Ivan's blog

Bola to len otázka času. Takže podľa Marka Steyna treba prestať podporovať Ukrajinu, pretože jednak Británia je už teraz zadĺžená ako Liptov za Jánošíka a jednak tie peniaze aj tak končia niekde u celebrít, ktorím Zelenskij platí za to, abi sa s ním odfotili. Nuž, milí Mark Steyn, ďakujem, tešilo ma, ale stačilo. Toto už naozaj nemám chuť ďalej počúvať.

Zostal mi tak už len Dennis Prager. Som zvedaví, dokedi aj on vidrží.

Veci sa zjednodušujú, čo nie je zlé. Tích 40 minút ráno, čo som od utorka do piatku po uplinulí rok venoval jeho show na GB News, tak budem môcť viužiť na niečo iné. Otázka je len, akím zdrojom informácií ho nahradím. Niečo už vimislím, prípadne sa úplne odstrihnem od okolitého sveta.

Tak to už chodí. Naozaj nemôžem za to, že je niekto chuj.

Aj tak nakoniec vždi skončíme pri peniazoch a nie pri nejakích hodnotách. Zoberme si reálnejší príklad ako je Írsko. Taiwan. Naozaj si mislí niekto, že keď čína, ktorú mimochodom tiež odmietam písať s veľkím písmenom, napadne Taiwan, tak sa pomoc Západu obmedzí na dodávki zbraní? Napochoduje tam okamžite armáda a nič na tom nezmení fakt, že aj čína má jadrové zbrane. Západ je pritom oveľa viac odkázaní na čínu ako na rusko. Väčšinu z toho, čo máte doma, bolo virobené v číne. Ruskím plinom síce možno kúrite, ale prísne vzaté, jeho odstavenie nie je neriešiteľná situácia. V zime si doma dáte termoprádlo, zopár marhuľovíc, osprchujete sa v studenej vode, budete zdraví, veselí a ešte aj ušetríte.

Prečo teda Taiwan áno, ale Ukrajina nie? Pretože strata Taiwanu bi bola pre Západ vážni problém. Západ totiž nainvestoval v Taiwane oveľa viac ako na Ukrajine. Ukrajina je síce jedním z najväčších producentov obilia, ale jeho vípadok nebude znamenať, že Západ bude hladovať. Ceni potravín síce viskočia, ale hladom neumrieme. Na rozdiel od takej Afriki. Okrem toho nemá Ukrajina nič, čo bi stálo za aktívnu vojenskú pomoc Západu. Preto ju ani nedostane.

Ako hovoril jeden môj bívalí kolega - o peniaze ide vždi a v prvom rade.

Mark Steyn mi začína liezť na nervi. Ak sa zmieni o Ukrajine, tak len tak, že si robí posmech zo Zelenského a západnej pomoci, ktorej sa jej dostáva. Máme predsa dosť svojich starostí a problémov, nepotrebujeme riešiť ešte aj Ukrajinu. Hlavne, že sa tam pár dní po začiatku invázie vidal a bol veľkí kamarát s Ukrajincami. Potom ale zistil, že je na tej istej strane ako mainstream a to už nie je jeho parketa...

Na GB News točí dookola tie isté témi. Znásilňovanie maloletích pakistanskími gangami priamo v Británii, negatívne dôsledki lockdownov a covidovích vakcín, cenzúru zo strani mainstreamu a sociálnich sietí. Za to mu tlieskam. Čo sa ale sociálnich sietí tíka, už mi to tiež lezie na nervi. Sú to súkromné inštitúcie, ktoré si regulujú obsah na svojich platformách tak ako uznajú za vhodné. Namiesto neustáleho viplakávania bi bolo fajn sa k tomu postaviť čelom. Pre začiatok bi snáď bolo vhodné im prestať robiť reklamu - a to dokonca zdarma. Na Steynovej stránke sú totiž pod každím titulkom každého článku logá Facebooku a Twitteru, ktorích tak strašne rád kritizuje. On sa ale k tomu stavia tak, že už je neskoro čokoľvek s tím urobiť. Jednoducho dominancia tíchto sietí je fakt a nedá sa robiť nič iné iba tam biť. Tvrdí, že on im obsah nevitvára, iba tam dáva odkazi na svoju stránku. Akosi mu nedochádza, že aj link na stránku je z pohľadu Twitteru a Facebooku obsah.

Ale naspäť k Ukrajine. Nehodnej jeho bližšej pozornosti ani západnej pomoci. Predstavme si, že bi rusko napadlo Írsko, ktoré tiež nie je v NATO. Chcel bi som vidieť potom obsah jeho spravodajstva. A chcel bi som potom tiež vidieť reakciu Západu. To bi ste videli ten fukot. Nemám už silu počúvať tie argumenti, že Západ nemôže aktívne bojovať proti rusku, pretože rusko má jadrové zbrane. A Ukrajina môže? Pritom tá nemá jadrové zbrane, na rozdiel od Západu.

História sa opakuje. Pamätáme si Mníchov, však áno. Západ sa na nás vtedi mohutne vikašľal. A ani teraz kvôli nejakím divokím Slovanom predsa nepôjde do vojni. A putin to vie. Preto Ukrajina a nie Írsko. Z tadiaľ bi ho totiž Západ viprášil veľmi ríchlo a nepomohli bi mu ani jadrové zbrane.

Takže ako je to vlastne s tími covidovími vakcínami? Fungujú, sú bezpečné? Nech sem napíšem čokoľvek - ja ako ich kritik - ich priaznivci mi neuveria ani pol slova...

A sme pri koreni veci. Celé je to o viere. Neuveria preto, lebo mainstream tvrdí niečo iné. Veria mainstreamu. Bezhranične. Pretože veria tomu, že kebi vakcíni nefungovali a neboli bezpečné, tak bi predsa o tom mainstream písal. Bol bi predsa z toho škandál. Pretože mainstream podľa ich vieri je strážca pravdi.

Moja pozícia je presne opačná. Mainstreamu v zásade neverím. Netvrdím, že klame v každej veci, ale nemám najmenší dôvod žrať všetko, čím ma chce nakŕmiť. Prečo bi som mal? Naopak verím tomu, že aj mainstream má svoje záujmi a tie svojimi prostriedkami presadzuje.

Koľko ľudí, toľko chutí. Ti veríš niečomu, ja tomu neverím. Ja verím niečomu, ti tomu neveríš. Nie je problém. Až do momentu, kím ma nezačneš obracať na svoju vieru. Tvrdo a nekompromisne. Neveríš, že vakcína je účinná a bezpečná? Nuž tak budeš pekne sedieť doma.

Ja nemám najmenší problém s tím, keď veríš tomu, že vakcína je účinná a bezpečná. Ak sa chceš očkovať pondelok, stredu a piatok, a medzitím testovať, nech sa páči. Je to tvoje rozhodnutie, do ktorého ma absolútne nič nie je. Kím ma necháš na pokoji, sme kamaráti. Kamaráti prestávame biť vo chvíli, keď ma začneš nútiť robiť to isté.

Takže naspäť k pôvodnej otázke. Fungujú tie vakcíni? Nuž, ak bi fungovali, tak bi zaočkovaní nechitali covid, však áno. Pretože vakcína je presne o tom. Aj sám Joe Biden tvrdil, že zaočkovaní covid nedostane a teda ho ani nebude ďalej šíriť. Táto téza, ktorej možno aj veril, má potom ďalekosiahle dôsledki na všetkích. Ukázala sa ako nepravdivá, čo môže potvrdiť sám Joe Biden. Rovnako tak bi o tom mohol hovoriť Justin Trudeau, ktorí chitil covida - a to nie raz - po neviem koľkích očkovaniach.

Mohli, ale určite tak neurobia. Pretože bi to znamenalo poprieť svoju vieru. A to pravoverní nerobia. A tak budú ďalej s rovním ksichtom tvrdiť, že vakcína je účinná a bezpečná. Kde je mainstream? Prečo ich neroznesie na kopitách, keď je takí neohrození strážca pravdi?

A čo sa ich bezpečnosti tíka akosi nevidím pravidelne zverejňované údaje napríklad o úmrtiach v dôsledku vakcinácie. Vieme, koľko ľudí zomrelo v dôsledku covidu včera. O tom, koľko ľudí zomrelo v dôsledku vakcinácie, ani pol slova. Alebo snáď ide niekto tvrdiť, že v dôsledku vakcinácie nezomrel nikto? Prečo potom britská vláda začala viplácať kompenzácie pozostalím? Kde je mainstream? Prečo o tom nehovorí?

Kľudne mu naďalej verte, ak chcete. Len ma prosím ušetrite dôsledkov vašej vieri.

Po rokoch som bol včera znovu vo Viedni a mislím, že som tam bol aj naposledi. Začalo to už na hraniciach, kde náš autobus odstavili. Nastúpili dvaja rakúski vojaci. Ako inak s rúškami, hoci v autobuse ich nikto nemal. Vraj pasová kontrola. Prešli sa po autobuse kontrolujúc dokladi z asi tak poldruha metrovej vzdialenosti. Nemohol som sa ubrániť dojmu, že jediní zmisel tejto inak nezmiselnej akcie bolo znepríjemniť cestujúcim život.

Vistúpili sme na Erdbergu a vôbec som si nepripadal ako v meste, ktoré sa v nedávnich rokoch umiestňovalo na prvom mieste v rebríčku miest s najlepšou kvalitou života na tejto planéte. Miestna autobusová stanica, ak sa to dá tak nazvať, vizerá ako michalovská pred revolúciou. Cesta metrom, ktorá sa mi vo Viedni až doteraz vždi páčila, bola hotové utrpenie. Je tam stále potrebné nosiť respirátor, o čom informujú tak plagáti na každom kroku ako aj dookola sa omieľajúce hlásenia vo viacerích jazikoch. Odmietol som ako jeden z mála. Veľmi mála. Prešlo mi to, ale bolo jasné, že sem nepatrím a zaprisahávam sa, že dokedi tam bude povinnosť ich nosiť, tak tam už nevkročím. A nemislím, že ju niekedi zrušia.

Aspoň že v zoologickej záhrade neboli respirátori povinné. Hustota ľudí v takom pavilóne ríb pritom ďaleko presahovala tú v metre. Pozdravil som slona, zjedol gumenné čevapčiči, mastné hranolki s predražením pivom, zamával ľadovému medveďovi a poďho nazad na Erdberg, kde si človek nemá ani len kde sadnúť, keď čaká na autobus.

Z celého víletu sa mi najviac páčil návrat. Nikto nás na hranici neotravoval a na novích Nivách som si znovu raz pripadal ako v civilizovanom svete.

Proruskím sentimentom sa nedarí iba u nás. Vraj veľmi podobne sú na tom teraz aj v Bulharsku. O bulharskej mentalite niečo viem. Bol som tam veľa krát, mama je Bulharka, chvíľu som tam mal priateľku, vzdialená časť rodini tam stále žije. Podobne ako tu trpíme komplexom menejcennosti, trpia Bulhari sindrómom velikášstva. Nie teda, že bi to boli zlí ľudia, ale môžete si biť istí, že keď je debata o niečom, čoho je u nás 100, povedia vám, že v Bulharsku je toho istého minimálne 250. Je pritom jedno, či dobrého alebo zlého.

Okrem tíchto národních špecifík, chorôb a úchiliek je vídatním zdrojom celosvetovej nenávisti voči USA aj oveľa širšia ľavicovo-progresivistická agenda, ktorej tŕňom v oku sú práve USA so svojou tradičnou obhajobou voľného trhu, slobodi jednotlivca a ústavou garantovaním právom vlastniť zbraň. Konflikt ľavice a pravice je tu odjakživa a iste to nie je nič nové pod slnkom. V posledních rokoch sa ale vírazne zintenzívnil a zviditeľnil hlavne nástupom sociálnich sietí. A tie sa dali tiež celkom nepokrite na politiku. Šéfom veľkích firiem sa začalo máliť šéfovať iba im. Majú zrazu potrebu riadiť alebo aspoň spoluriadiť tento svet. Pohŕdajú slobodou jednotlivca a slobodou prejavu, pretože oni sami najlepšie vedia čo je pre ľudí to najlepšie, čo je pravda a čo nie.

Treba uznať, že sa im nateraz darí. Majú schopnosť rozhodovať vísledki volieb. V kombinácii s cenzúrou názorov, ktoré idú proti ich pretlačovanému príbehu, vzniká stav, kedi sa nejaká zmisluplná verbálna konfrontácia pravice a ľavice stáva prakticki nemožnou. Kto nesúhlasí s ľavicou je vzápätí onálepkovaní ako fašista, rasista, homofób, islamofób s neakceptovateľními postojmi napríklad k takej vakcinácii, prípadne nevedeckími názormi na klímu. K úplnému rozvratu spoločnosti odtiaľto už nie je zase tak ďaleko.

Samotné USA, napriek tomu, že im momentálne vládne ľavica, našťastie zatiaľ nestratili základné inštinkti v oblasti zahraničnej politiki. Stále vedia, kde je sever. Prejavuje sa to práve na Ukrajine. Nebiť ich a nebiť toho, že nad Západom držia ochrannú roku, tak už tu dávno máme ruské tanki pod oknami. Otázka je dokedi im to vidrží. Nezostáva nič iné len veriť, že ešte veľmi dlho, pretože žiadna alternatíva k bezpečnosti Západu neexistuje.

Táto správa ma veľmi potešila. Slovensko sa dostalo do elitného klubu krajín, ktoré sú nepriateľské voči rusku. Do zoznamu, kde už od mája figurujú USA a Česko, pribudli teraz okrem nás aj Chorvátsko, Slovinsko, Grécko a Dánsko. Zverejňuje ho rusko, ako inak. Je to asi jediná ruská vec, ktorej sa aj dá veriť. Aj keď mi pripadá neúplní. Nevidím tam Poľsko.

Podstatné je, že sme tam. Zase raz neskoro ale predsa. Oprávnene môžeme biť na seba hrdí. Ostatní čo?

Na prví pohľad sa môže zdať, že simpatie voči rusku a nenávisť voči Ukrajincom sú dve strani tej istej mince. Ono je to ale celé trošku komplikovanejšie. Sú tu aj ľudia, ktorí nie sú proruskí, a napriek tomu nemajú radi Ukrajincov. Tíchto, trúfam si tvrdiť, mám prečítaních. Zo všetkého najviac ma dojíma veta: "Ja bi som aj ubitoval nejakích Ukrajincov, ale jedna známa má s tím veľmi neblahú skúsenosť." Geniálne ríchlo vibavené. Dve muchi zabité jednou ranou. Po prvé vieme, že autor je charakterní človek, veď predsa nemá problém prichíliť utečencov. Po druhé vieme, prečo tak nemôže urobiť. Pretože zlí Ukrajinci.

Samotná logika kríva na obe nohi. Takže známa má nejakú zlú skúsenosť, a tak predsa nespravím tú istú chibu aj ja. Fajn. Prečo potom ale jazdí autom? Iste má tiež nejakého známeho, ktorí zahinul pri autonehode. Takže veľa rozumu za tím iste netreba hľadať. Skutočním dôvodom je potreba pred iními a zrejme aj pred samím sebou ospravedlniť svoje konanie. Minimálne podvedome totiž autor vie, že bi bolo fajn pomôcť. Ale nechce z nejakého dôvodu. Potrebuje ale dobre silní argument. A čo už môže biť silnejšie ako nehodnosť pomoci. Preto tá nenávisť.

Visvetlenie proruskích postojov je tvrdší oriešok, ale trúfam si aj naň. Ide podľa mňa o zakomplexovanosť tohto národa. Potrebujeme si stále dokazovať, akí sme chitrí. Najlepšie sa to robí tak, že z druhého spravíte blbca. Ideálne z niekoho veľkého, úplne najlepšie z USA. Však sprostí Američania. A odtiaľ je potom už len na krok k tomu veľkému dubisku, o ktorí sa tak radi opierame. Lebo však potrebujeme dať tej Amerike na frak, a keď už nie priamo mi, tak aspoň niekto aj keď len veľmi vzdialene príbuzní.

Nemá zmisel si nič nahovárať ani sa na nič hrať. Nie sme žiadni lúmeni. Schválne, skúste povedať jednu jedinú slovenskú značku, ktorú poznajú ľudia na celom svete. Ako napríklad také Lego. Nenapadne vás nič, pretože ani nič také neexistuje. Najďalej sa asi dostal v tomto smere Eset so svojim antivírom, ale hovoriť v jeho súvislosti o celosvetovej značke je iste veľmi prehnané. Ak neveríte, tak sa skúste naň opítať svojich rodičov alebo ešte lepšie starích rodičov. A to sme ani nemuseli ísť za hranice.

Neznamená to ale, že sa tu nedá dobre žiť aj bez vlastních celosvetovo známich značiek. A možno sa k nim jedného dňa aj prepracujeme. Dovtedi ale radšej sklapnúť uši a neotravovať vzduch neopodstatnenou ctižiadostivosťou.

Kvôli štúdiu dánčini som si pustil na Netflixe dánski seriál Borgen, keďže som naň počul priaznivú referenciu. Vidržal som po štvrtú časť prvej série.

Ide o príbeh politički, ktorá sa stane prvou dánskou ženskou premiérkou. Celé sa to točí o politike. Hlavne domácej, ale aj zahraničnej. Domáca bi mi až tak nevadila napriek tomu, že Dánsko je vírazne strihnuté doľava. Ako jedna z mála krajín s podobním smerovaním má totiž aj vísledki. Neprekonateľnou prekážkou sa ale pre mňa stala zahraničná politika. Najprv téma zahraničnej pomoci. Afganistanu treba posielať peniaze, pretože tamojšia detská úmrtnosť je vírazne viššia ako tá dánska, takže sa ani netreba veľmi diviť, že sa krajina radikalizuje. Uff.

A ako si to tí Američania predstavujú, že ich lietadlo plné zajatích Afgáncov pristane v Grónsku. Veď sú to len nevinní farmári. Uff.

No a keď som počul znechuteného dánskeho vojaka rozprávať historku o tom, ako americké vojnové lietadlo plné jadrovích zbraní malo nehodu pri pristávaní v Grónsku, takže sa jadrové hlavice veselo rozkotúľali po pristávacej dráhe a jedna je tam dodnes, tak som to vipol a začal radšej písať tento blog. Uff, uff.

Pripomína mi to ale jeden vtip. Winettou a Old Shatterhand idú okolo jazera, kde vidia sa kúpať krásnu nahú Ribanu.
Winettou: "Uff!"
Old Shatterhand: "Uff, uff!"
Načo Winettou povie: "No, ti musíš vždicki viacej pičovať."

Navrátenie okupovaních uzemí vrátane Krymu je vraj nereálne, pretože rusi sa ich dobrovoľne nevzdajú a Západ kvôli tomu nebude riskovať jadrovú prestrelku s putinom. Hrozba použitia jadrovích zbraní sa ale podľa mňa preceňuje. Kto ich použije sotva totiž môže očakávať, že nebudú použité tiež proti nemu. Táto úvaha stále platí. Západ dokonca ale ani nebude musieť aktívne zasahovať. Stačí, ak dostatočne dobre vizbrojí Ukrajincov. Tí rusov viprášia aj sami. Aj keď to chvíľu ešte potrvá.

Postavenie putina a jeho kamarátov pred tribunál pre vojnové zločini je vraj tiež nereálne, pretože sami tam iste dobrovoľne nepôjdu a žiadna armáda ich nebude naháňať po rusku. Netreba však zabúdať na Miloševiča, ktorého tiež žiadna cudzia armáda nenaháňala po Srbsku a pred medzinárodním vojnovím tribunálom napriek tomu skončil. Vidali ho totiž samotní Srbi.

rusom musí biť jasné, že nikto sa s nimi nebude baviť dovtedi, kím im vládne putin. Ak Západ čo len trochu povolí, šanca, že s ním spravia poriadki samotní rusi, totiž vírazne klesne.