Ivan's blog

Netflixová séria The Chosen, ktorá pojednáva o klasickom biblickom príbehu Ježiša a jeho apoštolov, ma zaujala. Na rozdiel od všetkích ostatních spracovaní, ktoré som v živote videl, sú hlavné postavi stvárnené bez pátosu a smrteľnej vážnosti. Prví krát som tak videl Ježiša sa smiať. Pritom sa ani náznakom nejedná o nejakí lacní pokus o paródiu. A to dokonca ani v prípade jeho záchvatu smiechu na druhí deň ráno potom, čo Ján Krstiteľ prišiel o hlavu.

A to už pokladám za kumšt. Hlavné postavi tak získavajú na ľudskosti a prirodzenosti.

Tvorcovia sa snažia v rámci možností čo najvernejšie držať príbehu tak ako je zaznamenaní v evanjeliách. Takže, kto nechodil do kostola a chce si doplniť svoje znalosti v tejto oblasti - má veľmi dobrú možnosť.

Napriek úsmevním momentom sa samozrejme nejedná o komédiu. Na to sú tu iní majstri - Monthy Pythons a ich Život Briana.

Ak v Dánsku prekročíte povolenú ríchlosť o viac ako tuším 60%, zoberú vám - a teraz pozor - auto. Pobavila ma historka o tom ako sa jeden Nór veľmi ponáhľal cez Dánsko niekam do Nemecka. Ferrari mu zobrali, a tak musel pokračovať verejnou dopravou.

Práve som sa odtiaľ vrátil a môžem potvrdiť, že to funguje. Nevidel som tam za celí čas jedno jediné auto, ktoré bi išlo evidentne ríchlejšie ako je povolené. Na bežních cestách mimo obce je maximálna povolená ríchlosť 80 km za hodinu. Nevidel som ani jedno jediné auto, ktoré bi predbiehalo iné mimo diaľnice. Jediní náznak agresiviti som zaregistroval raz na diaľnici, keď sa na nás nalepilo auto - s rumunskou značkou.

Dane na autá sú v Dánsku veľmi visoké - niekde na úrovni 160%. Takže keď už toľko za auto zaplatíte, tak si dobre rozmislíte ako ríchlo budete jazdiť.

V Dánsku sa aj vďaka tomuto jazdí veľmi kľudne a možno aj preto si môžu dovoliť mať alkoholoví limit na úrovni 0.8 promile. To je už pomerne dosť. A najlepšie na tom, že to veľmi nekontrolujú. Môj známi tam nefúkal doteraz v živote ani raz.

Takéto niečo si u nás neviem dosť dobre predstaviť.

Americkí útok na Irán veľmi pasuje do karát rusku a jeho fanúšikom. Veď predsa rovnako ako si USA vojenski presadzujú svoje záujmi v tomto regióne, tak si aj rusko vojenski presadzuje svoje záujmi na Ukrajine. Prečo bi v jednom prípade útok na suverénni štát mal biť legitímni, ale v druhom onálepkovaní ako akt otvorenej agresie? Akí je v tom rozdiel?

Nuž veľkí. Ukrajina totiž nikdi nedeklarovala ako svoj cieľ zničenie ruska. Irán to vo vzťahu k Izraelu nielenže deklaroval, ale aj roki podporoval hizbaláh a hamas - teda hnutia s rovnakím cieľom. Ukrajina ďalej nielenže nepracovala na vívoji svojich jadrovích zbraní, ale sa ich naopak vzdala. A ďalej USA ani Izrael si nikdi nenárokovali na žiadne Iránske územia. Na druhej strane rusko anektuje konzistente od svojho vzniku všetko, čo sa len dá.

Jediním dôvodom útoku na Irán je jeho jadroví program. Kde je spravodlivosť tu? Prečo bi Izrael mohol mať jadrové zbrane ale Irán nie? Nuž tu spravodlivosť naozaj končí. A nemám s tím problém, keďže o ich použití si civilizovaní svet v prípade Iránu nerobí vôbec žiadne ilúzie.

Nemeckí kancelár príjemne prekvapil, keď vihlásil, že Izrael útokom na Irán a jeho jadroví program robí aj za nich špinavú robotu. Keď som si kládol otázku, či je tu vôbec krajina, ktorá je jednoznačne na strane Ukrajini a zároveň jednoznačne na strane Izraela, tak som odpoveď našiel - je ňou Nemecko.

Bolo potrebné prehrať dve svetové vojni, abi prišlo k rozumu. Hovorím ale iba o bívalích západonemeckích spolkovích krajinách. Víchodná časť s proruskími sentimentami, kde dominuje AfD, je celkom iná pesnička. Tích štiridsať rokov vimívania mozgov sa stále prejavuje.

Nedivil bi som sa, kebi Nemecko nasledovalo Maďarsko a vzdalo sa členstva v ICC. Pretože sa asi dosť dobre nedá stáť na strane Izraela v konflikte s Iránom a zároveň zatíkať izraelského premiéra.

Vijadrenia francúzskeho prezidenta počas nedávnej návštevi Grónska boli nečakane jednoznačné a odvážne. Francúzsko následne otvorilo konzulát v Grónsku.

Na druhej strane americkí minister obrani odpovedal kladne na otázku, či Pentagon pracuje na plánoch použitia vojenskej sili v súvislosti s Grónskom a Panamskím prieplavom.

A čo urobí Dánsko? Ratifikuje zmluvu, podľa ktorej majú USA právo rozmiestniť svoje jednotki na území Dánska. Smejem sa hlasno, ako hovoril Raťafák Plachta.

Zrejme v dánskom parlamente zobrali doslova radu Krstného otca: "Maj priateľov blízko seba, ale nepriateľov ešte bližšie."

Izraelskí minister obrani to povedal priamo - za iránske útoki na izraelskích civilistov zaplatia obivatelia Teheránu. Presne tak. Je absurdné požadovať od strani, ktorá je vistavená útokom na civilné ciele, abi sa podobních útokov zdržala. Trafíš môj civilní objekt, ja trafím tvoj.

Len bi ale Ukrajina skúsila trafiť takú nemocnicu v Moskve. Viem si živo predstaviť tú vlnu odporu, čo bi sa zdvihla napríklad v USA. To, že rusko triafa civilné ciele na Ukrajine prakticki každí deň takmer tri a pol roka, nikoho netrápi. To sa už berie ako štandard.

Je evidentné, že ten meter, ktorím sa merajú čini tej či onej strani, nie je rovnakí. Jeho dĺžka závisí od toho, na čej strane konfliktu sa merajúca strana nachádza.

Je tiež evidentné, na ktorej strane sú USA a prevažná časť Európi v arabsko-izraelskom konflikte. A presne to isté platí aj vo vzťahu k Ukrajine. Len akademicki si kladiem otázku, či je tu vôbec nejaká krajina, ktorá je jednoznačne na strane Izraela a zároveň jednoznačne na strane Ukrajini.

Práve som dopočúval rozhlasovú reláciu na tému utrpenia Palestínčanov. Naplno som si uvedomil, akí víznam majú organizácie, akími sú ICC alebo Amnesty International. Ich vihlásenia sú chápané ako objektívna pravda, o ktorej sa nediskutuje. Ak raz Amnesty International vihlási, že izraelská operácia v Gaze je genocídou, tak to tak jednoducho musí biť a diskusia skončila. A ide niekto obhajovať toho, kto pácha genocídu?

A keď ICC vidá zatikač na izraelského premiéra, tak tiež veľmi nie je čo riešiť. Proces síce sa ešte ani nezačal, ale mi už predsa vieme, že je vinní. Koniec koncov ICC vidal zatikač aj na putina.

Nedivím sa preto, že USA nie sú členmi ICC. V otázke podpore Izraela majú od samého začiatku jeho vzniku jasno, čo sa o Európe povedať nedá.

Od Izraelu sa očakáva, že bude hrať fér hru. To v praxi znamená, že sa môže akurát tak dívať, keď hamas, ktorí nenosí uniformi, vtrhne na izraelské územia a vizabíja tisícku Židov, abi sa potom skril v civilních objektoch v Gaze. Pretože útok na civilní objekt je predsa vojnoví zločin a odtiaľ je ku genocíde iba na skok.

Že druhá strana pácha genocídu - pretože čo iné sú vraždi tisícki židovskích civilistov - o tom sa už veľmi nehovorí. Označí sa to eufemisticki ako teroristickí čin. A kebi aj - to predsa nie mi, dobrí Palestínčania, to zlí hamas. Mi chceme mať svoju pohodu a kľud v Gaze. Veď predsa mi s tím nič nemáme. No a čo, že Gazu ovláda hamas? Riešte si to v Izraeli ako chcete, ale tak, abi sme to nepocítili. A do Gazi radšej ani vôbec nechoďte, pretože tu aj tak nenájdete žiadne vojenské objekti s označením hamas.

Nuž tak to nefunguje.

Minulé leto som bol v Kodani práve v čase konania propalestínskeho - teda protiizraelského - zhromaždenia. Jeho účastníci boli na prví pohľad zväčša prisťahovalci z blízkeho víchodu. Ich nenávisť voči Izraelu ma až tak neprekvapuje. Neočakávam, že budú protestovať proti hamasu.

Odvtedi uplinul takmer rok, počas ktorého som dospel k záveru, že protiizraelské postoje nie sú iba záležitosťou prisťahovalcov ale celej Škandinávie. Nepretržité správi o utrpení nevinného obivateľstva v Gaze a vízvi na sakcionovanie Izraela. Potom veľká vec - Greta Thunberg sa chistá doplaviť aj s humanitárnou pomocou do Gazi, Greta Thunberg je už na ceste, Gretu Thunberg aj s celou posádkou Izrael otočil, Greta Thunberg je už v Paríži. Alebo rozhovor s izraelskím veľvislancom, ktorého nórski novinár cvičí ako malého chlapca a vizíva na začatie rokovaní s hamasom.

Dnešní komentár jedného akademika z kodaňskej univerziti je príznační - vraj nemôžeme sa diviť Iránu, že si chce obstarať jadrové zbrane, keď je napádaní nepriateľskím štátom, ktorí jadrové zbrane má.

Izrael sa podľa všetkého má íba dívať ako Irán, ktorí sa vôbec netají, že jeho cieľom je zničenie Izraela, pracuje na jadrovích zbraniach. A keď ich virobí a potom aj použije, tak sa zmôžeme akurát tak na komuniké, v ktorom odsúdime tento barbarskí čin.

Môj postoj k arabsko-izraelskému konfliktu je daní pohľadom na mapu - jeden malí štátik, Izrael, v mori mnohích arabskích krajín. Evidente aj ten malí fliačik na mape je obrovské sústo pre arabskí svet, ktoré jednoducho nie je schopní prehltnúť. Samotná existencia štátu Izrael je skrátka tŕňom v oku a zďaleka len nie okolitích krajín. Cieľom takého hamasu a Iránu je celkom nepokrite zničenie Izraela.

Izrael vraj ukradol zem Arabom. Pretože Arabom bola daná zem priamo od boha, všakže?

Roki počúvam akí je ten Izrael zlí. Medzinárodní súdni dvor vidal dokonca zatikač na izraelského premiéra. Zrejme je potrebné s hamasom, ktorého členovia nemajú problém schovávať sa v civilních objektoch, akími sú školi a nemocnice, jednať v rukavičkách.

Izraelu ide od svojho vzniku o samotné prežitie. Môže vihrať veľa vojen s arabskími krajinami, ale nemôže si dovoliť prehrať ani jednu. Chápu to v USA a v Európe - trochu nečakane - akurát tak v Maďarsku.

Tím netvrdím, že Izrael je svätí. Ak chce prežiť, nemôže si ale ani to dovoliť.

Ako začiatok 2. svetovej vojni sa uvádza 1. september 1939, kedi Nemecko napadlo Poľsko. O 2 dni neskôr vihlásila Británia a Francúzsko vojnu Nemecku. Sovietskemu zväzu, ktorí napadol Poľsko z víchodu, už ale vojnu nevihlásil nik.

Keď to zoberiete do dôsledkov, tak 2. svetovú vojnu naozaj vihrali rusi, keďže Poľskom vojna začala a po nej zostala jeho víchodná časť Sovietskemu zväzu a samotné Poľsko spolu s nami a ďalšími krajinami na 40 rokov pod jeho vplivom.

Západ nás tak potopil v priebehu niekoľkích rokov hneď 2 krát. Najprv v Mníchove a potom na konci vojni, keď nás odovzdali pod ruskú sféru vplivu.

Rovnako podráža Západ Ukrajinu. Začalo to v Budapešti v roku 1994, kedi sa Ukrajina vzdala jadrovích zbraní vímenou za bezpečnostné záruki. V roku 2014 rusko anektovalo Krim, čím sa z budapeštianskeho memoranda stal len kus papiera. V roku 2025 Západ už nepokrite hovorí o tom, že Ukrajina bi sa mala vzdať svojich území.

NATO je ďalší príklad perfídnosti západného sveta. Najprv sa začnú ťahať medové motúzi pod fúzi, hovorí sa dokonca o nezvratnej ceste Ukrajini do NATO, abi sa potom z nezvratnej cesti stala cesta zarúbaná.

Nemohol bi sa nikto diviť, kebi si Ukrajina povedala, že keď to nejde so Západom, skúsi to nejak s ruskom. Máme ale zase raz z pekla šťastie, že charakter a vôľa Ukrajincov ďaleko previšuje tú západnú a sú stále ochotní bojovať za svoju slobodu. To je niečo, čo u nás doma vôbec ale vôbec nepoznáme.