Tak toto bude zábava. Pod vplivom alkoholu som tu zatiaľ nepísal. Za triezva ma to už nebaví, ale toto je vízva.
Prišiel Vilo, ďábel s křídou, a zjebal sa z múriku pred kuchiňou tak, že som si v prvej chvíli mislel, že aspoň nebude musieť skákať do tej sopki.
Neľutujem. Zážitki z tzv. visokej školi, o ktorích som nemal ani tucha, stáli za to.
Na dnes hádam aj stačilo. Dobrú noc.
Nebetičné pokritectvo celého ľavicového progresivizmu nevidí iba ten, kto ho nechce vidieť.
Po smrti toho nešťastného Floyda bol bordel v uliciach veľkích americkích miest celé mesiace. CNN a spol. ale prinášali reportáže o prevažne pokojních protestoch, pričom za reportérmi bolo vidieť horiace budovi. Súčasná viceprezidentka hovorila vtedi o tom, ako bi protesti nemali prestať. Ak aj polícia niekoho zadržala, o pár hodín bol vonku na kauciu, ktorú demokrati veľmi ochotne a štedro zasponzorovali.
Nasratí voliči Trumpa višli 6. januára 2021 po netransparentních voľbách do ulíc. Ochranka Kongresu nechá ale dvere budovi dokorán otvorené. A celá ľavica ide odvtedi z kože viskočiť potom čo, čuduj sa svete, do budovi vtrhne dav. Vtedajší návštevníci Kongresu sedia odvtedi na samotkách a žiadna kaucia im nehrozí, pretože ju súdi ani nepovolia. A termíni procesov sú v nedohľadne.
Bordel v uliciach splnil svoj účel, k moci sa dostali demokrati, takže všetki rasové problémi sú razom viriešené, takže viceprezidentka už nemusí hovoriť o tom, ako bi mali protesti pokračovať. Tie prvé, samozrejme. Tie druhé pochopiteľne nemali podľa tejto logiki ani začať, pretože ono veľmi záleží aj na tom, kto protestuje.
Nedávno Najvišší súd USA v kauze Roe v. Wade posunul rozhodovanie o tom, či potrati povoliť alebo nie na jednotlivé štáti. A ľavica sa ide znova zblázniť. Zrazu je znova počuť heslo "moje telo, moja voľba."
Odhliadnuc od nanajvíš diskutabilnej otázki, čo je čie telo v prípade tehotenstva, je pozoruhodné, že títo istí ľudia ani nepípli potom, čo nás tu vládi bezprecedentním spôsobom nútili očkovať sa proti covidu experimentálnou génovou terapiou. Kde bolo vtedi "moje telo, moja voľba"?
Vďaka covidu, ktorí zredukoval môj biznis na úplné minimum, mám dostatok času sa venovať administratívnim záležitostiam, ktoré súvisia s mojím ukrajinskím osadenstvom. Des.
Riaditeľ základnej školi, kam sa nám podarilo upratať Veroniku, si ma zavolal kvôli prihláške na strednú školu, kam má od septembra nastúpiť. A to som bol prosím pekne osobne dva tíždne predtím u riaditeľki tej strednej školi presne v tejto veci. Vívoj sa ale nedá zastaviť a medzičasom uzreli svetlo sveta nové administratívne postupi špeciálne šité na mieru ukrajinskím deťom.
Bolo treba noví papier. A potom ešte ďalší, ktorí už ale mala viplniť riaditeľka strednej školi. A tento ďalší bolo potrebné doručiť na regionálni školskí úrad. V roku 2022 komunikáciu medzi 2 organizáciami toho istého rezortu nerieši internet, ale daňoví poplatník, ktorí toto celé financuje. A tak som sadol do auta a poďho po spomínaní papier zaniesť zo strednej školi na regionálni úrad.
Regionálni úrad ale vôbec nechápal, čo tam robím, pretože vraj riaditelia škôl vedia presne ako postupovať. Tento druhí papier im nemám vraj doručiť ja, ale má tak učiniť riaditeľ základnej školi spolu s tím prvím papierom. Takže poďho naspäť na základnú školu.
Rezort školstva - kohože to chcete vzdelávať? Ako som povedal - žiaden intelektuálni vrchol ale birokraciou skrz naskrz prežratí suterén.
Keď internet nie je dosť dobrí, skúste poštové holubi.
Basketbalovú sezónu sme zakončili turnajom veteránov v krásnom prostredí západočeskích Klatov. Veľmi vidarená akcia a aj veľmi intenzívna po všetkích stránkach.
Sponzorom dresov bola táto stránka, ktorej sme hanbu neurobili. Pekné 5. miesto v kategórii 50+ po 2 víhrach a 2 porážkach. Na nováčika, ktorí ešte len začína zbierať skúsenosti z turnajov, vôbec nie zlé.
Musíme sa ale poučiť. Nabudúce sa nesmieme nechať strhnúť celkovou atmosférou a začneme chodiť o 3-4 hodini skôr spávať. Jožo si zapamätá, koho bráni, natrénujeme šestki, doplníme káder, Mišo vimení čelné sklo na aute a môžeme viraziť koncom roka na turnaj do Poľska, kam nás pozívajú.
Ďakujeme organizátorom turnaja okrem jeho samotnej skvelej organizácie aj za to, že nás zobrali dávno po uzávierke prihlášok, a veľmi radi prídeme aj o rok.
Ten prví mám priamo z prvej ruki. Veronika má 14 rokov a utiekla z Ukrajini spolu so svojou 19 ročnou sestrou. Veľmi bi tu chcela chodiť do školi, ale nemôže, pretože tu nemá svojho zákonného zástupcu. Riaditeľom osloveních škôl to je ľúto, vraj, ale nemôžu s tím nič robiť, vraj, pretože zákon je zákon. Vraj. Neviem, či zákon pamätal aj na takéto situácie, v každom prípade u osloveních riaditeľov škôl je markantná absencia elementárneho zdravého rozumu. Podľa nich sú pochopiteľne na vine súdi, ktoré si dávajú na čas s vibavením žiadosti, abi sa zákonnou zástupkiňou Veroniki stala jej sestra.
O našom súdnictve neviem povedať jedno dobré slovo, ale posúvať im čierneho Petra mi v tomto prípade pripadá nefér. Učitelia majú biť vrcholom intelektu, riaditelia škôl obzvlášť. Realita je taká, že naše deti zmaturujú a nevedia kto je Ronald Reagan, ale zato vedia, že pohlavie je len nejakí vimislení sociálni konštrukt. A 14 ročné dievča, ktoré tu pochopiteľne nemá žiadnich kamarátov radšej necháme sedieť tretí mesiac doma, pretože chíba nejakí nezmiselní papier. Naše školstvo nie je žiadni intelektuálni vrchol ale suterén. Netvrdím, že sa nemôžu nájsť svetlé vínimki a iste bi som rád o nich počul.
Druhí príbeh je z druhej ruki. Ale dôverihodnej. Našla sa jedna dobrá duša, ktorá poskitla ubitovanie manželskému páru z Ukrajini. Po pár tiždňoch dostali víza a povolenie k pobitu v USA, kde žije ich dcéra. Odišli teda za ňou, ale po pár ďalších tíždňoch dostala dobrá duša správu, že sa vracajú k nej.
Oznámiť len tak niekomu, že sa idete nasťahovať k nemu domov sa iste môže zdať mnohím za čiarou. Za normálnich okolností iste, ale toto nie sú normálne okolnosti. V každom prípade aj tu platí, že dobrá duša mohla aj tentokrát povedať nie. Keďže ale je dobrá duša, nepovedala, a tak svetlo sveta uzrel tento príbeh. Presne ten, po ktorom tak dichtí nemalá časť tejto spoločnosti. O pohodlních a drzích Ukrajincoch. Príbeh tu ale nekončí.
Manželskí pár, mimochodom dôchodcovia, sa teda vrátil a po pár dňoch znova odišiel, tentokrát domov na Ukrajinu.
Niečo to hovorí o tomto svete. Niečo nie veľmi lichotivé.
Každí národ má vraj takú vládu, akú si zaslúži, ale nie som si istí, či toto nie je voči nám až príliš tvrdé. Nejdem teraz šiť do vládi ako takej, ide mi o to, čo sa tu celkovo ponúka na našej politickej scéne. Na jednej strane súčasná vládna garnitúra, ktorá nemala najmenší problém počas uplinulích dvoch rokov likvidovať hlavne malích a stredních podnikateľov, diskriminovať nezaočkovaních a zadlžovať túto krajinu. A to je akože doprava orientovaná.
Na druhej strane bívalí komunista a jeho skrz naskrz skorumpovaná banda zlodejov, jeho mladší klon, prípadne čistí fašisti.
Nič dobré nás nečaká. Buď odmeníme tích, ktorí pod nami odpílili konár, alebo umožníme návrat tamtej cháski. Aspoň čo sa tíka regionálnich volieb mám v tom úplne jasno. Volím proti tejto vládnej koalícii, prípadne nevolím vôbec. Táto partia si musí biť vedomá toho, že za chibi sa platí.
A čo sa tíka parlamentu, mislel som si, že v tom mám tiež jasno. SaS. Ale fakt mám voliť tú SaS, ktorej líder nemá problém ďalších X rokov platiť rusku? Sme fakt až takí na hlavu padnutí, keď platíme tomu, kto nás nebude mať najmenší problém zhltnúť ako malinu pri najbližšej možnej príležitosti? Ja viem, poviete si, ale veď NATO to za nás vibaví, kebi niečo. A verím, že máte pravdu.
Ale stále je tu Ukrajina, ktorej skúste visvetliť, že nemôžete prestať platiť tomu, kto ich zrovnáva so zemou...Sloboda a solidarita - chcelo bi to asi zmeniť názov, pretože tento je na smiech.
Divím sa ale Ukrajincom, že tie ropovodi a plinovodi ešte nevihodili všetki do luftu...
Pokračujem vo svojej neprerušenej 15 článkovej sérii príspevkov, ak teda nerátam Rasťov blog o 5 slovom piatich slovách. Priatelia, ak si mislíte, že 1i prerazí tím, že bude mlčať, tak sa sakramentski mílite.
Tak skúpu na slovo partiu, akou je 1i, sotva nájdete. Priatelia, vi nežijete? Vi nemáte absolútne čo povedať? Des a hrúza. Táto doména je zlí vtip. Píšem tu len ja a zase len ja. Ostatní čo? Chíbajú vám lajki, palce hore, či počti čítaní?
Alebo nemáte témi?
Tak napríklad, Rasťo, čo hovoríš na to, že Kanada je snáď posledná krajina na tejto planéte, z ktorej neodletíš, ak nie si zaočkovaní. British Airways nemajú s tím problém, kľudne bi ťa odviezli, ale kanadská federálna vláda to nepovolí. Veľmi si hovoril o slobode podnikania. Kde je sloboda v tomto prípade?
Ako vôbec dokážeš žiť v takej žumpe, akou je Kanada? To len ako námet...
Súhlasím s Rasťom, že rusko ani rusi si nezaslúžia písať s veľkím písmenom. Preto som to aj dodatočne zmenil vo svojich predchádzajúcich príspevkoch. Trochu mi to pripomína červenú armádu, ktorá sa v ruštine písala s veľkím písmenom v oboch slovách. Vraj na znak úcti a na rozdiel od hociktorej inej armádi, ktorá sa písala s malími písmenami.
Je to zdanlivá drobnosť, ale hovorí o mnohom.1i je síce nepolitická záležitosť, preto to do jeho oficiálnich pravidiel nedávam, zatiaľ, čo mi však nemôže zabrániť vijadriť svoj osobní postoj k celej veci. Podobne ako v Prahe premenovali ulicu, na ktorej sedí ruské veľvislanectvo, na ulicu Ukrajinskích hrdinov
S britskou ženskou konzervou som inak medzičasom skončil. Stalo sa tak po zverejnení článku Jamesa Delingpola, v ktorom použil víraz takzvaná invázia ruska na Ukrajinu a slovo invázia dal do úvodzoviek. A samozrejme som v tej chvíli skončil aj s jeho podcastami.
Spomínal som tu aj rakúsku televíziu AUF1. Tak s ňou som skončil tiež. Pred pár dňami tam napríklad zverejnili rozhovor s nejakím Rakúšanom, v ktorom vijadril rozhorčenie nad dodávkami zbraní Ukrajine, pretože tím sa iba zbitočne predlžuje vojnoví konflikt.
Neviem, či obe tieto médiá sú sponzorované ruskom. Ak áno, celé to má aspoň z ich strani zmisel. Ak nie, potom to robia dobrovoľne a nezištne v prospech ruska. Neviem ani ktorá z tíchto možností je horšia.
Zostal mi tak už len Mark Steyn a Dennis Prager. Ale dokonca aj prví z menovaních vijadruje svoju nevôľu nad zákazom RT v západnej Európe. RT je pritom hlásna trúba Kremľa.
Ak sme vo vojne s ruskom, akože aj sme, potom veľmi nie je čo riešiť. Kto v tom nemá jasno, nech si skúsi predstaviť visielanie nemeckej prohitlerovskej stanice v takej Británii počas druhej svetovej vojni. Alebo aj pred jej oficiálnim vihlásením.
Takže nemám najmenší problém s cenzúrou proruskej propagandi. Prečo som mal a mám problém s cenzúrou alternatívnich názorov na covid?
Pretože v prvom prípade ide o vojnoví stav. Dá sa ale namietať, že aj v prípade covidu išlo o vojnu. Proti neočkovaním a zdravému rozumu.
A keď mi niekto vihlási vojnu, tak proti nemu bojujem. Bez ohľadu na to, či je to štát, mesto, kamarát alebo manželka.
Manželka ale na rozdiel od kamarátov zostáva manželkou.
Ako som nedávno písal v britskej ženskej konzerve, prví krát v mojom živote som bol naozaj hrdí na Slovensko, keď som na druhí deň po invázii išiel autom na ukrajinskú hranicu. V rádiu bola vtedi celí deň iba jedna téma - pomoc Ukrajine. Dokonca koalícia s opozíciou sa dokázali spojiť a prijať v parlamente vihlásenie odsudzujúce ruskú inváziu.
Jednota a dobrá vôľa ale nemali dlhého trvania, čo ma ale až tak veľmi neprekvapuje. Tento národ má totiž vo svojej genetickej víbave hlavne schopnosť sa sťažovať...Potom, čo Svätopluk polámal tie prúti na tom našom hrade, sme sa tisíc rokov sťažovali na Maďarov. Po nich na Čechov až sme ako slepé kura k zrnu prišli k samostatnému štátu. To nám samozrejme nemohlo zabrániť v tom, abi sme sa prestali sťažovať a tentokrát sme už mohli naplno prejaviť svoj skutoční charakter, keď sme 60 tisíc Židov naložili do vlakov a poslali v dobrej viere za lepším životom. Krátko po vojne sme potom dostali možnosť na 40 rokov sa sťažovať znova na Čechov a po roku 1968 aj na Rusov.
Od roku 1989 sa sťažujeme na sprostích Američanov. Tích Američanov, vďaka ktorím Západ prosperuje od skončenia druhej svetovej vojni a ktorích technológie používame všetci každích pár minút.
Najnovšie sa na zoznam tích, na ktorích sa sťažujeme, dostali Ukrajinci.
Fakt mi je z tejto krajini niekedi na grcanie. Ale vždi si potom uvedomím, že napriek tomu všetkému je toto jedna z najlepších krajín pre život.
Historicki sme stále v bode 0. Iné národi sa formovali dlhé storočia a nemôžeme predsa chcieť zázraki za ani nie 30 rokov polonormálnej samostatnej existencie. Takže hlavu hore, priatelia. Nebude to snáď až také zlé. Jedného dňa.
