Vo vojne je dobrím základom vedieť, kto je priateľ a kto nepriateľ. Ukrajinskí prezident ale stále nepochopil, že USA nie sú priateľ Ukrajini. Usudzujem tak na základe toho, že je stále pripravení podpísať dohodu o nerastnom bohatstve.
Rovnako je zarážajúce, že dánski minister obrani sa odmieta pozerať na USA ako na nepriateľa. Iste, Dánsko nie je vojne, zatiaľ. Americkí prezident sa ale vijadril - a to nie raz - že Grónsko chce a aj ho bude mať, aj kebi to malo znamenať použitie vojenskej sili. Trumpa síce netreba brať doslova, ale ako inak sa dá chápať toto vihlásenie. Sú totiž iba dve možnosti - buď mu veríme, že tú vojenskú silu použije alebo nie. A ak mu veríme, tak sotva sa dajú považovať USA za niečo iné ako za nepriateľa. Jedine, že bi sme mu neverili. Postaviť ale celú bezpečnosť krajini na nedôvere k vihláseniam prezidenta USA je v prípade Dánska, ktorého vládu považujem za osvietenú, prinajmenšom prekvapivé.
Oveľa menej ma prekvapuje, keď britskí premiér odmieta považovať USA za nespoľahlivého partnera a ani si nechce viberať medzi Európou a USA v otázke bezpečnosti. Trump sa totiž netají simpatiami k Británii a odporom k EÚ. V tejto súvislosti ma ale naopak veľmi prekvapuje, že EÚ prenecháva vodcovstvo koalície ochotních práve Británii, ktorej sa vojna na Ukrajine tíka oveľa menej ako EÚ. Pretože s ruskom hraničí EÚ, nie Británia, a je to EÚ, ktorej súčasťou sa má stať Ukrajina, nie Commonwealth.
Strata USA ako spojenca je pre Európu desivá. Preto si ju ani nechce pripustiť. Vibudovanie európskej armádi alebo aspoň novej obrannej aliancie je pritom ešte ten menší problém. Oveľa väčší bude zbavenie sa závislosti na technológiách z USA.
Začnime operačními sistémami počítačov a mobilních zariadení celej štátnej správi a minimálne aj kritickích podnikov ako sú povedzme elektrárne, banki a zbrojovki. Vihoďme všetko, kde beží Windows, macOS, iOS prípadne Android - a uvidíme, čo zostane. Ale spraviť to treba a začať treba hneď.
Včera bolo neskoro. Ak to nespravíme, potom sa môžeme rovno pričleniť k USA.
