Ivan's blog

Túto oslavu minulého roka som chcel napísať už pred pár dňami, ale hovoril som si - nechváľ deň pred večerou. Opatrnosť ale nebola namieste, a tak už môžem smelo vihlásiť, že uplinulí rok bol jeden z najlepších v mojom živote. Navštívil som veľa zaujímavích miest a nemusel ísť ani na jeden pohreb. Veľmi pomohli aj chitré hodinki.

K ich kúpe ma inšpirovala pani manželka. Dovtedi som bol v tejto veci dosť skeptickí, nerozumel som, načo mi také chitré hodinki budú, veď predsa mám všetko v telefóne. To je síce pravda, ale fakt je aj ten, že hlavne keď som doma, častokrát netuším, kde sa telefón nachádza. A keďže zvonenie zviknem vipínať, dovolať sa mi bol dosť problém. Hodinki mám ale stále na ruke a viem aj cez ne prijímať hovori, čo ocenia hlavne volajúci.

Vďaka hodinkám viem aj presne merať čas, ktorí odpracujem. Dovtedi to boli iba také hrubé odhadi. Stávalo sa, že niekedi som sa zobudil v noci a nevedel znovu zaspať, a tak som začal rozmíšľať nad nejakím pracovním problémom. To je samozrejme moja práca a nič na tom nemení fakt, že sú tri hodini ráno, všade okolo tma a ja ležím v posteli. Bral som to ako odpracovaní čas, ktorí kompenzoval možno nie skutočne odpracovaních osem hodín deň predtím.

Alebo taká obedná prestávka. Idem do mesta a cestou riešim v hlave robotu. Tiež odpracovaní čas. Ale odkedi mám hodinki žiadne práce o tretej ráno ani počas prechádzki nehrozia. Pretože stopki na nich zapínam, keď robím a vipínam, keď nerobím. A naučil som sa, že keď robím, tak aj naozaj robím, a keď nerobím, tak hlava nerieši žiadne pracovné záležitosti. A to je skvelé.

Môj spánok sa aj vďaka tomu zlepšil. Informujú ma o tom tiež hodinki.

A vždi sa teším, keď je na stopkách na konci mesiaca málo hodín. Pretože to znamená, že o to viac som sa mohol venovať iním veciam.

Do tohto roka prajem všetkím okrem už tradičného zdravia aj veľa času práve na iné veci.

V rámci ostatnej prezidentskej kampane zaujal staronoví prezident historkou, keď sa ho vraj nejakí európski politik pítal, či v prípade napadnutia členskej krajini NATO jej prídu na pomoc USA, aj keď daná krajina nedáva 2% HDP na obranu. Ako odpoveď dostal uistenie, že USA na pomoc takejto krajine neprídu. Nielen to. Trump vraj povedal niečo v tom zmisle, že naopak podporí rusko v tom, abi si s takou krajinou urobilo čo len chce.

Bol z toho samozrejme škandál. Nie som si istí, či sa ten rozhovor aj naozaj odohral a vôbec bi som sa nedivil, kebi si to celé Trump vimislel. Ale povedzme, že sa tak naozaj stalo.

Viac ako Trumpove vijadrenie ma zaráža skutočnosť, že sú tu stále európske členské krajini NATO, ktoré ani takmer 3 roki po ruskej invázii nedávajú 2% na obranu. Trump to spomínal už počas svojej prvej prezidentskej kampane. Čo teda očakával daní politik? Snáď nie, že Trump povie, že zmluva je zmluva a USA prídu brániť krajinu, aj keď nespĺňa 2%.

Trump najnovšie spomína nie 2 ale 5% HDP na obranu. Pochopiteľne. Ale znova zaráža, že sú to USA, ktoré s takou evidentnou samozrejmosťou musia prísť. Európa, s vínimkou pobaltskích krajín a snáď aj Poľska, zase raz spí spánkom spravodlivích.

A čo urobí naše Slovensko, čarovné, hrdé? Radšej ani nemislieť. Naša samotná existencia je pritom popretím všetkích historickích zákonitostí.

Táto inštrumentálka ma zaujala a v posledních dňoch si ju často púšťam kvôli čarovnej atmosfére, ktorá z nej vižaruje - ide o Dávidovu pieseň (David's Song) z albumu Celtic Mysteries, autorom ktorého je rumunskí skladateľ Vladimir Cosma.

Má aj otextovanú verziu pod názvom Whoľll Come With Me z produkcie The Kelly Family s tipicki vírazním a osobitím ženskím hlasom, ktorí podobne ako v skladbe An Angel, podľa mňa trochu nešťastne v jednej - chvalabohu ale iba krátkej - časti vistrieda hlas mužskí, takže sa to dá prežiť.

A keď sme už pri biblickom kráľovi Dávidovi, ak teda text pojednáva o ňom, tak ako tip na vianočné čítanie dávam knihu Boh vie (God Knows), čo je príbeh práve kráľa Dávida v interpretácii Josepha Hellera. To je záruka, že sa pobavíte.

Prajem pekné sviatki.

Suržik je neoficiálni jazik, ktorí prirodzene vznikol kombináciou ruštini a ukrajinčini. Dá sa počuť aj u nás - napríklad v Nitre v autobuse a nevedel bi som, že je to suržik, kebi mi to nepovedali. Dovtedi som ani nevedel, že niečo také vôbec existuje.

Ruština aj ukrajinčina aspoň podľa toho, čo vidím a hlavne počujem okolo seba, sú veľmi odolné voči cudzím vplivom. Je naozaj veľmi ťažké napríklad naučiť Ukrajinca minulí čas v prvej osobe jednotného čísla - písal som, čítal som, varil som, spal som. To "som" im jednoducho nelezie do hlavi a nechápu, na čo to slovo vlastne je, keď sa dá veľmi jednoducho povedať ja pisál, ja čitál - a každí tu tomu rozumie.

Alebo napríklad takáto otázka Ukrajinca - čo je to to "si si"? Prečítal si si, zapísal si si...

Vzdal som to. Začal som totiž zvažovať zavedenie fizickích trestov a to je moment, kedi bi sa učiteľ mal vážne nad sebou zamislieť a hlavne začať obzerať po inej robote. Už sa nepokúšam svojich Ukrajincov naučiť správne po slovenski. Dohovoria sa aj bez "som" a "si si."

Som zvedaví, či aj tu časom prirodzene nevznikne neoficiálni noví jazik na spôsob suržiku, ktorí bude kombináciou slovenčini, ruštini a ukrajinčini. Ukrajincov, ktorí už niečo také používajú, je tu pomerne dosť.

Toto je večná debata - je lepší sistém, v ktorom má každí právo vlastniť a nosiť zbraň, ako sistém, v ktorom jednotlivec v zásade toto právo nemá?

Argumenti sú na prví pohľad jasné - pozrime sa na USA a kriminalitu tam, obzvlášť spojenú so streľbou, a porovnajme to napríklad s takím Dánskom. Je evidentné, že kde je viac zbraní, je aj viac streľbi. Takže sa môže zdať, že nie je vlastne ani veľmi o čom.

Právo vlastniť a nosiť zbraň je v USA garantované priamo v ústave, konkrétne v jej druhom dodatku z roku 1791. Teda historicki sme stále na začiatku od Británie nezávislích USA. Ako celé snaženie nakoniec dopadne ešte nevieme, ale je zrejmé, že národ má väčšiu šancu sa ubrániť, ak majú jednotlivci zbrane, ako keď ich nemajú.

O samotnom jednotlivcovi ani nehovoriac. Ak nájdete doma lúpežníka, ktorí si veľkú hlavu zo zákonov nerobí, tak máte väčšiu šancu, keď máte zbraň, ako keď sa pokúsite volať na políciu, ak vôbec máte čas a nabití telefón pri sebe.

Z celospoločenského hľadiska je potrebné ešte poznamenať, že národ nemusí čeliť iba vonkajšiemu nepriateľovi. Viď komunistickí prevrat vo februári 1948. Ktovie, či bi bol víťazní a aj to SNP bi sa iste ľahšie organizovalo, kebi bežní ľudia mali zbrane.

Takže celá debata nie je zďaleka čiernobiela. Právo vlastniť a nosiť zbraň nie je zadarmo, cenou zaň sú obete streľbi, ktorá bi inak nebola. Ale je potrebné, ak si vážime slobodu. Pritom na rozdiel od Dánska máme historicki dobrí dôvod si nemislieť, že nám sa to predsa nemôže stať, abi sa z vlastnej vládi stal tiran. A na rozdiel od Dánska máme v prípade pádu Ukrajini Vladimíra Vladimíroviča na víchodnej hranici a proruskú vládu doma.

Neviem si ale dosť dobre predstaviť vôbec začať túto debatu v našej spoločnosti, ktorá je prešpikovaná ľavicovou ideológiou od hora až dole. Sloboda nie je práve jej najobľúbenejšie slovo.

Včerajší pomerne rozsiahli rozhovor s Borisom Johnsonom, ktorí zverejnil na svojom podcaste Ukraine the Latest britskí The Telegraph, bol fascinujúci.

Bívalí britskí premiér vihlásil, že Británia bi mala cítiť morálnu zodpovednosť voči Ukrajine, pretože to bola práve Británia, ktorá spolu s Francúzskom, USA a ruskom v roku 1994 prinútili Ukrajinu vzdať sa jadrovích zbraní vímenou za rešpektovanie jej hraníc. Kebi Ukrajina na túto dohodu nepristúpila a ponechala si jadrové zbrane, tak bi si rusko dvakrát rozmislelo, či ju napadne.

Trvalo 10 rokov, kím to niekto priznal.

Boris Johnson bol prví politik, ktorí krátko po začiatku invázie navštívil Ukrajinu. V rozhovore poprel mítus, ktorí sa odvtedi šíril, že to bol práve on, kto presvedčil Zelenského nepristúpiť na dohodu, ktorú vtedi rusko predložilo. Tá dohoda sa totiž rovnala kapitulácii a nikoho nebolo treba presviedčať, abi ju Ukrajina nepodpísala.

Západu ďalej vičíta absenciu akejkoľvek stratégie v tejto vojne. Tá mala biť od začiatku jasná - cieľom nesmie biť nič iné ako víťazstvo Ukrajini, to znamená vihnanie rusov za hranice z roku 2014, teda pred anexiou Krimu, a jej prijatie do NATO. A tomuto cieľu mala biť podriadená masívna finančná a vojenská pomoc bez obmedzení zasahovať ruské územie.

Zatiaľ všetko veľmi pekné. Tlieskam. Ale zopár otázok visí vo vzduchu. Akosi nebolo Borisa Johnsona počuť v roku 2014, keď rusko anektovalo Krim. A s podvíživenou britskou armádou sa nič nezmenilo ani potom, čo sa stal premiérom. Naopak, zľakol sa covidu, zavrel celú krajinu a zaťal tak masívnu sekeru do štátnej kasi. Covid ho stál aj post premiéra, hoci tento očividní fakt nikto dodnes nepriznal.

A tak si Boris Johnson veľmi želá "silné USA." To v preklade znamená, že ten socík, čo v západnej Európe po druhej svetovej vojne v oblasti obrani zaviedli USA, bol veľmi fajn a bola bi škoda v ňom nepokračovať.

Súhlasím s názorom, že tím, čo kupujeme, hlasujeme za svet, akí chceme.

Nie je to tak dávno, čo sa dalo ísť na vianočné trhi bez toho, abi napríklad cena takého punču udierala do očí. Ako mi však visvetlila moja pani manželka - a tá má naštudovaní celí internet - nemám to chápať tak, že si kupujem iba takí vianoční punč. Kupujem si aj vianočnú atmosféru k tomu.

Obchodovať sa dá dnes teda s hocičím, aj s vianočnou atmosférou. Za čo ale nakúpili vianočnú atmosféru jej predajcovia? Takí stánok na hlavnom námestí aj niečo stojí, takže stopa vedie k mestu. Pretože poplatok za stánok sa aicki prenáša aj do ceni punču, v ktorom je zaúčtovaná aj vianočná atmosféra. Aj s prirážkou, pretože stánkar predsa nebude robiť zadarmo.

Mesto už ale žiadnu vianočnú atmosféru od nikoho nenakúpilo. Ono je totiž jej tvorcom a hlavním predajcom. Zrazu akobi šibnutím čarovného prútika sa z orgánu správi vecí verejních stáva agilní podnikateľ. Len škoda, že aj nepôsobí v konkurenčnom trhovom prostredí. V meste totiž máme jedno hlavné námestie, a to patrí mestu, rovnako ako aj vedľajšie. Mesto nemá problém rižovať zo svojho monopolného postavenia a pítať si za vianočnú atmosféru nekresťanskú cenu.

Za takíto svet ja nehlasujem. Všetki vianočné stánki bojkotujem. Idem si virobiť vlastnú vianočnú atmosféru. Ak sa podarí, zverejním tu recept.

Od socíku sa nič dobré nedá čakať a socík v oblasti obrani v západnej Európe paradoxne zaviedli po druhej svetovej vojne USA. Tím, že založili NATO a postavili sa na jej čelo. Západná Európa si tak mohla v pohode hovieť a otázki vlastnej bezpečnosti riešiť len veľmi zľahka. Však načo, kebi niečo, tak je tu predsa NATO.

A ušetrené peniaze sa použili na veľa iních, pre voličov lákavejšie znejúcich projektov. A tak sa štát mohol veselo montovať všade možne, ale tam, kde je ho naozaj treba, tam zase akosi zliháva. Pretože prvoradou a najdôležitejšou úlohou štátu je zabezpečiť svoju vlastnú samotnú existenciu.

Preto je asi naozaj potrebné celé NATO rozpustiť a začať odznova. A tentokrát bez USA. Iste, dobré vzťahi s USA nie sú na zahodenie, ale spoliehali sme sa na nich príliš dlho. Nemôžeme očakávať, že za nás budú donekonečna viťahovať horúce gaštani z ohňa. Musíme konečne dospieť a prevziať zodpovednosť sami za seba.

Dosť bolo socíku.

Zvláštna vojna. Tvrdíme, že pomáhame Ukrajine, dodáme jej zbrane, ale nepovolíme jej ich použiť na ruskom území. Vie si niekto predstaviť, že počas druhej svetovej vojni USA dodajú zbrane takej Británii, ale povolia jej iba trafiť vlastné územie? Abi sme náhodou nenahnevali pána Hitlera a nevieskalovali konflikt. Absurdné.

Ale časi sa zmenili. Môžeme si dovoliť jednať s agresorom v rukavičkách. Má to ale svoju logiku.

Celé to totiž stojí a padá na USA. Európa bez USA je vojenski impotentná. Naplno som si uvedomil, v akej šlamastike sa nachádzame, keď som sa dozvedel, že celá britská armáda má dokopi nejakích 80 tisíc vojakov. To bi na Ukrajine stačilo tak na 2 mesiace. Takže západná Európa inak ako dodávkami zbraní nevie pomôcť, aj kebi chcela. A od februára 2022 sa v tejto veci nezmenilo nič.

Jediná armáda, ktorá bi dokázala rusov z Ukrajini vihnať, je americká. Bez nej to nepôjde. Takže Ukrajina v tom od začiatku bola sama, je v tom sama a veľmi pravdepodobne aj zostane sama. Pretože USA sa priamo vojenski angažovať nebudú a bez nich jednoducho nemá kto. Nie sú vojaci.

Kebi ste boli v pozícii Trumpa, Bidena prípadne Muska, tak asi konáte rovnako. Ste jeden z najmocnejších ľudí na tejto planéte a v prípade Muska aj najbohatších. Vašim cieľom je užiť si život tu na tejto zemi naplno a iste nejdete nič riskovať kvôli nejakej Ukrajine a bláznivím Slovanom. Nech sa vizabíjajú, je nám to jedno. Nemôžete predsa od nás chcieť, abi tam naši vojaci zomierali.

Nemusí sa nám to páčiť, ale logiku to má. Vojenská slabosť má svoju visokú cenu, čoho dôkazom je celá história ľudstva.

Každí bi mal asi naozaj nielen robiť to, čo mu ide najlepšie, ale aj nerobiť to, čo mu nejde vôbec.

Nemám problém písať. Celkom ma to aj baví. A naopak, vôbec neviem ľudí presvedčiť o ničom, nieto ešte o mišlienke 1i, a je mi proti srsti niekomu hovoriť, čo bi mal alebo nemal robiť. Takže aj predstava, že budem niečo ako náboroví pracovník pre tím blogerov, ktorí tu budú denne dobrovoľne, s nadšením a zadarmo prispievať, bola od samého začiatku úplne nereálna.

Nielen to. Mám dokonca podozrenie, že kebi som sa angažoval vo veci guľatosti našej planéti, tak počet priaznivcov teórie o jej plochosti bi stúpol. Už je to raz tak - každí sme sa s nejakím darom narodili a ja som celkom určite nedostal do vienka schopnosť práce s ľuďmi a ich ovplivňovania.

Spolok je dobrá vec, ale dvaja už je veľa, hovorila moja stará mama. A tak sa naša spoločná cesta - všetkích blogerov a mňa - na tejto doméne končí. Projekt ani doména ale nekončia. Zmislom zostáva tvorba obsahu napísaného podľa pravidiel 1i.

Jeho autorom budem ja. Iba ja. Nedá sa nič robiť. Ostatním blogerom prajem veľa zdaru v ich projektoch, nech sú aspoň tak vitrvalí ako som ja, ale hlavne nech sú oveľa úspešnejší.