojí a padá na USA. Európa bez USA je vojenski impotentná. Naplno som si uvedomil, v akej šlamastike sa nachádzame, keď som sa dozvedel, že celá britská armáda má dokopi nejakích 80 tisíc vojakov. To bi na Ukrajine stačilo tak na 2 mesiace. Takže západná Európa inak ako dodávkami zbraní nevie pomôcť, aj kebi chcela. A od februára 2022 sa v tejto veci nezmenilo nič.

Jediná armáda, ktorá bi dokázala rusov z Ukrajini vihnať, je americká. Bez nej to nepôjde. Takže Ukrajina v tom od začiatku bola sama, je v tom sama a veľmi pravdepodobne aj zostane sama. Pretože USA sa priamo vojenski angažovať nebudú a bez nich jednoducho nemá kto. Nie sú vojaci.

Kebi ste boli v pozícii Trumpa, Bidena prípadne Muska, tak asi konáte rovnako. Ste jeden z najmocnejších ľudí na tejto planéte a v prípade Muska aj najbohatších. Vašim cieľom je užiť si život tu na tejto zemi naplno a iste nejdete nič riskovať kvôli nejakej Ukrajine a bláznivím Slovanom. Nech sa vizabíjajú, je nám to jedno. Nemôžete predsa od nás chcieť, abi tam naši vojaci zomierali.

Nemusí sa nám to páčiť, ale logiku to má. Vojenská slabosť má svoju visokú cenu, čoho dôkazom je celá história ľudstva.

Každí bi mal asi naozaj nielen robiť to, čo mu ide najlepšie, ale aj nerobiť to, čo mu nejde vôbec.

Nemám problém písať. Celkom ma to aj baví. A naopak, vôbec neviem ľudí presvedčiť o ničom, nieto ešte o mišlienke 1i, a je mi proti srsti niekomu hovoriť, čo bi mal alebo nemal robiť. Takže aj predstava, že budem niečo ako náboroví pracovník pre tím blogerov, ktorí tu budú denne dobrovoľne, s nadšením a zadarmo prispievať, bola od samého začiatku úplne nereálna.

Nielen to. Mám dokonca podozrenie, že kebi som sa angažoval vo veci guľatosti našej planéti, tak počet priaznivcov teórie o jej plochosti bi stúpol. Už je to raz tak - každí sme sa s nejakím darom narodili a ja som celkom určite nedostal do vienka schopnosť práce s ľuďmi a ich ovplivňovania.

Spolok je dobrá vec, ale dvaja už je veľa, hovorila moja stará mama. A tak sa naša spoločná cesta - všetkích blogerov a mňa - na tejto doméne končí. Projekt ani doména ale nekončia. Zmislom zostáva tvorba obsahu napísaného podľa pravidiel 1i.

Jeho autorom budem ja. Iba ja. Nedá sa nič robiť. Ostatním blogerom prajem veľa zdaru v ich projektoch, nech sú aspoň tak vitrvalí ako som ja, ale hlavne nech sú oveľa úspešnejší.

A kde je teda aspoň moje poďakovanie za všetki tie blogi, ktoré tu napísali všetci ostatní blogeri, ktorích som teraz zablokoval? Nie je toto celé iba ješitnosť z mojej strani? Nemal bi som biť rád aspoň za to, že sa vôbec našiel niekto, kto tu aj keď nie pravidelne ale predsa len prispieval?

Nemislím si, že som niekomu dlžní poďakovanie. Pretože 1i nie je o mne, ale o mišlienke, z ktorej, ak sa raz zrealizuje, nebudem benefitovať ja, ale tí, čo prídu po nás. A ak sem niekto prispieval iba kvôli mne a vôbec nie z presvedčenia, tak mi tiež veľmi nepomohol.

Ješitní samozrejme som, ale tiež tu nejde o to, že bi som sa na niekoho hneval. Ja sa tiež nejdem pretrhnúť, abi som písal na cudzích doménach a naviše chápem, že každí máme svoje projekti, svoju prácu a čas je obmedzení. Takže ak sa na niekoho hnevám, tak len sám na seba za to, že som podľahol ilúzii, že viem niekoho presvedčiť. Jednoducho neviem a to je fakt.

A odpoveď na poslednú otázku je tiež záporná. Lepší ako sviatoční bloger je žiadni bloger. Jednoducho sa znova potvrdilo to, o čom sa presviedčam celí život. Totiž, že spoľahnúť sa môžem iba sám na seba. Aj to nie vždi.

O koreňoch našej štátnosti a našej genetickej víbave hovorí skvele film Obchod na korze z roku 1965. Videlo ho z môjho okolia veľmi málo ľudí, čo je dosť pozoruhodné vzhľadom na fakt, že získal Oskara za najlepší cudzojaziční film. Počas komunizmu vegetoval pekne v trezore a po jeho páde naše školstvo nepovažovalo za potrebné sa o ňom zmieňovať.

Prečo ale vlastne skončil za komunizmu v trezore a teda ste naň nemohli ísť do kina a ani si ho pozrieť v televízii? O komunistoch sa tam nehovorí zle, nehovorí sa tam o nich totiž vôbec. A naopak veľmi zle z neho vichádzajú práve tí, proti ktorím aj komunisti v auguste 1944 povstali.

Komunisti po roku 1948 spravili z vojnového Slovenského štátu tabu. O tom sa jednoducho nehovorilo. A tento stav trval až do pár rokov trvajúceho odmäku v druhej polovici 60. rokov, ktorí skončil v auguste 1968 ruskou inváziou.

A nehovorilo sa o tom, pretože celá tematika nepasovala komunistom do príbehu, ktorí nám tlačili do hlavi. O tom, ako sme vlastne vždi boli na správnej strane barikádi, čo sa aj potvrdilo povstaním proti Nemcom a Tisovmu režimu. To, že sa nejednalo iba o Tisa a jeho kolegov, ale o celú spoločnosť, ktorá nemala najmenší problém zhabať majetki a naložiť desaťtisíce Židov do transportov a ešte aj zaplatiť Hitlerovi za každého deportovaného Žida - to už akosi do tohto príbehu nepasovalo.

Z tabu sa potom stala živná pôda rôznich legiend. Napríklad o tom, akí bol ten Tiso vlastne dobrák, keď udeľoval vínimki z transportov. A ako ani nevedel, čo sa vlastne potom s transportami dialo a ako si mislel, že Židov posiela za lepším životom. Z Tisa sa tak stal martír, dodnes uznávaní napríklad minimálne jednou stranou vládnej koalície.

Toto ale nie je len čisto akademická dejepisná debata. Má to presah do súčasnosti. Nie je náhoda, že uctievači Tisa nevedeli, kde je sever počas druhej vojni a ani teraz nevedia, kde je sever na víchod od nás. A bez nich bi don roberto nemohol úradovať.

Pritom možno stačilo tak málo - zaradiť film Obchod na korze do školskích osnov a spraviť z neho tak niečo na spôsob povinného čítania.

Niečo som s tím už jednoducho musel urobiť. S tímito čas od času sa viskitujúcimi víbuchmi mojej frustrácie nad tím, že pravidelne tu píšem iba ja. A tak som našiel riešenie. Všetkích blogerov na tejto doméne som zablokoval. Takže sa už ani nebudem môcť sťažovať, že nepíšu. Jednoduché ako facka.

Rovnako som zrušil celú sekciu O nás. Táto doména totiž nie je a ani nikdi nebola o nás, ale o mne. 90% obsahu som totiž vitvoril ja. Skrátka a dobre, moja predstava, že tu budem mať denne nové zaujímavé príspevki od pestrej paleti blogerov sa jednoducho nenaplnila. A tak sa ani nejdem hrať na to, akú širokú podporu má táto iniciatíva. Začal som s tím sám a budem v tom aj pokračovať sám.

Viriešil sa tiež problém hľadania novích blogerov. Nebudem už hľadať žiadnich. 14 rokov hľadania je mislím dosť.