Blogs

Bazilej-Bratislava na lehocikli, deň 5

Juraj's picture

Po prebdenej búrkovej noci sa cítim rozbití ako stará hračka. Aj napriek tomu som za 45 minút zbalení a pripravení na odchod. Ešte hodinu však čakám, kím sa kolega so svojim stredomorskím tempom pobalí a urobí všetki ranné rituáli. Má čas, nikam sa neponáhľa. Rozmíšlam, či ho mám vôbec čakať, ale po štriroch dňoch mi už trochu chíba rozhovor a dobre sa mi s ním rozpráva na veľa tém. Trpezlivo čakám na lavičke pozorovaním hladini rieki.

Prijemné rozhovori pokračujú aj ďalej počas putovania cestami, ktoré sa kľukatia v poliach popri rieke. Tankujeme vodu na miestnom cintoríne. Kolega spomaľuje kažích 30 minút a zastavuje, abi si oddíchol a zacvičil si. Takto, pre mňa slimačím tempom napredujeme. Ja som po minúte šľapania opäť vo flow, ktorí však velmi neochotne prerušujem. Snažím sa odďaľovať prestávki a nejako ho motivovať abi sme nezastavovali a pokračovali. Cítim sa, ako kebi som išiel s dieťaťom a opakovane mu hovoril, že poďme ešte po tamtú zákrutu, po tamten strom, len abi nezastavoval. Každé prerušenie ma viac a viac frustruje, lebo v misli som už niekde o 100km ďalej. V jednej dedinke idem pokojním tempom a zrazu sa pozriem do spätného zrkadla a nevidím ho. Čakám päť minút a jeho stále nikde. Po desiatich minútach virážam daľej. Trochu mi síce chíba, že sme sa nerozlúčili, ale na druhej strane sa teším, že môžem bez obmedzenia napredovať svojim tempom.

Asi dva mesiace pred víletom som hovoril jednému známemu, že sa chistám na túto ciklotrasu. On pozrel na mapu a zistil, že bíva nedaleko a či bi som sa u neho cestou nezastavil. Dohodli sme sa, že mu pošlem SMSku pár dní vopred, keď budem vedieť presnejší termín cesti okolo. Tešíl som sa, že sa po dlhej dobe opäť stretneme a budeme sa môcť porozprávať, tak som mu poslal 2 dni vopred správu, ale neodpovedal. Dnes som mu pre zmenu volal a pochopil som, prečo sa neozval. Omilom som používal jeho firemné číslo, na ktorom sa ozvalo len všeobecné hlásenie recepčnej z firmi, kde pracuje. Idem okolo tohto mesta a svištím smerom na blížiace sa Rakúsko. Prírodi ubúda, áut pribúda. Cesta ide pár kilometrov dokonca pozdĺž ohlušujúcej diaľnice. Nie som na takí hluk zviknutí, zvíšim tempo abi som skôr unikol. Asi po dvoch hodinách jazdi sedím v cukrárni v malej dedinke. Pavrbanka, ktorú som mal na začiatku cesti plnú energie teraz zíva prázdnotou a tak dobíjam všetko, čo má batérie (banka, telefón, navigácia, blikátka). Pri dobíjaní telefónu vidím zmeškaní hovor z neznámeho nemeckého čísla. Volám späť a na druhej strane známi, že kde som? On je síce ešte v práci, ale že večer bude doma a či sa môžeme vidieť. Som už mislou niekde v Passau a predstavujem si, že bi som mal ísť dve hodini naspäť, celé popoluludnie čakať, kím sa vráti z práce a potom zajtra ísť tretí krát po rovnakej ceste popri diaľnici, radšej mu hovorím, že ďakujem a že sa teším sa niekedi nabudúce. Zosmutneními hlasmi sa lúčime.

Dojedám protejnoví koláč, odpájam dobíjački a virážam ďalej. Kúsok pred Passau ma napadá plán: mohol bi ma prísť zobrať autom z Passau, mohli bi sme u neho stráviť spoločne večer a na druhí deň skoro ráno opäť naspäť do Passau a pokračovať v ceste. Zastavujem v tieni a hneď mu volám nadšení novím plánom a on, že super a že zrovna teraz je cestovanie vlakom po Nemecku za simbolickí paušál 5 eur na 10 dní. V Passau sa v parkovacom dome snažím presvedčiť rampu a miestneho zriadenca, že nech mi otvorí, abi som mohol parkovat pod kamerami ako auto. Rampa sa neotvára, lebo reaguje len na auto. Zriadenec, že však bajki u nich garáži parkujú zdarma. OK. S dôverou v nemeckí poriadok tam nechávam plne naložení bajk a naľahko naskakujem na vlak. O hodinu ma známi čaká v luxusnom aute u nich v mestečku na stanici. Opatrne nastupujem, abi som mu mojim zaprášením povrchom spôsobil čo najmenšie stopi. Doma mi ponúka sprchu, kde zmívam vrstvi prachu a potu. Usadám s jeho rodinkou na terase veľkého domu napchatého elektronikou: slnečné kolektori, lithium-železo-fosfátové batérie, rekuperačné jednotki, automatické žalúzie, zásobníki na vodu, tepelné čerpadlá, riadené svetlá a nezávislé ozvučenie každej miestnosti reagujúce na hlasové želania. Láka ma sa vipitovať na detaili, lebo ma to všetko zaujíma a domáci je pišní na to, ako mu to celé hladko a automaticki funguje. Má na mobile zopár aplikácii, ktoré chod domu vizualizujú. Mám pocit, že tomu už roki venuje svoju pozornosť.

Presúvame sa na terasu s kráľovskím pohostením, kde príjemne ubiehajú hodini rozhovormi o živote, radostiach a starostiach. Jeho žena aj s deťmi jazdí na koňoch na nedaľekej farme, kde trávi celé dni. Vizerá veľmi spokojná. On pracuje v technologickej firme a koordinuje prácu 200 ľudí. Vizerá trochu vistresovaní a unavení. O polnoci sa presúvame do jeho mini baru, kde pripitími hlasmi na striedačku vislovujeme želania na obľúbenú hudbu a automatické sistémi sa ich snažia viplniť. Spím v dielni plnej nástrojov na nafukovacej lodi. Po viacerích nociach v stane sa cítim veľmi pohodlne. Takto si predstavujem kaučsurfing. V sekunde zaspávam.

Bazilej-Bratislava na lehocikli, deň 4

Juraj's picture

Balenie stanu a vecí už mám nacvičené a tak už o siedmej s plne naložením lehociklom pedálujem do diaľav. Prechádzam záhradou zámku Schloss Grünau pri Neuburgu. Ak bi som bol milovník histórie, určite bi som sa zastavil v miestnom múzeu, ale ja som milovník pohibového flowu a tak sa nedávam zlákať renesančnou stavbou a veselom pedálujem kráľovskou alejou stáročních stromov.
Mosti cez Dunaj už majú v tíchto miestach dĺžku asi 80 metrov. Ak sa dá, radšej sa im vihíbam, lebo nábeh na ne aj schádzania sú pre mňa energeticki náročné. Míňam impozantnú trojkomínovú elektráreň Uniper Irsching (https://en.wikipedia.org/wiki/Irsching_Power_Station), ktorá premieňa ľahkí vikurovací olej a plin na 415MW elektrini. Takto v praxi vizerá ekológia v nemecku.

Cesta ide pomedzi polia a zrazu je predo mnou prudké stúpanie do jednej z dediniek. S radosťou a odhodlaním sa pred ním rozbieham, avšak môj po okraj naložení lehocikel s 35kg vihráva v boji s kopcom proti sprevodovanej, endorfínami podporenej sile a asi v polovici sa moja ríchlosť priblíži nule a končím jazdu pádom na ľavú stranu. Pri zdvíhaní upravujem zohnutú brzdovú páčku a odtrhnuti tachometer. Pri pohľade na zadnú prehadzovačku sa mi nezdá jej sklon. Racinálna časť mozgu hneď vimíšľa teóriu, že je tak nadizajnovaná abi to predsa kompenzovalo šikmosť vípletu kolesa. Rozmíšľam, či nastúpim a rozbehnem sa. Nastupovať však v tomto kopci na moju oranžovú obludu je nereálne, asi bi som opäť oškrel asfalt ľavou časťou riadidiel a tak ju radšej tlačím asi v 30 stupňoch celzia na poludňajšom slnku do kopca.

Potom cesta pekne ubieha poliami a nízkou pahorkatinou. Po rovine alebo dole kopcom sa mi ide radostne, zisťujem však, že pokrivená prehadzovačka nevie prehodiť na viac ako 4ku, a tak chodím len na nižších prevodoch a modlím sa, abi už neboli žiadne kopce. Ak aj nejakí neviem prekonať, radšej zosadnem a obludu potlačím. Asi 20 km za Ingolstadtom prichádzam do ďalšej prírodnej rezervácie Weltenburger Enge. Turisti sa sem chodia kochať krásami prírodi. Ja to vôbec neriešim – ide mi len o to, abi som mohol flowovať čo najdlhšie bez zastavovania. Dobieham kolegu, tiež diaľkoplaza, s ktorím zopár kilometrov cesti vedieme príjemni rozhovor o cestovani a živote.

Zrazu sa cesta pred nami končí v Dunaji. Visvetľuje mi, že pre pokračovanie je potrebné naložiť bicikel na loďku a preplaviť sa na druhú stranu rieki alebo ísť 20 km obchádzkou cez kopce. Ani jedna varianta sa mi nepáči, keď však počujem slovo kopec, okamžite si predstavím slimačie tlačenie na slnku a tak sa prikláňam variante s loďkou. Neochotne zastavujem a pozerám, že lístki si treba vistáť v rade. Hovorím si, že či nestačí, že som zastavil, to mám ešte aj vistúpiť a čakať v nejakom rade, ako za socializmu? Na brehu sa mrví dav nedočkavích peších turistov, ktorí sa už nevedia dočkať najbližsej loďki a je ich toľko, že bi naplnili aj dve. Jedna práve prichádza a po pristátí sa ríchlo plní. S tiesnivím pocitom, že ďalšia loďka pôjde najskôr o hodinu a ja nemienim strácať čas čakaním, predieram sa pomedzi nich, drzo a bez lístku tlačiac moju obludu, pokrikujúc „Vorsicht! Schuldigung!“, snažím sa ako o život nastúpiť. Kolega mi pomáha zdvihnutím zadnej časti bajku na loďku. Sedím pokrčení pod lehociklom v loďke, ale šťastní, že nemusím čakať. Pri vistupovaní platim a dávam prevozníkovi trinkgeld, lebo toleroval moju drzosť a zobral ma na už tak turistami napchaté plavidlo.

S diaľkoplazom debatujeme o ceste a práci. Zisťujem, že pracuje vo Viedni, kde koučuje vihoreních ľudí z korporátov nové umenie: ako v živote dosahovať pracovno-osobnú rovnováhu. Mám takí pocit, že si v živote prešiel takouto cestou. Vizerá unavene, viťahuje krajce chleba zlepené nátierkou a spokojne sa usmieva. Kívajúc na pozdrav ho nechávam oddichovať na lavičke a švihám v peknom počasí ďalej. Cesta ide popri Dunaji, ktorí sa kľukatí. Opäť som vo flowe a ide sa mi parádne.

Dobieham daľšieho naloženého diaľkoplaza. Pri pedálovaní sa rozprávame o cestovaní na dvoch kolesách. Zo Španielska je na ceste už štvrtí tíždeň. Smeruje kamarátovi na svatbu na Južnú Moravu, takže máme až do Viedne spoločnú cestu. Cestuje bez peňazí a na jedlo si zarába občasnou brigádou. Napríklad vo francúzsku tíždeň oberal jablká. Mám pocit že máme veľa spoločních tém. Je otvorení rôznim experimentom a názorom na svet. Narozdiel odo mňa však každú chvíľu zastavuje a oddichuje, čo je na začiatku príjemné, lebo počas prestávki máme viac priestoru na rozhovor, ale neskor ma začína škrieť, že neprejdem toľko, koľko bi som inak prešiel. Prichádzame do mesta Regensburg, kde ho pozívam na hlavnom námestí na zmrzlinu. Asi 5 minút si viberá, lebo je vegán a tureckí zmrzlinár celkom nerozumie jeho angličtine so silním španielskim prízvukom vislovenej požiadavke, abi mu ukázal, ktorá zmrzlina nemá žiadne živočíšne ingrediencie. Lížuc zmrzlinu sa kocháme veľkoleposťou miestnej katedráli. Za mestom zastavujeme pri Dunaji a pridávame sa k domácim trochu asketicki vizerajúcim kúpajúcim v časti, kde nie je veľmi silní prúd. Voda je teplá a kúpanie príjemné. Na brehu sa rozprávame o živote, jóge, zážitkoch z cestovania a inakosti kultúr.

Na hrádzi je pekné miesto na postavenie stanov. V diaľke vidno husté oblaki. Domáci nám radia, abi sme si našli nejakí prístrešok, lebo sa blíži búrka. S kľudom im odpovedáme, že však máme stani a tak žiaden prístrešok nepotrebujeme. Tie máme nacvičením spôsobom za pár minút aj rozložené. Vizeráme asi veľmi vichudnute a unaveno, lebo nám za chvíľu prináša jedna pani koláče. Sedíme pri stanoch na lavičke, pochutnávajúc si na domácich maškrtách. Zrazu sa vegánov stan ocitá na nás a v obrovskom vetre s ním bojujeme, abi sme ho udržali a neodovialo ho do nekonečních diaľav rieki. Boj s vetrom vihrávame a spoločne stan nakoniec pripevňujeme lepšie do zeme, abi aj v noci vidržal podobné nárazi. Jeden chlapík nám prináša pár fliaš piva a debatujeme s ním o ekonomike slnečních kolektorov. Pochádza z farmárskej rodini a tak otváram tému, či je v živote lepšie mať veľa, biť v pohodlí a báť sa o to alebo mať menej, nebáť sa a žiť jednoduchšie. Asi po hodine som už z rozprávania o štíloch nemeckého života unavení. Našťastie začína pršať. Po rozlúčení vleziem do stanu a snažím sa zaspať. Kedže sme pri rieke, nárazi vetra nič nebrzdí a stranám stanu udeľujú facku za fackou, čo mi nedovolí zaspať na dlhšie ako pár minút a spím veľmi málo.

Bazilej-Bratislava na lehocikli, deň 3

Juraj's picture

Ráno okolo šiestej ma budí prechádzajúci vlak. Po otvorení očí vidím na stane tučné čiarki, podobajúce sa listom. Ako je to možné, však je začiatok leta. Pri lepšom zaostrení rozoznávam slimáki bezbúdkové, ktoré v noci obliezli celí stan a slizom pri tom zrovna nešetrili. Nechutní sliz sa mi lepí na prsti a bojujem s každím, abi som ho dostal preč a odhodil do trávi pri kukuričnom poli. Slnko ešte nestihlo vijsť a tak je stan pri skladaní mokrí z rannej rosi. Opäť si hovorím, že ho cez deň niekde rozložím na slnku, ale už teraz viem, že rozbehnutí a opojení pohibom nebudem chcieť nikde zbitočne zastavovať.

Počasie ceste praje. Je bezoblačno. Zistil som, že keď sa ráno napchám dvoma krajcami chleba, dokážem oveľa silnejšie šliapať, ako keď idem nalačno. Pokračujem na ceste smerom na Ulm, kde ide cesta po nábreží. Kochám sa zmesou okolitej architektúri, ktorá je ako guláš zmiešaná zo starích tehlovích múrov asi proti nájazdom Turkov a moderních stavieb pre privítanie nájazdov novodobích korporácií.

Krajina aj kilometre veselo ubiehajú. Dobre značená ciklotrasa prechádza mierne zvlnenou krajinou. Malími mestečkami, niekedi popri Dunaji, vačšinou však popri ceste v samostatnom ciklochodníku, ktorí je oddelení od cesti pásom trávi. Pri jazde sa cítim bezpečne oddelení od áut. Občas zapnem ľavím, neboľavím palcom diaľkové ovládanie navigácie v podobe 8 ročného telefónu a Osmand appki, ktorú mám umiestnenú medzi pedálmi. Tá vždi potvrdí, že idem dobre, čo ma poteší a šľapem vedelo dalej. Celí deň idem v intenzívnom biciklovom flowe, ktorí prerušujem len keď potrebujem vipustiť niektorú z odpadovích látok alebo doplniť niektorú zo životodárnich látok, ako vodu a chlieb. Zrazu je 8 hodin večer, od rána mám na tachometri o 190km viac a začínam hľadať miesto na zakempovanie. Som však niekde v lone prírodnej rezervácie a obávam sa, že bi som tím mohol porušiť nejaké miestne nariadenie. Tak rozkladám stan až na okraji pooraného poľa pred dedinkou Auschlößchen.

Som na smrť smädní a nemám ani kvapku vodi. Vidávam sa na krátki vílet do dedini s tradičnou prosbou „Haben Sie ainer Wasser zu trinken?“. V dedinke zial nie je žiadna voda z kohútiku zdarma, reštaurácia aj penzión vizerajú, ako kebi boli od koroni zatvorené. Stretávam však staršieho pána, ktorí sa po úvodnej vímene „Where are you from? I am from Slovakia.“ priateľski rozhovorí, plinulou angličtinou s americkím prízvukom, ako robil vo firme, ktorá vivíjala a montovala pozemné letecké navigačné sistémi. Poznal aj Vysoké Tatry aj Banskú Bystricu. Aj mi ponúkol, že možem u neho prespať, čo bi bolo asi príjemnejšie, ako v stane, ale mne sa už nechcelo baliť stan a premiestňovať sa, tak som túto ponuku odmietol. Vodu som dotankoval u starších penzistov, ktorí sa už ťažko híbali, zato boli veľmi ochotní. Keď som pani pochválil prekrásni kvetinoví záhon, skoro omdlela. Mal som pocit, ako kebi jej ho ešte nikto nikdi nepochválil a ona na to celí život čakala. Rozlúčil som sa a unavení som sa rozložil na karimatke počúvajúc roje komárov, ktoré sa snažili dobiť do stanu.

Pri zaspávaní si hovorím, že som radšej mohol prijať couch-surfingovu ponuku, debatovať o navigačních sistémoch, cestovaní a prespať na mäkkom gauči, bárs aj v garáži. Nabudúce budem rozvážnejší.

Bazilej-Bratislava na lehocikli, deň 2

Juraj's picture

Ráno zvoni budík. Dal som ho na siedmu, abi som stihol zbaliť stan. Stan je ešte mokrí, ale chcem vihovieť miestnim pravidlám a tak ho bez sušenia balím, hovorím si, však ho niekde cez deň visuším. Stanové mestečko ešte spí. V cene kempu nie je WiFi, je treba 5 eur priplatit, tak radsej pustam internet z mobilu, abi som si mohol pozrieť predpoveď počasia. Nad lokalitou v okruhu 100km hlásia na nasledujúce dni búrki a dážď. Odchádzam v mrakoch, šliapem ríchlo a modlím sa, abi cez deň nepršalo a mohol som z tohto pekla uniknúť.
V mrholení šliapem dlhé a náročné stúpania do víški asi 850mnm k miestnemu vrcholu s televíznou anténou. Odkiaľ cesta ide asi 7 km konštantním klesaním do údolia do Tuttingenu, čo si užívam plními dúškami, lebo sa cítim zo stúpaní trochu vičerpaní. Okrem slnečného počasia ma čaká cesta už len popri Dunaji viac menej s charakterom klesania.
Dunaj má v tíchto miestach šírku pár metrov, takže mostíki cez neho sú veľmi krátke. Klesá relatívne ríchlo, rovnako ako trasa, ktorá sa ponad neho kľukatí. Ide sa mi príjemne, lebo nemusím veľmi šliapať, abi som išiel ríchlo. Slnko občas vikukne zpoza mrakov, stan bi som aj mohol visušiť, ale vôbec sa mi nechce zastavovať. Hovorím si, že sa mi dnes možno podarí doraziť do Ulmu. Cesta má veľa krátkich stúpaní, čo trochu zdržuje ale inak sa mi darí napredovať oveľa príjemnejšie a ríchlejšie ako včera možno vďaka tomu, že cesta má priemerné klesanie 2m/km.
Robím takí pokus, že doobeda nejem a skúšam, ako na to telo reaguje. V reťazcovom obchode kupujem sir a chlieb. To je skoro jediné jedlo, ktoré na ceste používam. Sirom doplním bielkovini, ktoré sú potrebné na regeneráciu svalov, chlebom zas sacharidi, abi som mal ríchlo energiu, keď sa cítim vičerpaní. Všade tu predávaju siri, ktoré maju asi 50% tuku, takže keď ho mám hodinu v kufri a idem po slnku, viseparuje sa z neho vo forme oleja, ktorí z obalu vilievam a zvišok zjem. Určite cestou spálim aj tuk, ktorí zostal v sire. Poobede sa spustila silná búrka. Našťastie je pri ceste malí prístrešok pre ciklistov, kde sa stiham schovať ešte pred tím, ako je všetko mokré. Sir zajedám chlebom a zapíjam vodou z dvoj litrového camel-bagu. Abi som nemusel kupovať vodu, čerpám do neho vodu z miestnich zdrojov, ktoré sú občas popri ceste – najčastejšie uprostred dedín pri kostole. Niekedi sa mi však veľa kilometrov nedarí takí zdroj nájsť a už nemám v horúčave žiadnu zásobu. Najčastejšia veta, ktorú vtedi pri zoznamovaní používam je: „Haben Sie ainer Wasser zu trinken?“
Stmieva sa a tak hľadám miesto na rozloženie stále mokrého stanu. Ciklotrasa vedie popri frekventovanej ceste pre autá a tak odbáčam ďalej od cesti a bližšie k Dunaju, abi som mohol spať v tichšom prostredí. Stan rozkladám pod stromom na konci poľa v údolí. Nedaľeko je železnica. Hovorím si, že to bude asi len nejaká lokálka, ktorá ide raz za hodinu a posledná možno o 21. Po rozložení stanu sa idem trochu prejisť po okolí a pozrieť Dunaj, ktorí tu má ešte len 20 metrov. Za ten čas prejdú asi dva vlaki, pri každom prejazde signalizuje neďaleké priecestie asi minútovím zvonením, že sa blíži vlak. Asi to bude frekventovanejšia vlako-trasa. Stan sa mi však už nechce baliť, presúvať a znova rozkladať. Tak počúvam každích 15 minút signalizáciu a ohlušujúci prejazd ríchliku. Po polnoci zaspávam, možno od únavi, pričom si vlaki chodia daľej.

Bazilej-Bratislava na lehocikli, deň 1

Juraj's picture

Minulí rok som si povedal, že skúsim na lehocikli prejsť 1200 km a dostanem sa tak asi na polovicu dĺžki mojej vysnívanej trasi k Atlantiku. Ciklotrasa EuroVelo 6 sa mi zdala ako dobrí kandidát, lebo ide pozdĺž riek, takže cesta nebude mať skoro žiadne prevíšenia. Na základe skúseností z minulích diaľkovích jázd som odhadol, že za jeden deň prejdem tak 150-200km, takže bi mi na to malo 11 dní stačiť aj s rezervou. Naviše som to doplnil s tradičnou vízvou – mať nízke nakladi, teda ubitovanie pod stanom a jednoduchá strava.

Z Bazileji, ktorí sa nachádza na pomedzí Švajčiarska, Francúzska a Nemecka, virážam plní sili a nadšenia o deviatej ráno. Idem po nemeckej strane rieki Rýn a ide sa mi veľmi príjemne. Ciklotrasi majú Nemci ukážkovo hladké a aj dobre značené. Ranné slnko bez oblakov praje môjmu putovaniu. Asi po 10 km sa blížim k retardéru, ktorí je tvorení rúrkami natretími červeno-bielo abi ich každí zdiaľki videl a zastal. Abi som sa nezdržoval zastavovaním, plní odhodlania predpokladám, že cez to hravo prejdem. Zabúdam však na to, že naložení lehocikel je v zadnej časti o kus širší a ťažkopádnejší ako nenaložení, na ktorom som zviknutí jazdiť. Taškou sa o jednu rúrku obtieram, strácam rovnováhu a som abi som predišiel pádu, zachitávam sa rukou o inú, pričom si zľahka vikĺbujem palec na pravej ruke. Ten sa našťastie vracia späť, používať ho však pre bolesť vôbec nemôžem, lebo aj malí pohib mi spôsobuje pichľavú bolesť. Zrovna na pravej ruke mám na lehocikli ovládanie oboch prehadzovačiek. Jedna sa ovláda palcom a druhá (grip-shift) pevním zovretím ukazováku oproti palcu. Hovorím si, však ich nebudem veľmi potrebovať, keďže pôjdem skoro stále po rovine.

Trasa ide medzi dedinkami nízko, pred dedinou stúpa do centra potom zas späť. Šľapanie do kopca nie je na lehocikli zrovna najväčším pôžitkom lebo vižaduje viac sili, ako po rovine. Pri opakovaních stúpaniach sa moja vidina trasi po rovine definitívne rozplíva ako predvolebné sľubi počas vládnutia slovenskích strán. Okrem vírazného spomalenia je treba vivíjať silu, čo komplikujú ťažkosti s prehadzovaním ríchlostí. Po pár kopcoch však nachádzam akí-takí grif na prehadzovanie. Na palcovú prehadzovačku používam radšej ukazovák a grip-shift prehadzujem stlačením prostrednika oproti dlani. Pri každom prehodení si sa mi vinára bolestivá spomienka na rannú kolíziu s retardérom.

Pútnik si môže vibrať prechodom cez ktoríkoľvek, či pôjde po švajčiarskej alebo nemeckej strane. Viberám si podľa toho, abi mala cesta menšie stúpania. Keď prechádzam okolo mierne zvlneného terénu Leibstadt na švajčiarskej strane, začudovane sa pozerám na stúpajúcu paru z komínu akobi jadrovej elektrárne. Nemôžem tomu uveriť, lebo som predpokladám, že podobne ako Rakúšania nemajú žiaden blok aktívni, Nemci tento rok povipínali poslední z 36 blokov, tak práve Švajčiari budú priekopníci v jej nepoužívaní a už dávno budú mať zelenú energiu z vodi a slnka a nebudú potrebovať jadro. Teraz som na Wikipedii zistil, že to čo som videl bola jedna zo štiroch aktívnich švajčiarskich jadrovích elektrární zatiaľ bez plánu na vipnutie.

Pri jazere Bodensee sa našťastie hornatosť terénu sa trochu zmiernila, vďaka čomu sa mi darí napredovať väčšou ríchlosťou. Začína sa stmievať, je osem hodín a po odbiciklovaní asi 150km začínam hľadať v miestnich lesoch miesto na rozloženie stanu. Keď som prechádzal mestečkami, zachitil som pred jednou krčmou z dreva vitesaného medveďa. Nevenoval som tomu veľkú pozornosť, ale teraz pri hľadaní miesta sa mi drevení medveď spojil s rizikom ohrozenia pri prespatí v lese a tak sa radšej vraciam 5km do najbližšieho mestečka, kde bol kemping. Platím nekresťanskích 16 eur za stan s režimom skorého odchodu, čo je tretina celkového rozpočtu mojej cesti. „Ale do 8:00 presne musíte mať stan zbalení“, hovorí mi recepční prísnim nemeckím tónom. Rozložím stan na dokonale pokosenom trávniku medzi ostatné a verím, že tu v tichu, bezpečí plotu, prísnich nemeckích pravidiel a vzorních nemeckích návštevníkov pokojne prespím noc.

O desiatej sa však spustí búrka a keďže je kemp na kopci, bleski udierajú do nedalekích stĺpov, akobi čakali mesiac na to, kím si môžu poriadne zašvácať. Hovorím si, však je leto, to ríchlo prehrmí a bude kľud. Asi o jednej skončia hromi a pomali zaspávam. Vedľa kempujúci traja otcovia podporení viacerími basami piva a asi s ôsmimi deťmi však začínajú riešiť, ktoré z nich kedi pôjde spať. Krik ako na futbale neustáva ďalšiu hodinu. Aj bi som im išiel vinadať, ale som tak unavení, že nevládzem ani vstať a počúvam hádku v nemčine, ktorá mi znie, akobi si navzájom nadávali.

Na návšteve u pani riaditeľki JÚĽŠ

AleAve's picture

Na Slovensku máme okrem všemožních iních patálií ešte aj tú slovníkovú: že najnovší úplne vidaní slovník je... ten starí. No zároveň je nedostupní, predovšetkím v elektronickej verzii.

Napísal som preto v tejto veci koncom februára otvorení list (nadväzuje naň komentár) Matici slovenskej a Jazikovednému ústavu Ľudovíta Štúra.

Ani som neočakával, že na list dostanem odpoveď, ale na moje prekvapenie prišla – z oboch inštitúcií, a veľmi ústretová.

Pani riaditeľka JÚĽŠ doc. Múcsková mi najprv poslala dva dlhé maili (kto ma pozná, vituší, že som kontroval podobne dlhími mailmi) a potom ma pozvala na návštevu u seba v ústave, abi mi zamotanú problematiku visvetlila radšej osobne.

Podobne mi odpísal a neskôr aj zatelefonoval i pán správca Matice Maroš Smolec, ktorí vijadril ochotu urobiť maximum pre to, abi sa spomínaní „starí, ale najnovší (úplní) slovník“ (KSSJ v 5. vidaní, ktoré višlo v roku 2020 už v Matici slovenskej, nie cez JÚĽŠ ako predošlé štiri vidania počínajúc rokom 1987) podarilo dostať na famózni slovníkoví portál JÚĽŠ-u, čiže slovnik.juls.savba.sk.

(Vo chvíľach, keď ťukám tieto riadki, na stránke slovníkového portálu padajú akési snehové vločki zmiešané s „problémovími“ slovenskími písmenkami, medzi ktorími dominuje ipsilon. Veď je prví apríl! Tímto pozdravujem/e hravého Dr. Garabíka s tímom.)

Z rozhovoru (hodinového!) s pani riaditeľkou JÚĽŠ a s jej zástupkiňou Dr. Chocholovou viplinulo, že 5. vidanie KSSJ sa na slovníkoví portál dostať nepodarí. Má to najmä metodologické príčini: v súčasnosti už JÚĽŠ tvorí slovníki iním spôsobom než tím, ktorím bol vitvorení KSSJ (a platí to aj pre jeho najnovšie 5. vidanie). Ide najmä o lexikografickú analízu digitálneho korpusu.

Cez portál je teda cesta zarúbaná. Stále sa však nevzdávam svojej vízie, že každá kniha – a teda aj každí slovník – má v roku 2023 biť dostupná aj v elektronickej verzii. Pán správca Matice ma uistil, že bude uvažovať aj o alternatívnich možnostiach, ak bi sa to nepodarilo cez slovníkoví portál JÚĽŠ. Takže sa bude treba pustiť do ich preskúmania.

Prvá cesta, ktorú skúsim, je slovníkoví portál servera Aktualiti – slovnik.sk. Oproti slovníkovému portálu JÚĽŠ pôsobí pomerne amatérski a ani jednoznačne neidentifikuje slovníki, ktoré na svojej stránke ponúka. (Môžeme sa len dovtípiť, že ide práve o štvrté vidanie KSSJ z roku 2003, ktoré je aj na portáli JÚĽŠ, a nie ešte staršie vidanie; tímto pozdravujem neborákov, ktorí ešte aj hlboko v 21. storočí vihľadávajú slová v kadejakích „Slexoch“, kde nájdu definície pravdepodobne maximálne z 90. rokov, ak nie dokonca z osemdesiatich.)

No pri všetkom amaterizme má slovníkoví portál Aktualít slovnik.sk oproti slovníkovému portálu JÚĽŠ-u aj jednu víhodu: jasne signalizuje, ktoré slová v rámci definícií sú klikateľními hiperlinkmi. Naproti tomu slovníkoví portál JÚĽŠ toto nesignalizuje vôbec nijako – všetki slová v definíciách vizerajú na pohľad úplne rovnako: aj klikateľné, aj neklikateľné. Treba nad nimi „šmátrať a jazdiť mišou“, len abi sa ukázalo, či niektoré slová klikateľné sú alebo nie. (Na mobilních prístrojoch, kde miš ani neexistuje, odpadá aj táto nemotorná možnosť orientácie: treba sistémom pokus-omil ťukať prstom na jednotlivé slová, či náhodou nie sú hiperlinkmi; takto bi to naozaj fungovať nemalo...) Žiaľ, mnohé slová v definíciách ani hiperlinkmi nie sú (asi najmä tie už viskloňované či vičasované: teda nie v základních tvaroch) – ďalší nedostatok! Podľa mňa bi mali biť klikateľné buď všetki slová v definíciách, alebo žiadne...

Takže ako vidno, aj na slovníkovom portáli JÚĽŠ-u – hoci celkovo špičkovom – bi ešte bolo čo vilepšovať. Ani nehovoriac, s akou netrpezlivosťou čakáme na elektronické zverejnenie 4. zväzku najaktuálnejšieho JÚĽŠ-om vidávaného slovníka SSSJ (hoci zatiaľ nekompletného), ktorí na papieri višiel už v roku 2021! To isté platí pre Struční etimologickí slovník slovenčini Dr. Králika, ktorí višiel prví raz už v roku 2016 a v druhom, opravenom vidaní minulí rok; na slovníkovom portáli sa zatiaľ neobjavil vôbec a musíme len dúfať, že druhé papierové vidanie neznamená, že sa ho v elektronickej podobe nedočkáme ani v ďalších mnohích rokoch...

Keď už je reč o „dlhích rokoch“: vJÚĽŠ som sa dozvedel, že každí noví diel slovníka SSSJ si vižaduje približne päťroční ciklus prípravi. Slovňík momentálne dospel (na papieri) k „písmenu“ Pn (v elektronickej verzii na portáli zatiaľ len po písmeno N). Je zrejmé, že do konca abecedi bude ešte treba vidať aspoň 4 zväzki (ak nie 5 či 6!). A teraz si to vinásobme piatimi rokmi! Reálne hrozí, že slovník SSSJ nebude kompletne vidaní ešte ani v roku 2040 (hoci jeho prví zväzok so začiatkom abecedi višiel už v roku 2006); možno je v ohrození aj méta roku 2050. Iními slovami: mnohí z tích, ktorí čítajú tieto moje riadki v rok ich zverejnenia, sa kompletného vidania slovníka už asi ani nedožijú; možno ani ja sám! Preto je víborné, že JÚĽŠ vidal a priebežne aktualizuje aj čisto elektronickí slovník OGSS, hoci ten je len „glosárom“ (zoznamom slov bez definícií).

V JÚĽŠ mi visvetlili, že kedisi vidavateľovi Ringier dali licenciu na zverejnenie slovníka KSSJ vtedi na portáli Zoznam. Očividne sa odvtedi „mediálne karti premiešali“, a tak je teraz stará (podľa všetkého 4.) verzia KSSJ dostupná práve na portáli Aktualít slovnik.sk.

Plánujem teda osloviť redakciu Aktualít, resp. ich majiteľa Ringier, s otázkou, či bi náhodou nechceli zameniť 20 rokov (!) staré vidanie slovníka KSSJ na svojom slovníkovom portáli za vidanie najnovšie. (Je možné, že Matica slovenská, no najmä autori slovníka bi súhlasili; hlavní súhlas s čímkoľvek, ako ma upozornil pán správca Matice, musia udeliť autori slovníka.) Budem sa snažiť apelovať na „vidavateľskú česť“ Aktualít či Ringieru: „nie je im trápne dávať v roku 2023 na svojom portáli k dispozícii slovník z roku 2003“?!

Isteže, takisto na slovníkovom portáli JÚĽŠ sú (aj) staré slovníki, no tam ide o vedeckí zámer. Naproti tomu slovníkoví portál Aktualít slovnik.sk sa prezentuje ako niečo užitočné pre dnešného bežného používateľa: a takí potrebuje mať prístup podľa možnosti k najaktuálnejšiemu slovníku, nie k 20 rokov starému.

Pravda, osobne za hlavné či smerodajné považujem slovníki z dielne JÚĽŠ-u, teda SSSJ a OGSS, nie „matičné“ vidanie KSSJ. To však neznamená, že bi som sa v prípade sporních slov rád nepozrel aj do najnovšieho vidania KSSJ. Vždi to rád urobím – ale ťažko to urobiť vtedi, keď je slovník celkom nedostupní. (Niektoré kolegine ešte našli zopár posledních roztrúseních kúskov v predajniach Panta Rhei najmä na víchodnom Slovensku, ale inak je všade – aj v e-shope samotnej Matice slovenskej – hlásení ako vipredaní; nuž a v elektronickej verzii ešte nebol dostupní vôbec nikdi a nikde.)

Tak ako pri písaní otvoreného listu, aj teraz som skeptickí, či bude mať snaha o kontakt s Aktualitami či Ringierom nádej na úspech. Pridať na portál slovnik.sk najnovšie vidanie KSSJ (v podstate nahradiť staré štvrté videnie novím piatim) bi si totiž zrejme vižiadalo obrovské penzum práce, ktoré Aktualiti či Ringier s najväčšou pravdepodobnosťou nebudú ochotní investovať – ani kebi so zámerom súhlasili autori slovníka a Matica slovenská. Ale za opítanie nič nedám, tak aspoň sa Aktualít/Ringiera opítam.

Ak bi sa ukázalo, že aj cez portál slovnik.sk bude cesta pre 5. vidanie KSSJ zarúbaná, zostane už asi len posledná „záložná“ elektronická možnosť: vidať najnovšiu verziu KSSJ ako bežnú elektronickú knihu (formát EPUB/MOBI, prípadne aj PDF). Pani riaditeľka JÚĽŠ ma varovala, že také niečo neodporúča, lebo to môže viesť k zneužitiu dát. No odvetil som, že už teraz sa dá na pirátskich serveroch nájsť kompletné znenie 4. vidania KSSJ práve vo formáte PDF (a hneď vo viacerích verziách), takže k „zneužitiu dát“ môže dôjsť tak či onak: i pri maximálnej vidavateľskej obozretnosti; mislieť si opak zrejme znamená oddávať sa sebailúzii.

Ďalším zo skvelích možních riešení bi nepochibne bola špecializovaná slovníková mobilná apka, ale na ňu už zrejme ani JÚĽŠ, ani Matica slovenská, ani Aktualiti/Ringier nenájdu absolútne žiadne financie a zrejme je to v slovenskích podmienkach nerealizovateľní sen.

Na záver (keďže tento článoček zverejňujem, kde ho zverejňujem – bez Y) chcem povedať, s akím nadšením som odchádzal zo stretnutia v JÚĽŠ. Doc. Múcsková a Dr. Chocholová sú mimoriadne ústretové osobi, s „otvorenou misľou“ – žiadni dogmatickí prístup k ničomu. Kebi o tom, či sa v slovenčine do budúcna zachová písmeno Y alebo nie, rozhodovali práve osobi s prístupom, akí má dnešné vedenie JÚĽŠ, je možné, že bi iniciatíva za zrušenie Y mala nádej na úspech. No ako vieme, sú aj celkom iné prístupi – a zrejme práve konzervatívni prístup na Slovensku celkovo prevažuje, a tak naďalej hodnotím aktuálne šance na zrušenie Y v slovenčine ako mikroskopicki malé. Raz sa písmeno Y v slovenčine zruší, o tom som presvedčení – ale skoro to nebude. Vedenia JÚĽŠ som sa na ich názor k tejto veci nespítal, ale predpokladám, že bi tie šance vihodnotili rovnako ako ja (bez ohľadu na to, aké bi boli ich osobné preferencie).

No hoci sú šance v dohľadnej budúcnosti mizivé, predsa len občas potešia optimistické zábleski, akími sú nedávne texti na portáli Postoj:

  • interview s jazikovedcom doc. Františkom Ruščákom (bívalím vedúcim katedri slovenčini na Prešovskej univerzite), nazvané príznačne Ako sa dá odviknúť od kávi, tak sa dá odviknúť aj od ipsilonu, s rovnako dôrazním perexom: „Vibrané slová? Čo je to za nezmisel?“ krúti hlavou František Ruščák, slovenskí jazikovedec a dlhoroční visokoškolskí pedagóg.
  • fundovaní článok „kolegine z fachu“, pani korektorki Postoja Jani Vinterovej
  • už menej presvedčivo (na mňa) pôsobí oponujúci článok od Christiana Heitmanna (keďže som – aj – vištudovaní germanista, vari smiem povedať, že autorovo „strašenie reformou“ a paraleli, ktoré vedie k nedávnej nepodarenej reforme nemeckého pravopisu, krívajú na obe nohi)

Očakávanie sklenej cibule

AleAve's picture

So znepokojením som na tomto portáli zaregistroval článoček o pokračovaní famóznej filmovej detektívki autora a režiséra Riana Johnsona Na nože (Knives Out) z roku 2019. Pokračovanie višlo na Vianoce 2022 pod názvom Sklená cibuľa (Glass Onion).

Už od Vianoc sa chistám pozrieť si ho, no pre enormnú pracovnú záťaž a aj zdravotné problémi z posledních mesiacov sa mi to zatiaľ nepodarilo.

No to som zaregistroval, že autor bloger Ivan pred pokračovaním varuje. S tím, že si z neho dokázal pozrieť len prvích 18 minút.

Toto mne určite nehrozí; v tíchto veciach som trochu neurotik v štíle Woodyho Allena. Možno si spomeniete, že v jeho filme Annie Hall hlavná postava (samozrejme, neurotická), hraná Allenom, odmietla vojsť s frajerkou do kina, lebo film sa už začal a „už bežali úvodné titulki“.

Aj moje heslo znie: „Buď si pozrieť celí film, alebo vôbec žiadni!“ Lebo poznám aj prípadi, keď sa film rozbiehal – napríklad počas prvej polhodini – veľmi zle, ale neskôr sa dramaticki zlepšil.

Dokonca aj filmi, ktorích sledovanie ma vislovene mučilo a považoval som ich za odpad (napríklad takí snobskou kritikou do nebies vichvaľovaní Občan Kane alebo aj podobne gíčoví Vlk z Wall Street), sa vždi prinútim dopozerať až do konca. To preto, abi som ich potom o to oprávnenejšie mohol kritizovať ako gíč.

Priznávam však, že pozeranie tích najhorších filmov (či už je to Frajer LukeCool Hand Luke, alebo Terapia láskouSilver Linings Playbook) si uľahčujem tím, že – ak ich pozerám sólo, nie v spoločnosti – si aspoň zríchlim ich prehrávanie. Pokojne aj na ríchlosť 110 %, 120 % alebo až 125 %; a to sú už teda riadne ríchle dialógi, to vám poviem! Dokonca som sa raz rozprával s jedním zahraničním odborním recenzentom telenoviel (áno, aj taká profesia existuje v anglicki hovoriacom svete!), ktorí sa mi zveril, že úplne všetki telenoveli, ktoré odborne recenzuje, pozerá v ríchlosti 130 % (ak nie ešte viššej). Lebo vraj: „Inak bi som sa zošalel, kebi som také gíče mal pozerať v pôvodnej ríchlosti, v akej sa visielajú v televízii!“

Dúfam teda, že na rozdiel od Ivana ma pokračovanie Johnsonovej detektívki, nazvané Sklená cibuľa, nesklame. Jasné, že Ivanov článoček som si pre istotu neprečítal celí; veď sotva môže na tomto svete existovať niečo horšie než spoileri; a v žánri detektívok to platí dvojnásobne!

Prví „diel“ (v skutočnosti ide o dva celkom nezávislé filmi a spája ich len postava „veľkého detektíva“ Benoita Blanca, ako je v detektívnom žánri tradíciou), teda Na nože z roku 2019, som považoval za majstrovské dielo. O to viac som prekvapení Ivanovím príkrim odmietnutím druhého dielu. (Veď aj odborná kritika je Sklenou cibuľou nadšená a zdá sa, že sa páči aj väčšine divákov; hodnotenie na IMDb má momentálne solídnich 7,2 – pravda, Na nože má až 7,9.) Je však možné, že aj ja budem druhím dielom sklamaní podobne ako Ivan – uvidíme!

Pokiaľ však ide o prví diel, teda Na nože, som presvedčení, že takto nejako bi vizerali detektívki Agathi Christie, kebi veľká dáma tohto literárneho žánru bola v roku 2023 ešte medzi nami. Som si istí, že pani Christie bi autora a režiséra Riana Johnsona po pozretí filmu Na nože radostne a vďačne objala, lebo áno, film Na nože presne vistihol atmosféru christieovskích detektívok s Herculom Poirotom či slečnou Marplovou. Áno: len na základe prvého filmu sa mená Benoit Blanc a Hercule Poirot pokojne dajú visloviť v tej istej vete a „jedním dichom“ a neznie to ako blasfémia. Áno, ak bi som mal usudzovať len podľa prvého dielu Na nože, Benoit Blanc je dôstojním nasledovníkom Hercula Poirota pre 21. storočie.

Skutoční dôvod, prečo som napísal tento blogočlánok, je však ten, že chcem podporiť Ivanovu snahu na tomto portáli – teda snahu názorne ukázať, že áno, je bez problémov možné písať aj čítať texti v slovenčine bez písmena Y, ktoré v našej abecede skutočne nemá čo hľadať.

Naše konkrétne predstavi toho, ako bi mohli vizerať slovenské texti po zrušení Y, sa rozchádzajú. Ale to je v poriadku. Na tomto odkaze si môžete pozrieť, ako bi text, ktorí práve čítate, vizeral v „mojej“ verzii pravopisu bez Y.

Napríklad bi som nielen zrušil písmeno Y, ale bi som aj obnovil mäkčene v slabikách ďe, ťe, ňe, ľe, ďi, ťi, ňi, ľi tam, kde sa skutočne takto mäkko vislovujú. A hoci bi ma sklamalo, kebi sa zrušilo Y, ale slabiki ďe, ťe, ňe, ľe, ďi, ťi, ňi, ľi bi sa naďalej písali bez mäkčeňov, ešte stále bi som to považoval za lepšie riešenie než dnešní stav, čiže používanie písmena Y v slovenčine, hoci nato nie je žiadne logické ani jazikové opodstatnenie.

Je to čistá „panslavistická nostalgia“, no práve dnes, v roku 2023, keď vidíme, ako sa dva slovanské národi na víchod od našich hraníc navzájom vraždia, musíme uznať, ako hlboko pomílená je akákoľvek idea „všeslovanskej vzájomnosti“. Ak si to niekto nevšimol už v roku 1968, tak minimálne dnes v roku 2023 bi to už malo biť jasné každému: žiadna „všeslovanská vzájomnosť“ neexistuje; vzájomné vraždenie a zotročovanie medzi Slovanmi, to áno, to kedikoľvek – ale „vzájomnosť“ je fikcia.

Hoci si mislím, že šanca na zrušenie Y existuje (dokonca som presvedčení, že skôr či neskôr sa písmeno Y v slovenčine zruší!), v roku 2023 ju ešte hodnotím ako veľmi malú. Dnes je zatiaľ ešte malá, ale ako sa hovorí – nádej aspoň bliká.

To hlavné, čo dnes bude pôsobiť proti snahám o zrušenie Y, je tendencia ľudskej misle veci nemeniť. Mi ľudia sme od prírodi leniví; a dvojnásobne to platí pre mozgovú lenivosť. Neznášame akékoľvek zásadnejšie zmeni. Preferujeme, abi všetko už navždi zostalo tak, ako sme si na to rokmi, desaťročiami a storočiami zvikli. Vedci majú na túto tendenciu našej misle – na našu lenivosť – aj vedecké visvetlenia. Túto tendenciu máme ako ľudské bitosti jednoducho zakódovanú v génoch od praveku. Naši predkovia museli v prvom rade vždi konzervovať energiu, abi po jej nahromadenej zásobe mohli siahnuť v kritickích chvíľach, keď na nich neočakávane zaútočil nepriateľ: či už mamut alebo iné divé zviera, alebo konkurenční kmeň. Toto nastavenie misle sme si preniesli z praveku až do roku 2023, a aj preto má dnes na Slovensku heslo „So Sovietskim zväzom na večné časi a nikdi inak!“ takú renesanciu.

Antiipsilonová lobi

Juraj's picture

V denníku Postoj som objavil báseň od Jani Vinterovej, ktorá súhlasila s uverejnením na 1i.sk v jednoduchom pravopise.

Antiipsilonová lobi
(Zrušme I a – hurá, hurá – poďme písať podľa Štúra.)

Ľudia majú rôzne priania:
vlastniť auto, veľkí dom,
lacní plin, mier bez prestania...
Ja chcem zrušiť ipsilon.

Každí človek sa s ním trápi –
doma, v škole, pri práci,
dôchodcovia, ženi, chlapi,
dospelí aj školáci.

Pri učení je to drina,
mnohí chitia paniku,
pritom číra somarina,
nemá víznam, logiku,

úžitok tiež nemá žiadni
ani zmislu o nič viac,
pre Slovákov problém riadni,
o cudzincoch nevraviac.

Kto vie súdiť, nech len súdi:
stovki hodín života
zamestnáva masi ľudí,
či ipsilon, či jota,

a to – nech sme spravodliví –
sedemdesiat aj sto liet!
Ipsilon je povážliví
zlodej času všetkích tried.

Ľudskí mozog má svoj limit,
nie je neobmedzení –
prečo ho pchať nejakími
poznatkami bez ceni?

Lepších vecí koľko stovák
mohli bi sme doňho vriť!
Viacej bádať, vilepšovať,
kopu stresov ušetriť!

Martin*, tvoja reforma je
trápenie a šikana.
Presadil si ju, si frajer,
len tá cena, cipana –

privisoká, jak sa vraví:
cena sĺz a nadávok.
Tvoj „zlepšovák“ žiacke davi
preklínajú každí rok.

Kvôli tebe mám viac práce,
to však rada oželiem,
len nech hrubíc nie je viacej
a pravopis umenie.

Načo niekto Velislava**
potreboval naprávať?
Veď bol geniálna hlava,
poznal reč jak vlastní hnát.

Tak nech zmiznú z našich textov
všetki hlúpe dilemi,
ipsilon tu stratí miesto,
krajšie bude na zemi.

„Bi, abi, biľ“ vijde z módi,
nevibrane nabúra.
A budeme spievať ódi
na rozum a na Štúra.

Veď blbosti už aj iné
prešli v našom zákone –
v školstve, súdoch, medicíne...
Tak prečo aj toto nie?

Ipsiloni nech zem schová
v svojom mäkkom pokoji.
Poďme si svet preičkovať!
Kto sa ku mne pripojí?

* Martin Hattala – hlavní iniciátor tzv. hodžovsko-hattalovskej jazikovej reformi, ktorá zaviedla do slovenskej gramatiki i, í. Okrem toho tiež ä, ľ, dvojhláski, zmäkčujúce e a niekoľko ďalších úprav. Reforma bola schválená v roku 1851, teda pred 172 rokmi.
** Ľudovít Velislav Štúr.

Deuteronómium

Ivan's picture

Deuteronómium je piata kniha Starého zákona. A keďže Starí zákon nie je práve jednoduché čítanie, kúpil som si to aj s komentárom Dennisa Pragera.

V mladosti som trávil jednu hodinu takmer každú nedeľu v kostole. Nie ani tak z presvedčenia ako z donútenia. Niečo sa ale na mňa predsa len nalepilo. Desatoro som ovládal, aj veci okolo rajskej záhradi a toho nešťastného jablka. Ale to je asi tak všetko, čo sa Starého zákona tíka. Povedal som si preto, že sa pozriem trochu bližšie na korene našej civilizácie.

Začal som Exodusom, tiež s komentárom Dennisa Pragera. Inak jeho komentáre jednotlivích kníh Biblie vichádzajú pod názvom The Rational Bible, pretože sa snaží veci visvetľovať racionálne. S Exodusom som nemal problém, aj keď som ho nedočítal celí, pretože medzičasom višiel práve Deuteronómium. A na ňom som sa zasekol. Konkrétne na čísle 2.34.

V ňom Mojžiš hovorí ako v rámci svojich dobivačních aktivít Izraeliti na istích miestach nenechali nikoho na žive. Vislovene spomína aj ženi a deti. Zarazilo ma to. Desatoro máme už od druhej knihi, tu sme pri piatej. Zabudli sme medzičasom? Ešte pozoruhodnejší je komentár k tejto evidentnej nezrovnalosti. Boh na to vraj asi mal svoje dôvodi. Fajn. Aké? Nebolo bi ich vhodné aj spomenúť? Pretože desatoro neuvádza pod čiarou vínimki, kedi je možné len tak niekde prísť a vizabíjať miestne obivateľstvo vrátane žien a detí.

Nič také ale nespomína, a tak Dennis Prager podľa zásadi, že najlepšia obrana je útok, tvrdí, že ľudia, ktorí odmietajú Bibliu, bi ju rovnako odmietali, aj kebi pozostávala iba z jednej kapitoli - z desatora. A pripomína, že to, či je niečo morálne správne alebo nie, vieme práve vďaka Biblii.

Celí tento pokus obhájiť neobhájiteľné nakoniec zaklincuje vetou: "This was a singular event at a particular time."

Keďže veľa racionaliti som tu nenašiel, opítal som sa na to vištudovaného teológa. Podľa neho tie vihubené národi vraj boli príliš skazené. No hej, kebi aj boli, je to náš záver, ku ktorému sme prišli na základe vlastních morálnich kritérií. O desatore možno tí nešťastníci ani nemali potuchi. Sami si iste nepripadali skazení. A nepochibujem o tom, že kebi toto mal biť ten dôvod, tak bi ho Dennis Prager určite spomenul, keďže sa tejto problematike venuje celí život.

V každom prípade je pre mňa fascinujúca snaha vihlásiť čierne za biele argumentujúc racionalitou.

Glass Onion: A Knives Out Mystery

Ivan's picture

O tomto filme písali pekné veci, nuž som sa dal zlákať. Vidržal som do 18. minúti.

Film je z leta minulého roku, takže sa tematike lockdownov a veciam okolo nich nedalo vihnúť. Ide o višetrovanie jednej vraždi, pričom bolo potrebné, abi skupina ľudí prišla na jeden grécki ostrov. A tak vidíme agenta 007, tentokrát v úlohe detektíva, na móle niekde v Grécku ako čaká na loď, ktorá ho tam odvezie. Samozrejme s rúškom na tvári, pretože je vzorní a zodpovední občan. Postupne prichádzajú ďalší vzorní a zodpovední občania a mne sa začína dvíhať žalúdok. Akosi im je cez tie plienki na tvári slabšie rozumieť, o vizuáli ani nehovoriac. A tak museli tvorcovia filmu z toho nejak vikorčuľovať. Potrebovali niečo, čo im umožní dať tie rúška dole bez toho, abi prišli o titul vzorní a zodpovední občan.

Na scénu tak prichádza chlapík, ktorí ich vizve, abi si dali rúška dole a otvorili ústa, keď k nim príde. Vraj to bude trochu nepríjemné, ale potrvá to iba chvíľku. Postupne ide od jedného vzorného a zodpovedného občana k druhému s niečim, čo vizerá ako pištol, a niečo im strekne do úst. Jediní, ktorí sa opíta, že čo to je, či je to nejakí dezinfekční prostriedok, je agent 007. Ako odpoveď dostane uistenie, že odteraz je už všetko v poriadku a môžu si dať rúška dole.

V tomto momente som to vipol. Kebi som na to išiel do kina a musel si na toto zaplatiť lístok, asi bi ma drblo. Jedinou útechou mi je fakt, že som si to odtrpel na Netflxe, ktorí sponzoruje moja žena.

Skrátka ľuďom je možné natlačiť a nastreliť do hlavi úplne hocičo. Imúnni nie sú ani agenti 007 v úlohe detektíva.

Pages

Subscribe to RSS - blogs