Blogs

Po rokoch som bol včera znovu vo Viedni a mislím, že som tam bol aj naposledi. Začalo to už na hraniciach, kde náš autobus odstavili. Nastúpili dvaja rakúski vojaci. Ako inak s rúškami, hoci v autobuse ich nikto nemal. Vraj pasová kontrola. Prešli sa po autobuse kontrolujúc dokladi z asi tak poldruha metrovej vzdialenosti. Nemohol som sa ubrániť dojmu, že jediní zmisel tejto inak nezmiselnej akcie bolo znepríjemniť cestujúcim život.

Vistúpili sme na Erdbergu a vôbec som si nepripadal ako v meste, ktoré sa v nedávnich rokoch umiestňovalo na prvom mieste v rebríčku miest s najlepšou kvalitou života na tejto planéte. Miestna autobusová stanica, ak sa to dá tak nazvať, vizerá ako michalovská pred revolúciou. Cesta metrom, ktorá sa mi vo Viedni až doteraz vždi páčila, bola hotové utrpenie. Je tam stále potrebné nosiť respirátor, o čom informujú tak plagáti na každom kroku ako aj dookola sa omieľajúce hlásenia vo viacerích jazikoch. Odmietol som ako jeden z mála. Veľmi mála. Prešlo mi to, ale bolo jasné, že sem nepatrím a zaprisahávam sa, že dokedi tam bude povinnosť ich nosiť, tak tam už nevkročím. A nemislím, že ju niekedi zrušia.

Aspoň že v zoologickej záhrade neboli respirátori povinné. Hustota ľudí v takom pavilóne ríb pritom ďaleko presahovala tú v metre. Pozdravil som slona, zjedol gumenné čevapčiči, mastné hranolki s predražením pivom, zamával ľadovému medveďovi a poďho nazad na Erdberg, kde si človek nemá ani len kde sadnúť, keď čaká na autobus.

Z celého víletu sa mi najviac páčil návrat. Nikto nás na hranici neotravoval a na novích Nivách som si znovu raz pripadal ako v civilizovanom svete.

Proruskím sentimentom sa nedarí iba u nás. Vraj veľmi podobne sú na tom teraz aj v Bulharsku. O bulharskej mentalite niečo viem. Bol som tam veľa krát, mama je Bulharka, chvíľu som tam mal priateľku, vzdialená časť rodini tam stále žije. Podobne ako tu trpíme komplexom menejcennosti, trpia Bulhari sindrómom velikášstva. Nie teda, že bi to boli zlí ľudia, ale môžete si biť istí, že keď je debata o niečom, čoho je u nás 100, povedia vám, že v Bulharsku je toho istého minimálne 250. Je pritom jedno, či dobrého alebo zlého.

Okrem tíchto národních špecifík, chorôb a úchiliek je vídatním zdrojom celosvetovej nenávisti voči USA aj oveľa širšia ľavicovo-progresivistická agenda, ktorej tŕňom v oku sú práve USA so svojou tradičnou obhajobou voľného trhu, slobodi jednotlivca a ústavou garantovaním právom vlastniť zbraň. Konflikt ľavice a pravice je tu odjakživa a iste to nie je nič nové pod slnkom. V posledních rokoch sa ale vírazne zintenzívnil a zviditeľnil hlavne nástupom sociálnich sietí. A tie sa dali tiež celkom nepokrite na politiku. Šéfom veľkích firiem sa začalo máliť šéfovať iba im. Majú zrazu potrebu riadiť alebo aspoň spoluriadiť tento svet. Pohŕdajú slobodou jednotlivca a slobodou prejavu, pretože oni sami najlepšie vedia čo je pre ľudí to najlepšie, čo je pravda a čo nie.

Treba uznať, že sa im nateraz darí. Majú schopnosť rozhodovať vísledki volieb. V kombinácii s cenzúrou názorov, ktoré idú proti ich pretlačovanému príbehu, vzniká stav, kedi sa nejaká zmisluplná verbálna konfrontácia pravice a ľavice stáva prakticki nemožnou. Kto nesúhlasí s ľavicou je vzápätí onálepkovaní ako fašista, rasista, homofób, islamofób s neakceptovateľními postojmi napríklad k takej vakcinácii, prípadne nevedeckími názormi na klímu. K úplnému rozvratu spoločnosti odtiaľto už nie je zase tak ďaleko.

Samotné USA, napriek tomu, že im momentálne vládne ľavica, našťastie zatiaľ nestratili základné inštinkti v oblasti zahraničnej politiki. Stále vedia, kde je sever. Prejavuje sa to práve na Ukrajine. Nebiť ich a nebiť toho, že nad Západom držia ochrannú roku, tak už tu dávno máme ruské tanki pod oknami. Otázka je dokedi im to vidrží. Nezostáva nič iné len veriť, že ešte veľmi dlho, pretože žiadna alternatíva k bezpečnosti Západu neexistuje.

Táto správa ma veľmi potešila. Slovensko sa dostalo do elitného klubu krajín, ktoré sú nepriateľské voči rusku. Do zoznamu, kde už od mája figurujú USA a Česko, pribudli teraz okrem nás aj Chorvátsko, Slovinsko, Grécko a Dánsko. Zverejňuje ho rusko, ako inak. Je to asi jediná ruská vec, ktorej sa aj dá veriť. Aj keď mi pripadá neúplní. Nevidím tam Poľsko.

Podstatné je, že sme tam. Zase raz neskoro ale predsa. Oprávnene môžeme biť na seba hrdí. Ostatní čo?

Na prví pohľad sa môže zdať, že simpatie voči rusku a nenávisť voči Ukrajincom sú dve strani tej istej mince. Ono je to ale celé trošku komplikovanejšie. Sú tu aj ľudia, ktorí nie sú proruskí, a napriek tomu nemajú radi Ukrajincov. Tíchto, trúfam si tvrdiť, mám prečítaních. Zo všetkého najviac ma dojíma veta: "Ja bi som aj ubitoval nejakích Ukrajincov, ale jedna známa má s tím veľmi neblahú skúsenosť." Geniálne ríchlo vibavené. Dve muchi zabité jednou ranou. Po prvé vieme, že autor je charakterní človek, veď predsa nemá problém prichíliť utečencov. Po druhé vieme, prečo tak nemôže urobiť. Pretože zlí Ukrajinci.

Samotná logika kríva na obe nohi. Takže známa má nejakú zlú skúsenosť, a tak predsa nespravím tú istú chibu aj ja. Fajn. Prečo potom ale jazdí autom? Iste má tiež nejakého známeho, ktorí zahinul pri autonehode. Takže veľa rozumu za tím iste netreba hľadať. Skutočním dôvodom je potreba pred iními a zrejme aj pred samím sebou ospravedlniť svoje konanie. Minimálne podvedome totiž autor vie, že bi bolo fajn pomôcť. Ale nechce z nejakého dôvodu. Potrebuje ale dobre silní argument. A čo už môže biť silnejšie ako nehodnosť pomoci. Preto tá nenávisť.

Visvetlenie proruskích postojov je tvrdší oriešok, ale trúfam si aj naň. Ide podľa mňa o zakomplexovanosť tohto národa. Potrebujeme si stále dokazovať, akí sme chitrí. Najlepšie sa to robí tak, že z druhého spravíte blbca. Ideálne z niekoho veľkého, úplne najlepšie z USA. Však sprostí Američania. A odtiaľ je potom už len na krok k tomu veľkému dubisku, o ktorí sa tak radi opierame. Lebo však potrebujeme dať tej Amerike na frak, a keď už nie priamo mi, tak aspoň niekto aj keď len veľmi vzdialene príbuzní.

Nemá zmisel si nič nahovárať ani sa na nič hrať. Nie sme žiadni lúmeni. Schválne, skúste povedať jednu jedinú slovenskú značku, ktorú poznajú ľudia na celom svete. Ako napríklad také Lego. Nenapadne vás nič, pretože ani nič také neexistuje. Najďalej sa asi dostal v tomto smere Eset so svojim antivírom, ale hovoriť v jeho súvislosti o celosvetovej značke je iste veľmi prehnané. Ak neveríte, tak sa skúste naň opítať svojich rodičov alebo ešte lepšie starích rodičov. A to sme ani nemuseli ísť za hranice.

Neznamená to ale, že sa tu nedá dobre žiť aj bez vlastních celosvetovo známich značiek. A možno sa k nim jedného dňa aj prepracujeme. Dovtedi ale radšej sklapnúť uši a neotravovať vzduch neopodstatnenou ctižiadostivosťou.

Kvôli štúdiu dánčini som si pustil na Netflixe dánski seriál Borgen, keďže som naň počul priaznivú referenciu. Vidržal som po štvrtú časť prvej série.

Ide o príbeh politički, ktorá sa stane prvou dánskou ženskou premiérkou. Celé sa to točí o politike. Hlavne domácej, ale aj zahraničnej. Domáca bi mi až tak nevadila napriek tomu, že Dánsko je vírazne strihnuté doľava. Ako jedna z mála krajín s podobním smerovaním má totiž aj vísledki. Neprekonateľnou prekážkou sa ale pre mňa stala zahraničná politika. Najprv téma zahraničnej pomoci. Afganistanu treba posielať peniaze, pretože tamojšia detská úmrtnosť je vírazne viššia ako tá dánska, takže sa ani netreba veľmi diviť, že sa krajina radikalizuje. Uff.

A ako si to tí Američania predstavujú, že ich lietadlo plné zajatích Afgáncov pristane v Grónsku. Veď sú to len nevinní farmári. Uff.

No a keď som počul znechuteného dánskeho vojaka rozprávať historku o tom, ako americké vojnové lietadlo plné jadrovích zbraní malo nehodu pri pristávaní v Grónsku, takže sa jadrové hlavice veselo rozkotúľali po pristávacej dráhe a jedna je tam dodnes, tak som to vipol a začal radšej písať tento blog. Uff, uff.

Pripomína mi to ale jeden vtip. Winettou a Old Shatterhand idú okolo jazera, kde vidia sa kúpať krásnu nahú Ribanu.
Winettou: "Uff!"
Old Shatterhand: "Uff, uff!"
Načo Winettou povie: "No, ti musíš vždicki viacej pičovať."

Navrátenie okupovaních uzemí vrátane Krymu je vraj nereálne, pretože rusi sa ich dobrovoľne nevzdajú a Západ kvôli tomu nebude riskovať jadrovú prestrelku s putinom. Hrozba použitia jadrovích zbraní sa ale podľa mňa preceňuje. Kto ich použije sotva totiž môže očakávať, že nebudú použité tiež proti nemu. Táto úvaha stále platí. Západ dokonca ale ani nebude musieť aktívne zasahovať. Stačí, ak dostatočne dobre vizbrojí Ukrajincov. Tí rusov viprášia aj sami. Aj keď to chvíľu ešte potrvá.

Postavenie putina a jeho kamarátov pred tribunál pre vojnové zločini je vraj tiež nereálne, pretože sami tam iste dobrovoľne nepôjdu a žiadna armáda ich nebude naháňať po rusku. Netreba však zabúdať na Miloševiča, ktorého tiež žiadna cudzia armáda nenaháňala po Srbsku a pred medzinárodním vojnovím tribunálom napriek tomu skončil. Vidali ho totiž samotní Srbi.

rusom musí biť jasné, že nikto sa s nimi nebude baviť dovtedi, kím im vládne putin. Ak Západ čo len trochu povolí, šanca, že s ním spravia poriadki samotní rusi, totiž vírazne klesne.

Takže Ukrajina bi sa vraj mala vzdať časti svojho územia v záujme mieru. Znie to tak cnostne, však kto bi nechcel mier. Vždi si pritom spomeniem na Mníchov ako aj na Ronalda Reagana, podľa ktorého sú aj dôležitejšie veci ako mier. Ako aj na staré príslovie “ak chceš mier, priprav sa na vojnu”.

A presne to mal Západ spraviť hneď po anexii Krymu. Všetki tie sankcie, ktoré prijal až teraz, mal prijať už dávno. A mal sa spolu s Ukrajinou s plnou vážnosťou začať pripravovať na vojnu už vtedi. Nespravil to, pretože si naivne mislel, že anexiou Krymu to celé skočí. Neskončilo - ako zdraví rozum a história hovorí. Však prečo bi malo? Ak rusom prešla anexia Krymu, prečo bi im nemala prejsť anexia ďalších území? A potom ešte ďalších.

Pretože to rusi teraz sľúbia a zaviažu sa k tomu nejakou mierovou zmluvou? Nuž zaviazali sa rešpektovať územnú integritu Ukrajini už v roku 1994 vímenou za jadrové zbrane umiestnené na jej území.

rusku sa nedá veriť ani pol slova, iste nie tomuto jeho vedeniu.

Na druhej strane je fajn, že zaznievajú tieto hlasi volajúce po mieri, pretože svedčia o tom, že rusom začína tiecť do topánok. Obrovské problémi hlavne v technologickom sektore priznáva aj sám putin. Ukrajina ide mobilizovať milión mužov s cieľom dobiť naspäť svoje územia. Zo západu prichádzajú ďalšie zbrane, takže je v záujme rusov to nateraz ukončiť a zakonzervovať. Nabrať síl, skonsolidovať sa a o pár rokov sa znovu posunúť o kúsok ďalej na západ.

Preto strategickím cieľom Západu a Ukrajini bi nemalo biť nič menšie ako získanie naspäť všetkích okupovaních území vrátane Krymu, reparácie, ktorími rusko zaplatí obnovu zničenej infaštruktúri a postavenie všetkích ruskích pohlavárov pred vojnoví tribunál. A tento cieľ bi mal biť jasne deklarovaní.

Všetko menej bude znamenať, že problém ruska neviriešime. Iba odložíme.

Marka Steyna sledujem už roki a hlavne jemu vďačím za to, že som úplne nestratil kontakt s okolitím svetom. Krátko po vipuknutí vojni sa ako redaktor GB News vibral priamo na Ukrajinu. Po tíždni sa vrátil a ešte zopár dní sa téme vojni venoval. Potom akobi uťal. Sledujem pravidelne jeho Mark Steyn Show, ktorá beží na GB News každí tíždeň od pondelka do štvrtka, a nepamätám si, kedi sa naposledi tejto téme venoval. Pritom je to téma tém. Najväčšia krajina napadne druhú najväčšiu v Európe, čo od skončenia druhej svetovej vojni nemá v našich končinách obdobi, ale už zopár mesiacov o tom nepovie ani pol slova.

Včera som si na jeho stránke prečítal článok Lauri Rosi Cohen, ktorí čo to naznačuje. "...Putin bad. Invading bad. BUT, I am not moved to be a Ukraine cheerleader." Biť jednoznačne na strane Ukrajini je totiž mainstream. Mark, Laura a ani GB News ale nechcú biť mainstream, pretože to nie je ich trh.

Do istej mieri chápem, aj keď to dosť uberá na dôverihodnosti. A to až tak, že keď sa tam dočítam ešte raz niečo podobné, zruším aj celého Marka Steyna a zostane mi potom už len Dennis Prager a jeho Fireside Chat. Sitom covidu a Ukrajini totiž prešiel ako jediní z tích, ktorích pravidelne sledujem resp. som sledoval.

Vírobcovia covidovích vakcín, presnejšie experimentálnej génovej terapie, tvrdili, že znižujú riziko nákazi o neviem koľko presne veľa percent. Preto sme sa mali aj dať očkovať, však áno. Neskôr samotní život ukázal, že tomu tak nie je. Zaočkovaní dokonca mali väčšiu šancu to chitiť ako nezaočkovaní. Súdni človek bi očakával, že takúto tzv. vakcínu otrepú jej vírobcom o hlavu.

Na druhej strane je ale otázka, čo bi ste robili inak, ak bi ste boli jedním z tích vivoleních, čo sa každoročne stretávajú v tom Davose. Nie ste na hlavu padnutí a viete, že problémi sa nedajú donekonečna riešiť tlačením novích a novích peňazí. A nejdete ich ani poctivo riešiť. Uťahovanie opaskov totiž veľa fanúšikov nemá. A samozrejme nechcete prísť o svoje bohatstvo a postavenie. Tak schválne, čo urobíte? Sotva vás napadne niečo lepšie ako presne to, čo sa tu dialo a deje. Potrebujete nástroj kontroli más. Potrebujete mať schopnosť ich zavrieť doma, potrebujete mať schopnosť im natlačiť do hlavi akíkoľvek nezmisel. Akíkoľvek názor, ktorí odporuje oficiálnemu príbehu, vitesníte. A keď to spravíte všetci zároveň, nikto sa nad tím nebude ani len pozastavovať.

Potom, čo visvitlo, že tzv. vakcína je neúčinná proti šíreniu vírusu - a to je slabé slovo, keďže ho v skutočnosti podporuje - bolo treba prísť s niečim novím. Takže zrazu bol na svete príbeh o tom, ako tzv. vakcíni síce nebránia šíreniu vírusu, ale zvišujú šancu, že neskončíte v nemocnici. Akosi už nikoho netrápilo, že s tímto na trh neprišli - ich vírobcovia predsa tvrdili, že zabraňujú šíreniu vírusu. Odhliadnuc od toho dáta z Británie začali hovoriť iní príbeh. Zaočkovaní končili v nemocniciach rovnako ako nezaočkovaní.

A tak bolo treba znova niečo nové. Ak ste zaočkovaní, neznamená to, že to nechitíte ani že neskončíte v nemocnici, ale máte viššiu šancu že to prežijete.

Bingo. Akurát, že publikované dáta tomu ani tentokrát nenasvedčovali. Spravíte teda čo? Veľmi jednoduché riešenie. Prestanete publikovať dáta s odôvodnením, že ľudia si ich nevedia správne interpretovať. A samozrejme budete naďalej tvrdiť, že vakcíni sú účinné a bezpečné.

Témou posledních volieb v Británii bol Brexit. Oslovila konzervatívnich a evidentne aj nemalú časť inak labouristickích voličov. Vísledkom bolo drvivé víťazstvo Borisa Johnsona.

Nie teda, že bi Brexit bola jeho zásluha. Ale pomohol a volič to ocenil. Zároveň to bola aj jediná jeho konzervatívna téma. Opustenie nevoleních a teda aj nedemokratickích birokratickích nadnárodních štruktúr EÚ je prejavom túžbi po slobode, teda doméni konzervatívneho pohľadu na tento svet. Všetko ostatné v oblasti jeho domácej politiki boli ľavicové nezmisli.

Bezprecedentné lockdowni a pretláčanie experimentálnej génovej terapie totiž nemá s konzervatívnimi hodnotami nič spoločné. Ani z toho viplívajúce masívne deficiti v štátnej kase. A ani z nich viplívajúce visoké a stále rastúce daňové zaťaženie.

Organizovanie večierkov priamo v budove vládi je síce istím spôsobom tiež prejavom túžbi po slobode, ktorú ale doma zavretí volič sotva ocení vzhľadom na neprehliadnuteľní fakt, že ho doma zavreli práve účastníci večierkov na čele s jeho hlavním organizátorom.

Tzv. čistá nula v emisiách CO2 je tiež ľavicoví nezmisel s ďalekosiahlimi dôsledkami na bežného človeka.

Čerešničkou na torte bola jeho nedávna úvaha o tzv. "toxickej maskulinite" Putina ako hlavnej príčine invázie na Ukrajinu. Rusko pritom nerobí nič iné iba to, čo robí celú svoju históriu. Dobíja územia vždi, keď sa to čo len trochu dá. Bolo tomu tak za vládi Petra Veľkého ako aj Kataríni Veľkej. Vísledkom je rozlohou najväčšia krajina na svete, ktorej nikdi nestačilo to, čo má.

Brexit sa Johnsonovi podarilo nejak doklepať. Aj keď s odretími ušami a za cenu hospodárskej strati Severného Írska. Zostali mu tak už len ľavicové témi a ľavicoví slovník. Pravicoví volič to sotva ocení. A ľavicoví už vôbec nie, pretože na to tam má iních a oveľa väčších expertov.

A presne tak ako Boris Johnson dopadnú všetki pravicové vládi, ktoré zabudli, kde je sever, kde je doprava a kde doľava, čo je sloboda jednotlivca a kde končí.