Ako som nedávno písal v britskej ženskej konzerve, prví krát v mojom živote som bol naozaj hrdí na Slovensko, keď som na druhí deň po invázii išiel autom na ukrajinskú hranicu. V rádiu bola vtedi celí deň iba jedna téma - pomoc Ukrajine. Dokonca koalícia s opozíciou sa dokázali spojiť a prijať v parlamente vihlásenie odsudzujúce ruskú inváziu.
Jednota a dobrá vôľa ale nemali dlhého trvania, čo ma ale až tak veľmi neprekvapuje. Tento národ má totiž vo svojej genetickej víbave hlavne schopnosť sa sťažovať...Potom, čo Svätopluk polámal tie prúti na tom našom hrade, sme sa tisíc rokov sťažovali na Maďarov. Po nich na Čechov až sme ako slepé kura k zrnu prišli k samostatnému štátu. To nám samozrejme nemohlo zabrániť v tom, abi sme sa prestali sťažovať a tentokrát sme už mohli naplno prejaviť svoj skutoční charakter, keď sme 60 tisíc Židov naložili do vlakov a poslali v dobrej viere za lepším životom. Krátko po vojne sme potom dostali možnosť na 40 rokov sa sťažovať znova na Čechov a po roku 1968 aj na Rusov.
Od roku 1989 sa sťažujeme na sprostích Američanov. Tích Američanov, vďaka ktorím Západ prosperuje od skončenia druhej svetovej vojni a ktorích technológie používame všetci každích pár minút.
Najnovšie sa na zoznam tích, na ktorích sa sťažujeme, dostali Ukrajinci.
Fakt mi je z tejto krajini niekedi na grcanie. Ale vždi si potom uvedomím, že napriek tomu všetkému je toto jedna z najlepších krajín pre život.
Historicki sme stále v bode 0. Iné národi sa formovali dlhé storočia a nemôžeme predsa chcieť zázraki za ani nie 30 rokov polonormálnej samostatnej existencie. Takže hlavu hore, priatelia. Nebude to snáď až také zlé. Jedného dňa.