Blogs

Po víťazstve španielskich futbalistiek na svetovom šampionáte šéf futbalového zväzu od samej radosti pobozkal jednu z hráčiek. Bol z toho škandál, pretože bozk bol proti vôli hráčki. Skončilo to na súde. Prokuratúra sa domáha jednoročného väzenia. Rok v Šatlave za nepovolení bozk...

Zastavuje sa mi rozum. Hráčke sa od toho nešťastného momentu, podľa jej vlastních slov, zastavil život. Chcela tím zrejme povedať, že utrpela neopísateľnú traumu.

No vidíš, milí dánski portál, ako sa dá krásne písať aj o iních veciach ako čo najnovšie povedal Trump prípadne akím gestom zaujal Musk.

Ako vravím, rozum sa mi zastavuje. Z celej tejto za vlasi pritiahnutej ľavicovo progresivistickej agendi. Ako sú ženi pravidelne obeťami sexuálnich útokov mužov, ako je potrebné neustále riešiť také nepatrné zlomki spoločnosti akími sú homosexuáli a transsexuáli, ako nemajú biť muži, ktorí sa cítia biť ženami, diskriminovaní a má biť im umožnené súťažiť spolu so ženami...Običajní bozk žene je pre nich za ďaleko za čiarou a vinníka treba zavrieť do basi.

Môže sa potom niekto diviť, že vihral Trump?

Dánski portál dnes priniesol správu o biednom stave, v akom sa momentálne nachádza Demokratická strana v USA. Ako trefne poznamenal jeden americkí komentátor - napriek tomu, že Trump čelil dvakrát pokusu o zosadenie z postu prezidenta a bol uznaní vinním v 34 súdnich procesoch, voličom stále pripadal biť normálnejší ako to, čo ponúkala opozícia.

Presne ako u nás. Napriek tomu, že dona roberta a spol. mala celá spoločnosť plné zubi do takej mieri, že po predposledních voľbách mali jeho oponenti ústavnú väčšinu, je tu znova. V posledních voľbách totiž napriek všetkému pripadal väčšine voličov normálnejší ako to, čo ponúkala súčasná opozícia. A to je už víkon. Prehrať v takejto konštalácii - to chce veľkú dávku neschopnosti, babráctva a bordelu v hlave.

Portál sa ďalej sťažuje, že už dlhé tíždne je spravodajstvo stále o tom istom - Trump, Trump a zase Trump. A keď už nie Trump, tak Musk a jeho gestá. Toto je pozoruhodné. Pretože je to práve tento portál, ktorí dookola stále točí Trumpa a Muska a chitá sa úplne všetkého, čo Trump a Musk vipustia do sveta.

Riešenie je pritom evidentné - ak to nechcete mať od hore až dole stále o tom istom, tak nebuďte leniví a píšte aj o inom. Verte či nie, ale tento svet nie je len o Trumpovi a Muskovi.

O Trumpovi sa na dánskom portáli nič pozitívne nedočítate. Je to pozoruhodné vzhľadom na fakt, že Trumpova fotka sa nachádza snáď pri každej druhej správe zo zahraničia. Na druhej strane Dánov chápem - o Grónsko pochopiteľne nechcú prísť.

A tak ma ani nijak zvlášť neprekvapil tón článku o tom, ako Trumpova administratíva odoslala mail desaťtisícom pracovníkom verejného sektora s ponukou odísť s odstupním vo víške ôsmich mesačních platov. Samozrejme celé zle. Ako si to ten Trump predstavuje, že ide zosekávať birokratickí aparát? A ako argument proti zaznela aj úvaha, že čo bi sa stalo, ak bi odišla aj polovica leteckích dispečérov.

Je to tu znova. Leteckí dispečéri. Nedávno som ich tu spomínal v súvislosti s novembrom 1989. Václav Havel použil tiež leteckích dispečérov na obranu rozhodnutia komunistov vôbec neriešiť a nechať ich ďalej veselo pôsobiť na všetkích možních postoch, počnúc predsedom prvej ponovembrovej federálnej vládi.

Článok sa potom ani len nesnaží zodpovedať otázku, či tento mail vôbec dostali aj leteckí dispečéri. Pretože ak ho nedostali, sotva ich bude niečo motivovať k dobrovoľnému odchodu. Celá správa tak zostáva len niekde na povrchu emócií. Trumpa nemáme radi a nedávna tragédia vo Washingtone znova vzbudzuje obavi v otázke bezpečnosti leteckej dopravi. A to stačí. Všetko ostatné ide bokom.

Kde končí zdraví rozum, tam sa začínajú viťahovať leteckí dispečéri. Lebo však kto bi nechcel aj vistúpiť z lietadla, keď už raz do neho nasadne?

Minulotíždňové protestné zhromaždenia, ktoré sa konali vo viacerích mestách na Slovensku, sa dostali aj na titulku jedného dánskeho portálu. V minulosti už portál nejaké správi o Slovensku priniesol, ale na titulke sme sa za ten čas, čo to sledujem, objavili prví krát. Bolo to isté spestrenie inak pomerne jednotvárneho spravodajstva posledních tíždňov, keď to od hora až dole bol samí Trump prípadne Musk.

U nás je ešte ďaleko do volieb, ale aj tak si tipnem víťaza. Bude ním súčasná opozícia. Jediná vec, ktorá dokáže zachrániť dona roberta od prehri, je covid. Ten covid, ktorí ho vzkriesil z mŕtvich.

Predstavte si situáciu, že sa tu vírus znovu naplno rozbehne a don roberto splní to, čo hovoril, keď bol v opozícii - krajinu nezatvorí a nebude ani nútiť ľudí sa očkovať. Súčasná opozícia ho bude kritizovať, domáhať sa lockdownu a covid pasov. Kto v takejto situácii vihrá?

Tipujem dona roberta. Ale iba v tejto a žiadnej inej konštalácii. Trochu masochisticki si želám, abi nastala. Pretože potom možno konečne opozícia pochopí, prečo vlastne pred poldruha rokom prehrala. Aj keď ani to nie je u nás isté.

O včerajšom protestnom zhromaždení v Nitre som sa dozvedel od svojho zákazníka. Dávno som na žiadnich nebol, naposledi na tích, ktoré sa konali po vražde novinára. Predsedom vládi bol vtedi don roberto.

Cestou som si uvedomil, že vívoj sa jednoducho nedá zastaviť. Predsedom vládi je znovu don roberto s tím rozdielom, že teraz má na svojej strane aj prezidenta. A povedzme, že to v najbližších voľbách neustojí, vihrá opozícia, potom príde ďalší covid, zavrú nás doma tak, že sa nestihneme diviť, prídu ďalšie voľbi, znova vihrá don roberto a pôjdeme znovu do ulíc. Opakujem, vívoj sa jednoducho nedá zastaviť.

Ale dosť bolo špekulácií. Poďme k samotnému zhromaždeniu. Na úvod vistúpil jeden visokoškolák s vihlásením študentov. Presnejšie študentov a študentiek, abi si snáď niekto nemislel, že išlo iba o študentov mužského rodu. Zaznelo "študenti a študentki, ktorí a ktoré..." Ktorí a ktoré - niečo tak kostrbaté som nepočul dávno. O samotnom verbálnom prejave študenta ani nehovorím. Chápem, že postaviť sa na námestie a rečniť pred davom ľudí je skôr doména hercov ako študentov, ale stačilo len čítať z papiera.

Následne zaznelo vihlásenie učiteľov. Tí si samozrejme prihriali svoju polievočku. Zaznelo už tradičné "podfinancované školstvo." A to bolo všetko, čo som bol ochotní počúvať. Naozaj som tam neprišiel kvôli podfinancovanému školstvu. Ale keď sme už pri ňom, podľa môjho názoru nie je školstvo podfinancované ale naopak prefinancované. Pretože štát sa do školstva vôbec nemá čo starať. Ale skúste toto visvetliť učiteľovi, ktorí jednoducho nemá vo svojej genetickej víbave mišlienki voľného trhu. Zarobiť si sám na seba a prestať donekonečne viplakávať nad podfinancovaním školstvom - to ho ani len vo sne nenapadne.

A tak moje ďalšie kroki viedli do Irish pubu. Aspoň ten má vo veciach jasno - čapovaní Guiness a tankovú Plzeň.

Musí je veľkí pán, ale Nemusí ešte väčší, čím narážam na svoj predchádzajúci príspevok. Prečo bi sa musela Británia znovu spájať, tentokrát vojenski, s kontinentálnou Európou?

Vidíte? Vistačím si aj sám. Dokážem diskutovať sám so sebou a aj so sebou nesúhlasiť. Nikoho ďalšieho nepotrebujem.

Ísť do konfrontácie s USA ohľadne Grónska - to od Labouristov ani nikoho iného v Británii jednoducho nemôžeme očakávať. Zostáva tak kontinentálna Európa. EÚ je spoloční hospodárski priestor, ktorí bi mal aj niekto vojenski brániť. Nechať to na iních znamená pokračovať v socíku, kde príjemca benefitov nie je zároveň aj ich platiteľ - a teda ani o ničom nerozhoduje.

EÚ tak stojí na prahu vážneho rozhodnutia. Rozšíri svoje pole pôsobnosti aj na oblasť obrani alebo to nechá tak v štíle business as usual?

Odpoveď poznáte. B je správne. Pretože EÚ je impotentní socík. A tiež aj kvôli tomu, že takéto zásadné rožšírenie kompetencií EÚ bi si iste vižadovalo otvorenie prístupovích zmlúv a vzdanie sa národních kompetencií v oblasti obrani. A do toho sa predsa nikomu nechce. Však načo. Však kebi predsa len naozaj niečo, tak je tu stále NATO.

A kruh sa tak uzavrel a sme doma.

Trumpa netreba brať doslova, ale aj tu sú isté hranice. Vihlásenia ohľadne Grónska sú ďaleko za čiarou. Európa sa nesmie zľaknúť. Je potrebné ukázať Trumpovi veľkí prostredník, zomknúť sa a dať mu jasne najavo, že bez boja mať Grónsko nebude.

Z čoho potom viplíva otázka, kto bude za Európu okrem Dánov bojovať. A sme znova pri európskej vojenskej aliancii, ktorú je jednoducho potrebné vitvoriť, ak nemáme biť trápne odkázaní na vísledki americkích volieb. S odkázanosťou na americkej vojenskej sile musí Európa skoncovať. Je najvišší čas.

Spolok je dobrá vec, ale dvaja už je veľa, hovorila moja stará mama. Dokážu sa aspoň najväčší hráči dohodnúť? Británia, Francúzsko, Nemecko, Poľsko. A pozor, netreba zabúdať ani na Ukrajinu, ktorej armáda je v Európe momentálne zrejme najsilnejšia. Vitvorenie takejto silnej päťki bi znamenalo zabiť dve muchi jednou ranou. Pretože bi nebolo potrebné riešiť vstup Ukrajini do NATO s neistím vísledkom hlasovania nielen v USA, ale aj napríkad takom - z tohto pohľadu trápnom - Slovensku.

To bi ale znamenalo potrebu masívneho vizbrojenia a teda aj utiahnutia opaskov. A do toho sa stále nikomu nechce. Veď predsa oveľa lákavejšie znejú sociálne programi, o ktoré nikdi nie je núdza.

Ako som to už spomínal - od domáceho spravodajstva som sa úplne odstrihol. Zapracoval pud sebazáchovi. Začalo mi biť totiž z neho vislovene zle. Na sociálnich sieťach nie som. Takže ak mi ľudia nepovedia, čo sa tu deje, tak jednoducho neviem. Dánski portál, ktorí sledujem, to našťastie so správami o nás nepreháňa. A ani jeden podcast Telegraphu, ktorí denne počúvam.

A tak mi to o tom študentovi, čo odmietol podať prezidentovi ruku, museli povedať. No museli. Nemuseli, pretože moje okolie vie, že so správami tohto druhu nemá za mnou chodiť. Ale povedali a už sa s tím nedalo nič robiť. Odmietol som to komentovať. Ale je pozoruhodné, že na základe tejto informácie si potom našli aicki ku mne cestu ďalšie. Komentár nejakého nášho tenistu a aj bívalého predsedu parlamentu, ktorí študenta skopali pod čiernu zem. Kto je momentálne predsedom parlamentu, neviem - možno ide o tú istú osobu.

Nie je podstatné. Podstatné je to, že kebi som nemal prvú informáciu, ďalšie bi sa ku mne asi nedostali, pretože bi unikal kontext. Bariéra sa ale prelomila a tak už nič nestálo v ceste následnej žumpe, ktorá sa na mňa mohla veselo valiť.

Odmietam sa v nej špárať. Oveľa zaujímavejšia otázka ako kto akí komentár vipustil, je, prečo vôbec toto musíme riešiť. Prečo tu vôbec máme prezidenta, akého máme, napriek tomu, že v predposledních voľbách on a celá jeho partia dostali na frak tak, že ich oponenti mali ústavnú väčšinu. Stačilo robiť nejaké veci inak, a nemuseli sme tu mať zase túto garnitúru, tentokrát aj s prezidentom. A nemuseli biť potrebné žiadne gestá.

Ale kdeže. Nejdeme hľadať príčini debaklu. Mi sa radšej budeme špárať v žumpe. Slušne, ale rázne.

Toto obdobie po Vianociach do Troch kráľov mám najradšej. Pohoda, kľud, deti rozlezené po kadejakích chatách, takže doma iba pani manželka a ja.

Obrovskí to rozdiel oproti Vianociam samotním, z ktorích Evine dcéri dokážu každí rok spraviť hotové peklo. Stresi, nervi, všetci doma, takže všetko musí biť tip-top, darčeki. Pritom oslava narodenín najznámejšieho nemanželského sina má biť sviatkom pokoja a dobrej náladi.

Každí rok si na Vianoce púšťam túto klasiku, autorom ktorej je Eric Idle. Už som to tu raz spomínal, ale nezaškodí pripomenúť.

Fuck Christmas, it’s a waste of fucking time.
Fuck Santa, he’s just out to get your dime.
Fuck holly and fuck ivy and fuck all that mistletoe.
White-bearded big fat bastards ringing bells where’er you go.
And bloated men in shopping malls all going "Ho-ho-ho!".
It’s fucking Christmas time again!

Fuck Christmas, it’s a fucking Disney show.
Fuck reindeer and all that fucking snow.
Fuck carols and fuck Rudolph and his stupid fucking nose,
and fucking sleigh bells tinkling everywhere you fucking go.
Fuck stockings and fuck shopping, it just drives us all insane.

Go tell the elves to fuck themselves.
It’s Christmas time again.

Túto oslavu minulého roka som chcel napísať už pred pár dňami, ale hovoril som si - nechváľ deň pred večerou. Opatrnosť ale nebola namieste, a tak už môžem smelo vihlásiť, že uplinulí rok bol jeden z najlepších v mojom živote. Navštívil som veľa zaujímavích miest a nemusel ísť ani na jeden pohreb. Veľmi pomohli aj chitré hodinki.

K ich kúpe ma inšpirovala pani manželka. Dovtedi som bol v tejto veci dosť skeptickí, nerozumel som, načo mi také chitré hodinki budú, veď predsa mám všetko v telefóne. To je síce pravda, ale fakt je aj ten, že hlavne keď som doma, častokrát netuším, kde sa telefón nachádza. A keďže zvonenie zviknem vipínať, dovolať sa mi bol dosť problém. Hodinki mám ale stále na ruke a viem aj cez ne prijímať hovori, čo ocenia hlavne volajúci.

Vďaka hodinkám viem aj presne merať čas, ktorí odpracujem. Dovtedi to boli iba také hrubé odhadi. Stávalo sa, že niekedi som sa zobudil v noci a nevedel znovu zaspať, a tak som začal rozmíšľať nad nejakím pracovním problémom. To je samozrejme moja práca a nič na tom nemení fakt, že sú tri hodini ráno, všade okolo tma a ja ležím v posteli. Bral som to ako odpracovaní čas, ktorí kompenzoval možno nie skutočne odpracovaních osem hodín deň predtím.

Alebo taká obedná prestávka. Idem do mesta a cestou riešim v hlave robotu. Tiež odpracovaní čas. Ale odkedi mám hodinki žiadne práce o tretej ráno ani počas prechádzki nehrozia. Pretože stopki na nich zapínam, keď robím a vipínam, keď nerobím. A naučil som sa, že keď robím, tak aj naozaj robím, a keď nerobím, tak hlava nerieši žiadne pracovné záležitosti. A to je skvelé.

Môj spánok sa aj vďaka tomu zlepšil. Informujú ma o tom tiež hodinki.

A vždi sa teším, keď je na stopkách na konci mesiaca málo hodín. Pretože to znamená, že o to viac som sa mohol venovať iním veciam.

Do tohto roka prajem všetkím okrem už tradičného zdravia aj veľa času práve na iné veci.