Blogs

Sotva bi sa našiel niekto s kím som strávil viac času posledních 13 rokov ako s mojou mačkou Charlie. Priniesla ju z ulice v Lužnej ako malé mačiatko vtedi ešte malá Ivanka. Malo to biť pôvodne iba na jednu noc. No ale vihoďte to na ulicu. Dostala meno po tulákovi Charliem ešte skôr ako sme sa dozvedeli jej pohlavie. Ale už sme to nemenili.

Vďaka Charlie sa zo mňa stal veľkí fanúšik mačiek. Teraz mám ešte ďalšie 3 a prevádzkujem aj niečo na spôsob verejních mačacích záchodov. Nedávno som kúpil aj samočistiace WC a Charlie bola jeho prví a hlavní používateľ.

Bolo vždi veľmi príjemné, keď pri mne spokojne priadla. Chcel som, abi mala aj parťákov, a tak som jej zadovážil pred rokmi Nema a Buba. Oboch ale veľmi skoro postihol tragickí osud.

Nevzdal som to. Objavili sa ďalšie mački, naposledi pred 3 rokmi ďalší Nemo. Veľmi ho bavilo naháňať Charlie a rovnako ako mne bude iste chíbať aj jemu.

Charlie, ak toto čítaš, nezabudni pozdraviť Piper, odkazuje Rasťo. Ďakujem za všetki milé chvíle. Bola si veľmi fajn mačka a rovnako ako si mala rada nás aj mi sme mali radi teba.

Tohtoroční jubilejní 20. ročník majstrovstiev Českej republiki veteránov v basketbale bol pre náš tím pozoruhodní už pred jeho samotním začiatkom - od novích dresov, cez následnú vihrotenú situáciu na skupinovom Viberi, o ktorej som tu písal, až po nadviazanie kontaktu s držiteľom prsteňa víťaza NBA. Aj samotní priebeh majstrovstiev bol pozoruhodní, v niekoľkích momentoch tiež vihrotení a v jednom nanajvíš úsmevní.

Veľa ľudí to nevie, dokonca ani tí, čo hrávajú alebo hrávali aktívne basketbal, ale Slovensko má hráča s prsteňom víťaza NBA. Ja som sa to tiež dozvedel len pred pár rokmi. Levičan Richard Petruška v roku 1994 vihral titul s Houstonom Rockets a stal sa tak prvím európanom, ktorí to dokázal. Rišo je o poldruha roka starší odo mňa a nikdi sme sa na ihrisku ani mimo neho nestretli. Súčasní spoluhráč Jožo Bačkor s ním ale hrával v levickom doraste. Už nejakí ten rok sme sa bavili v tíme plánom zlanáriť ho do Klatov a dostal to na starosť práve Jožo. Ten bol ale v tejto veci veľmi plachí a hanbil sa Riša kontaktovať.

Tak som si to zobral na starosť ja a Rišovi som napísal. A hoci o mne v živote nepočul veľmi priateľski mi odpísal. Bohužiaľ ale po druhej operácii kolena už dal na radu lekára a basket už radšej nepokúša.

Do Klatov sme išli tento rok v pozlátanej zostave bez dvoch najlepších hráčov. S Malecom, kapitánom tímu, sme to vopred odhadli triezvo - tentokrát bez nároku na medailu, 4. teda predposledné miesto. Tak sa aj stalo, dosť pochopiteľne, aj vzhľadom na fakt, že v tíme máme 2 hráčov v kategórii 65+, 2 v 60+, 3 v 55+ a iba 3, ktorí sú v kategórii, ktorú sme hrali, teda 50+. Inak povedané mali sme prestarnutí tím, naviše bez dvoch opôr.

Jediní zápas sme vihrali s Nachmelencami z Plzne, ktorí sa basketbalom vislovene bavia, tešia sa z každého koša, ktorí dajú, a veľkú hlavu si nerobia z košov, ktoré dostanú. Čo sa už veľmi povedať o nás nedá, chceme vždi vihrať, aj keď vieme, že to nie je vždi reálne. A to sa samozrejme miestami prejavuje v trochu na môj vkus hustejšej atmosfére ako bi bolo treba. Našťastie ale naozaj iba miestami a je to vždi lepšie ako kebi chíbala akákoľvek motivácia sa trochu pobiť o dobrí vísledok. A aj tieto momenti sú vždi následne plnohodnotne vikompenzované pozápasovím pivom.

V zápase s Flamendrami som zažil niečo, čo som v živote nezažil a zrejme už ani nezažijem. Súper hádzal trestné hodi a druhí nedal. Doskočil to spoluhráč na opačnej strane ako som bol ja. Otáčal som už hlavu smerom do útoku, keď som pravím okom periférne uvidel, že spoluhráč nasadzuje k streľbe - ale na vlastní kôš. Najprv som si mislel, že vidím zle a je to iba dôsledok úderu presne do pravého oka, ktorí som inkasoval na poslednom predturnajovom tréningu. Skamenel som, keď som si uvedomil, že toto sa deje naozaj. Prví pokus síce nedal, ale vedel som, že je zle a že bi som snáď mal ísť brániť. Kľudne som mohol aj faulovať, pretože fauli na vlastného spoluhráča sa nepískajú. Ale ako som napísal, nebol som schopní pohibu. Druhí pokus už spoluhráč premenil za nadšeného potlesku súpera.

Do mozaiki úsmevních príbehov tak pribudol tretí vzácni kus - úspešní strelec priznal, že mu trvalo 55 rokov, kím sa prepracoval k vlastencovi.

Tím druhím bol darček, ktorí si dal k 60. narodeninám minulí rok na turnaji v Žiline už spomínaní Jožo - pri bloku rozbil celú dosku aj s košom.

Suverénnim kráľom v tejto disciplíne je ale už tiež spomínaní kapitán presne ako sa na kapitána patrí. Pred 2 rokmi na turnaji v Poľsku litovskí súper, ktorí nás v poslednom zápase drtil rozdielom dvoch tried, položil pol minúti pred koncom loptu na polovici ihriska. Nemalo totiž zmisel už čokoľvek riešiť, zápas bol už dávno rozhodnutí a hlavne na nás bolo vidno, že už toho máme dosť. Pepičo to ale videl celé inak, loptu, o ktorú sa nikto nezaujímal, schmatol a v drtivom následnom protiútoku nikím nebránení efektím dvojtaktom s loptou okolo pása nekompromisne zakončil...Litovcom padli sánki. A nielen im.

Možno bi sa to nabudúce dalo celé skombinovať do jedného Meisterstücku - schmatnúť loptu, rozbehnúť sa na vlastní kôš a odtrhnúť ho aj s doskou.

Sme vo veku, kedi brániť len súpera nestačí.

Ono sa to na prví pohľad nemusí zdať, ale nové dresi tímu Fotri z Nitri sú z pohľadu projektu 1i historickou udalosťou. Prví krát totiž uzrie svetlo sveta niečo napísané podľa pravidiel 1i bez akéhokoľvek visvetlenia. Fotri z Nitri. Nič viac. Žiadne poznámki pod čiarou, prečo to je napísané takto, a nie podľa oficiálnich pravidiel. Žiadne odkazi na túto stránku alebo stránki podobních projektov.

Najlepšie na tom, že to vôbec nebol môj nápad. Ja som pôvodne ani nechcel mať žiadne nové dresi, keďže dve sadi existujúcich podľa mňa bohato stačili. Spoluhráč Juraj Drinka bol ale iného názoru a vďaka nemu mám teraz o čom písať. Podobne ako keď Juraj Zopp vidal prvú knihu napísanú podľa pravidiel 1i. Samozrejme v jej úvode ešte visvetlil prečo píše ako píše, teda bez ipsilonu. Možno jej pokračovanie už bude tiež bez visvetlenia.

A to je samozrejme veľká vec, pretože to znamená, že projekt sa už dostáva do povedomia a už nie je potrebné nič visvetľovať.

Nemôžem prehliadnuť skutočnosť, že krstné mená oboch priekopníkov sú rovnaké. Chcelo bi to ďalších Jurajov.

Za tie roki, čo sa tomuto projektu venujem, som si zvikol na prízemné osobné invektívi tipu "choď naspäť do školi, keď nevieš používať ipsilon." Invektívi, o ktorích som písal v predchádzajúcom príspevku, boli ale úplne iného a doposiaľ pre mňa nepoznaného kalibru. Zaznelo aj silné slovo "ideológia."

Áno, 1i je v konečnom dôsledku ideológia - zdravého rozumu a vôli vzoprieť sa oficiálnim nezmislom aj za cenu, že sa jej nositeľ stane nevihnutne terčom osobních útokov, ktoré sa jednoducho musí naučiť zvládať. Netvrdím o sebe, že sa už nemám čo učiť.

Svojmu oponentovi som vďační za to, že sa vďaka nemu tejto téme dostalo nielen v rámci nášho tímu viac ako štedrej pozornosti. A ak naša oficiálna súpiska na májoví turnaj v Klatovoch neklame, tak si tam aj spolu zahráme.

Pred 4 rokmi táto stránka zasponzorovala dresi jednej nitrianskej veteránskej basketbalovej partie, v ktorej hrávam. Nič kontroverzné - vzadu www.1i.sk a vpredu logo so sloganom “Darujme si radosť z písania.” Žiadne provokujúce do očí bijúce tzv. hrúbki.

Názov tímu, 1i.sk, po krátkom čase zmenil kapitán tímu na Fotri z Nitri. Predsa len, abi sme boli aj geograficki lokalizovateľní. Pod tímto názvom sme sa prihlasovali na turnaje a pod tímto názvom o nás písali v regionálnom vidaní denníka Sme. A to hneď dvakrát. Abi novinár nevizeral ako blbec, tak za názov tímu dal do zátvorki formuláciu “áno, takto sa to píše”. Fotri z Nitri sa stali značkou.

Dresi ale zostali tie isté. Bez názvu tímu. Zatiaľ všetko v úplnom poriadku. Nikto z tímu až doteraz nemal s tímto setupom žiaden problém.

Idilka vidržala až do minulého tíždňa, kedi jeden spoluhráč, lekár, vištudovaní teológ a vodič v jednej osobe prišiel s nápadom virobiť ešte jednu sadu dresov. A tentokrát na nich uviesť aj logo, ktoré iniciatívne sám vitvoril. Netušil, čo tím spustí.

Ozval sa ďalší spoluhráč s víhradou, že nielenže nevieme hrať basketbal, ale aj máme blbosť na drese. Odpovedal som v tom zmisle, že ak tam bude na konci ipsilon, tak nehrám. Bol som vzápätí obvinení z vidierania. Vihodené mi bolo na oči, že som svojvoľne bez súhlasu tímu pred 4 rokmi uviedol na dresoch nesprávni názov tímu. Čo na tom, že na dresoch žiaden názov tímu nikdi nebol.

Bránil som sa. Navrhol som kompromisné riešenie na dresoch vôbec žiadni názov tímu neuvádzať, alebo sa dohodnúť na nejakom novom, s ktorím bi sme boli obaja spokojní. Nepochodil som. Stále som bol vizívaní k tomu, abi som sa všetkím spoluhráčom ospravedlnil. Pričom sa mi dodnes neohlásil nikto z tímu, ktorí bi si mislel, že bi som sa mal niekomu ospravedlňovať. Roztržka na skupinovom Viberi gradovala. Oponent mi aj zavolal, pričom len zopakoval vízvu na moje ospravedlnenie sa, načo som ho poslal do slova a do písmena do piče.

Na druhí deň som chcel otočiť list, spraviť za roztržkou hrubú čiaru a ísť ďalej. Znova som nepochodil. A znova som sa mal ospravedlňovať za svoje vidieračstvo. Padali silné slová ako ideológia, charakter a dôkazi o tom, čo som to ja vlastne za človeka. V jednej chvíli sa aj moje meno zmenilo na Yvan.

Nedohodli sme sa. Nemienim sa ospravedlňovať a oponent odmieta hrať v dresoch, v ktorích hrával 4 roki, o novom bez ipsilonu ani nehovoriac. Prestal som trénovať s touto partiou a našiel si novú. Na turnaje ale s nimi chodiť budem.

Projekt 1i naozaj nie je pre slabé náturi.

Naše spravodajstvo už dlhé roki nesledujem. V aute mám väčšinou pustené Rádio Devín, ktoré v čase správ vipínam. Iné nehudobné relácie si ale niekedi vipočujem.

Nie je to až tak dávno, keď mi tam to hovorené slovo začalo v ušiach škrípať. Zrazu už nestačilo povedať napríklad študenti, autori, spisovatelia, ale bolo potrebné hovoriť o študentoch a študentkách, autoroch a autorkách, spisovateľoch a spisovateľkách.

Dnes bol na Devíne rozhovor s jednou prekladateľkou, kde bolo krásne vidieť, či skôr počuť, ten rozdiel medzi redaktorkou, ktorá sa v každej otázke kŕčovito drží "prekladateľov a prekladateliek", a prekladateľkou, ktorá v odpovediach hovorí prirodzene iba o "prekladateľoch", napriek tomu, že je sama prekladateľka.

Pochopiteľne, pretože sa bavíme o profesii "prekladateľ", pričom je evidentné, že prekladateľom môže biť aj žena. Snaha o politickú korektnosť na nesprávnom mieste tak robí jazik kostrbatím a neprirodzením. Ako svojho času na protestnom zhromaždení v Nitre povedal ten študent: "...študenti a študentki, ktorí a ktoré..."

Netflixová séria The Chosen, ktorá pojednáva o klasickom biblickom príbehu Ježiša a jeho apoštolov, ma zaujala. Na rozdiel od všetkích ostatních spracovaní, ktoré som v živote videl, sú hlavné postavi stvárnené bez pátosu a smrteľnej vážnosti. Prví krát som tak videl Ježiša sa smiať. Pritom sa ani náznakom nejedná o nejakí lacní pokus o paródiu. A to dokonca ani v prípade jeho záchvatu smiechu na druhí deň ráno potom, čo Ján Krstiteľ prišiel o hlavu.

A to už pokladám za kumšt. Hlavné postavi tak získavajú na ľudskosti a prirodzenosti.

Tvorcovia sa snažia v rámci možností čo najvernejšie držať príbehu tak ako je zaznamenaní v evanjeliách. Takže, kto nechodil do kostola a chce si doplniť svoje znalosti v tejto oblasti - má veľmi dobrú možnosť.

Napriek úsmevním momentom sa samozrejme nejedná o komédiu. Na to sú tu iní majstri - Monthy Pythons a ich Život Briana.

Ak v Dánsku prekročíte povolenú ríchlosť o viac ako tuším 60%, zoberú vám - a teraz pozor - auto. Pobavila ma historka o tom ako sa jeden Nór veľmi ponáhľal cez Dánsko niekam do Nemecka. Ferrari mu zobrali, a tak musel pokračovať verejnou dopravou.

Práve som sa odtiaľ vrátil a môžem potvrdiť, že to funguje. Nevidel som tam za celí čas jedno jediné auto, ktoré bi išlo evidentne ríchlejšie ako je povolené. Na bežních cestách mimo obce je maximálna povolená ríchlosť 80 km za hodinu. Nevidel som ani jedno jediné auto, ktoré bi predbiehalo iné mimo diaľnice. Jediní náznak agresiviti som zaregistroval raz na diaľnici, keď sa na nás nalepilo auto - s rumunskou značkou.

Dane na autá sú v Dánsku veľmi visoké - niekde na úrovni 160%. Takže keď už toľko za auto zaplatíte, tak si dobre rozmislíte ako ríchlo budete jazdiť.

V Dánsku sa aj vďaka tomuto jazdí veľmi kľudne a možno aj preto si môžu dovoliť mať alkoholoví limit na úrovni 0.8 promile. To je už pomerne dosť. A najlepšie na tom, že to veľmi nekontrolujú. Môj známi tam nefúkal doteraz v živote ani raz.

Takéto niečo si u nás neviem dosť dobre predstaviť.

Americkí útok na Irán veľmi pasuje do karát rusku a jeho fanúšikom. Veď predsa rovnako ako si USA vojenski presadzujú svoje záujmi v tomto regióne, tak si aj rusko vojenski presadzuje svoje záujmi na Ukrajine. Prečo bi v jednom prípade útok na suverénni štát mal biť legitímni, ale v druhom onálepkovaní ako akt otvorenej agresie? Akí je v tom rozdiel?

Nuž veľkí. Ukrajina totiž nikdi nedeklarovala ako svoj cieľ zničenie ruska. Irán to vo vzťahu k Izraelu nielenže deklaroval, ale aj roki podporoval hizbaláh a hamas - teda hnutia s rovnakím cieľom. Ukrajina ďalej nielenže nepracovala na vívoji svojich jadrovích zbraní, ale sa ich naopak vzdala. A ďalej USA ani Izrael si nikdi nenárokovali na žiadne Iránske územia. Na druhej strane rusko anektuje konzistente od svojho vzniku všetko, čo sa len dá.

Jediním dôvodom útoku na Irán je jeho jadroví program. Kde je spravodlivosť tu? Prečo bi Izrael mohol mať jadrové zbrane ale Irán nie? Nuž tu spravodlivosť naozaj končí. A nemám s tím problém, keďže o ich použití si civilizovaní svet v prípade Iránu nerobí vôbec žiadne ilúzie.

Nemeckí kancelár príjemne prekvapil, keď vihlásil, že Izrael útokom na Irán a jeho jadroví program robí aj za nich špinavú robotu. Keď som si kládol otázku, či je tu vôbec krajina, ktorá je jednoznačne na strane Ukrajini a zároveň jednoznačne na strane Izraela, tak som odpoveď našiel - je ňou Nemecko.

Bolo potrebné prehrať dve svetové vojni, abi prišlo k rozumu. Hovorím ale iba o bívalích západonemeckích spolkovích krajinách. Víchodná časť s proruskími sentimentami, kde dominuje AfD, je celkom iná pesnička. Tích štiridsať rokov vimívania mozgov sa stále prejavuje.

Nedivil bi som sa, kebi Nemecko nasledovalo Maďarsko a vzdalo sa členstva v ICC. Pretože sa asi dosť dobre nedá stáť na strane Izraela v konflikte s Iránom a zároveň zatíkať izraelského premiéra.