Blogs

Z témi politika v rozhovoroch s ľuďmi som spravil tabu. Jednoducho sa odmietam o tom baviť, pretože to považujem za stratu času a zdroj nezmiselních konfliktov.

Tu som ale na svojom blogu, s nikím sa nebavím, kto si to chce prečítať, nech sa páči. A či už s tím čitateľ bude súhlasiť alebo nie, je mi jedno. Podstatné je, že si prečíta ďalší text s 1i.

Od domácej politiki som sa úplne odstrihol. Okrem tejto doméni nečítam nič, čo končí .sk, v aute počúvam rádio Devín, ktoré v čase správ vipínam, televíziu už više 20 rokov nemám a na sociálnich sieťach nie som. Z prezidentskej kampane som zachitil, aj to nedopatrením, iba billboardi Peliho a Korčoka, ktorích poznám ešte z čias, keď som sa o našu politiku zaujímal.

Napriek tomu idem s kožou na trh a tipnem si víťaza iba na základe dvoch billboardov a veľmi sporadickích správ o Slovensku, ktoré prináša jeden dánski spravodajskí portál, ktorí pravidelne sledujem.

Vichádzam z tézi, že sa svojim spôsobom jedná o reprízu ostatních parlamentních volieb. Zmenilo sa niečo zásadné odvtedi? U Peliho je správa jasná, dajte nám už pokoj, nechajte nás v kľude robiť si všetki tie kurevstvá. A kebi ste nevedeli, ja som ten, komu ide o Slovensko, kto ho vie chrániť. Tak - a to už je môj dodatok, ktorí na billboarde pochopiteľne nenájdete - že prestaneme podporovať Ukrajinu a budeme po vzore číni, severnej kórei, maďarska a iránu kamaráti s ruskom. Fasa spoločnosť, nie? Nič nové, nič prekvapujúce.

A čo na to druhá strana? Slušne, ale rázne. Prosím? Slušne, ale rázne. Slušne, ale rázne čo?

Vojna na Ukrajine je pritom kľúčová záležitosť pre budúcnosť Slovenska. Namieste sú otázki tipu:

Ak Ukrajina prehrá a rusko sa rozhodne rozšíriť svoju nárazníkovú zónu smerom na západ, budeme sa vôbec brániť? Ak áno, aká je naša stratégia obrani? Spoliehame sa na NATO? Vážne? Po tom, čo váš koaliční partner označí NATO za zločineckú organizáciu? Po tom, čo si potriasate ruki so zástupcami ruska a bieloruska? Po tom, čo okolité krajini podporujú Ukrajinu a mi sme pomoc zastavili?

Ukrajina je dominantná téma, na ktorej sa dala celá kampaň postaviť. Namiesto toho nič nehovoriace Slušne, ale rázne. To mi ale paradoxne hovorí veľa. Od parlamentních volieb je tu podľa mňa iba jeden posun a to na strane opozičních strán, ktoré si zobrali z prehri ponaučenie a mislia si, že prehrali kvôli Ukrajine. A tak to radšej s tou podporou nebudú preháňať. Slušne, ale rázne hovorí presne o tom.

Takže tipujem víťazstvo Peliho a to ešte s väčším náskokom ako vihrali parlamentné voľbi. Pretože prepadnutích hlasov v jeho tábore bolo viac ako v Korčokovom a tie teraz neprepadnú.

Na záver iba toľko, že slušne, ale rázne nejdem zase raz voliť. Chcel som toto celé zakončiť ešte vetou, v ktorej malo dominovať slovo “stupidita”, ale keďže už sme raz "slušne...", tak sa rázne zdržím.

Začiatkom marca som si spravil vílet do Atén. V Grécku som v živote nebol, tak som bol zvedaví.

Som očarení a nadšení. Počiatki našej civilizácie je tam cítiť na každom kroku. Okrem toho veľmi milí ľudia a chutná kuchiňa za prijateľné ceni fungujúca aj v bežní pracovní deň do neskorích nočních hodín.

Dosť ma ale vitáčalo, že som nevedel ani len prečítať grécke texti. Znalosť azbuki pomohla iba pri zopár písmenách. Takže som naštartoval Duolingo, pridal gréčtinu a začal abecedou. Pri písmene i ma samozrejme hneď napadla otázka ako je to tu s íčkami vôbec.

Napočítal som ich 5. Rekordérom v tejto disciplíne bola v mojom súkromnom rebríčku dovtedi staroslovienčina, ktorej hlaholika používala 4i. Je zrejmé, kde treba hľadať korene tohto fenoménu. Istí progres Konštantínovi ale nemožno uprieť, keďže sa dostal z 5 na 4i.

Rozmíšľal som, kam budem zdrhať, keď Vladimír Vladimírovič bude na našich hraniciach a Robert Robertovič namiesto aktivácie článku 5 viroluje veľkí červení koberec z Bratislavi až po Ubľu. Dnes už viem, že pôjdem do Grécka. Len ešte neviem ako to tam pojmem. Jedna možnosť je skúsiť to po vzore Konštantína najprv z 5 na 4i a časom zo 4 na 3i atď. Druhá je zobrať to skratkou rovno k 1i.

Ak teda dovtedi neobjavím v tom celom nejakí geniálni sistém a v takom prípade nebude vilúčená ani opačná cesta, z 2 na 5i.

Ak teda slovenčina ešte v tom čase bude povolená.

Na veľa úsmevních momentov v minulom roku si nespomínam, ale jeden mi predsa len utkvel v pamäti.

Do Sochaczewa na basketbaloví turnaj veteránov sme prišli iba šiesti. Takže striedať sa veľmi nedalo. Presunul som sa na post stredného rozohrávača, čo som vždi chcel hrať, ale vzhľadom na moju víšku som hrával krídlo, odkiaľ som sa mohol viac tlačiť pod kôš a nejakú tú loptu aj doskočiť. Medzi 150 kilovích chlapov sa mi ale už tlačiť nechce. Naviše strední rozohrávač je niečo ako dirigent v orchestri. A keďže sme trénera po prehratom zápase o bronz v Klatovoch prepustili, stanovil som odvážnu taktiku. Ideme súperov ubehať napriek tomu, že nás je iba 6. Kilá totiž až na jeden prípad nemáme, ale o to ľahšie sa nám bude behať.

Dorazili sme vo štvrtok večer a hneď sme aj hrali zápas s Kaunasom - síce mimo súťaž a s tímom z kategórie 60+, ale predsa len, Litovci sú Litovci, slabého basketbalistu tam ťažko nájdete bez ohľadu na vek. Títo borci boli naviše majstri Litvi vo svojej kategórii.

Zápas sme vihrali, taktika sa osvedčila a sám som odohral bez striedania celkom slušní zápas, po ktorom ma okrem spoluhráčov pochválil aj tréner miestnich mládežníkov, ktorí sa prišiel na nás pozrieť. Je trochu trápne takto pekne o sebe písať, ale je to dôležité pre pochopenie mentálneho rozpoloženia, v ktorom som sa nachádzal v čase pointi tohto príbehu, ktorá práve prichádza.

Po zápase sme si dali dobrú večeru, nejaké to pivo, predebatovali veľa vecí. Od bitcoinu až po Starí zákon. Okolo polnoci sme vo veľmi dobrej nálade usúdili, že je čas ísť spať. Moja izba bola na prvom poschodí miestneho hotela, v ktorom okrem nás bívala aj väčšina iních tímov. Privolávať víťah mi pripadalo nepatričné, tak som sa vidal po schodoch.

Počul som nejaké hlasi zhora. Ukrajinské dievčatá evidentne ešte len virážali do ulíc. Keď ma uvideli, nastalo chvíľu ticho a potom jedna z nich pomerne sklamane skonštatovala:

"Toto nie je športovec."

Zarazilo ma to. Neverím, že v ten večer sa LeBron James cítil sebavedomejšie. Nuž som sa ohradil.

"Ja že nie som športovec? Ja som športovec!"

Skrátka, argumentovať musíte jednoducho vedieť.

"Ti že si športovec? Prejdeš tu pár schodov a lapáš po dichu".

Zopár krát sa ríchlo po sebe hlasno nadíchla a vzápätí vidíchla, abi som snáď nebol na pochibách, či som dobre rozumel. A potom prišiel klinec.

"Akíže si ti športovec. Ti nie si športovec, ti si Dedo Mráz!"

Svetská sláva, poľná tráva...Alebo ako hovoria na Záhorí vanitas vanitatum.

Minulí rok bol dosť brutálni. O tomto čase som už absolvoval 2 pohrebi a neskôr ďalšie 2. Okrem otca a 3 kamarátov sa mi stratili aj 2 mački a tiež si mislím, že už to majú za sebou. Nesťažujem sa, pretože takí je život, len konštatujem.

Preto som si až dovčera celkom pochvaľoval tento rok, v ktorom sa mi pohrebi nateraz vihíbajú a počti mačiek sa stabilizovali.

Cherson sa narodil na jar roku 2022. Meno sme vibrali podľa mesta na Ukrajine. Spolu s ním prišli na svet aj Odesa, Mimi a Lucifer. Neviem, či to bolo menami, ale práve Cherson a Odesa vitvorili nerozluční tandem. Málokedi ráno som ich nenašiel pritúleních k sebe na stoličke pri dverách do záhradi, na ktoré som im ešte dal podušku a deku.

Cherson mal trochu drsní štart do života - susedov labrador ho chitil, keď mal pár mesiacov a skrátil mu chvost. Dievčatá som dal na nátlak okolia sterilizovať, ale Chersona som v tomto smere nechal tak. Napriek tomu bol veľmi pokojní, netúlal sa, nerobil bordel. Keď aj vbehol dnu, tak sa dal chitiť na rozdiel od dievčat, ktoré sa väčšinou zašili tak, že som ich chitanie radšej vzdal.

Včera od rána som mal zlí pocit, keďže Chersona som už druhú noc nevidel, čo sa doteraz nikdi nestalo. Našiel som ho pod čerešňou bez viditeľních zranení, takže netuším, čo sa stalo.

Bude mi chíbať. Pohľad na prázdne kreslo je smutní. Mimi ani Odesu odvčera už neviháňam z domu. Keď chcú biť dnu, nech sú.

Koncom 19. storočia sa v Spojeních Štátoch postupne sformoval sistém nezávislí od štátu, v ktorom hlavnú úlohu zohrávajú dobrovoľní sporitelia a rôzne fondi. Na rozdiel od toho v Európe vznikli dôchodkové sistémi spravované štátom. Každí, kto pracoval, aicki prispieval a peniaze štát priebežne rozdeľoval. Ak bi niekto v čase, keď má nárok na dôchodok, pracoval a dôchodok bi mu štát pozastavil, demotivovával bi tím ľudí, ktorí bi popri dôchodku chceli pracovať.

Veľa ľudí z môjho okolia ktorí sa aj vďaka tomuto zažitému konceptu s radosťou chistajú do dôchodku s vidinou, že už nebudú nič robiť, len budú oddichovať a zabávať sa. Mislia si, že budú aj naďaľej rovnako naplnení, slobodní a šťastní ako keď žili aktívni život. Štát sa o nich postará - dá im dôchodok a zdravotnú starostlivosť, však si to za toľké roki práce predsa zaslúžia… Chodia však veľmi pomali krivajúc, zhrbeni s barlou, v lepšom prípade s paličkou. Ich skrivené tváre prezrádzajú bolesť, znechutenie a únavu.

Keďže v Spojeních Štátoch si počas aktívneho pracovného života šetrí na dôchodok len malé percento ľudí (napríklad 7.4% cez populárni program 401(k), väčšina ľudí pracuje kím im to zdravie dovolí. Mislím, že tento spôsob ich vďaka aktívnej práci udržiava v oveľa lepšej mentálnej a aj fizickej kondícií.

Dnes som stretol suseda, s ktorím sa raz za čas na ulici porozprávam. Pokojne odmetával z auta listi, ktoré cez tíždeň napadali. Jeho šedini mi napovedajú, že už má cez 70. Chodí síce pomalšie ako mladšie ročníki, ale bez palice, vzpriamene, usmieva sa a vizerá spokojne. Pristavil som sa a opítal, ako sa má, čo má nové. Nadšene odpovedal, že sa má dobre. Jeho odpoveď ma prekvapila a tak som nezaváhal a skúsil od neho vimámiť recept na štastní život. Dozvedel som sa, že denne chodí a urobí cez desaťtisíc krokov a stále pracuje. Robí posudki statiki stavieb, vďaka čomu je denne s kontakte s kolegami a vzájomne sa podporujú.

Japonci majú rozvinutú kultúru žitia. Veria, že keď niekto nájde činnosť, ktorá ho baví, je v tom dobrí a spoločnosť to oceňuje odmenou – našli veľkí poklad. Majú pre to aj zvláštne slovo - Ikigai. Toto slovo vzniklo z ikiru (žiť) a kai (zmisel nášho bitia). Údajne je jedním z dôvodov dlhovekosti obivateľov časti Okinawa, kde sa dožíva najviac japoncov 100 rokov. Okrem zdravej stravi a fizickej aktivite je pre Japoncov Ikigai kľúčom k rovnováhe nájsť zmisel a prečo každé ráno vstať z postele.

Aktívni sused má 82 rokov.

Ten, kto bol proti lockdownu, nemusí biť aicki aj proti povinnému očkovaniu. Ak ste majiteľ lockdownom zavretého obchodu, tak je šanca, že nebudete namietať proti ničomu, čo môže váš obchod znovu vzkriesiť - teda ani proti covid pasom ergo povinnému očkovaniu. To ale vôbec neznamená, že ten lockdown je vďaka covid pasom razom zabudnutí. Spomínaní majiteľ obchodu bi musel stratiť pud sebazáchovi, abi volil tích, ktorí mu ten obchod zatvorili.

Platí to aj opačne - kto je proti povinnému očkovaniu ešte nemusí biť aicki proti lockdownom, obzvlášť, ak vie fungovať z domu bez toho, abi ohrozil existenciu seba a svojej rodini. Ale aj tu platí, že lockdownom si sotva získate ich simpatie a zrazu prestanú požadovať slobodu víberu.

Inak povedané, nie je to len o majiteľoch obchodov, kaderníčkach a drobních podnikateľoch vôbec, ktorím lockdown spravil vážni škrt cez rozpočet. Nie teda, že bi už len tíchto nebol dostatoční počet. Ale ten okruh ľudí je ešte o dosť širší. Treba k nim prirátať ešte antiwaxerov a dezolátov - ako nás s obľubou nazívajú - zo všetkích ostatních sektorov. A títo tiež nezabúdajú.

Prečo to vlastne píšem? Nuž dlhšiu dobu som sem ničím neprispieval, tak doháňam resti. Ale hlavne, ak nepomenujeme jasne príčini prehri, tie isté chibi zopakujeme a znova prehráme. Najbližšie už možno hneď v prezidentskích voľbách. Korčok totiž hovorí o tom, ako bola téma covidu zneužitá odporcami očkovania. Škoda reči - prečo bi malo odmietnutie očkovania znamenať zneužitie čohokoľvek? Ide snáď o elementárne ľudské právo. Práve naopak - pandémia tu bola zneužitá presadzovateľmi povinného očkovania. Ale možno to napriek tomu ustojí a ľudia budú chcieť mať protiváhu ku koalícii smer/hlas/sns, ktorá tu podľa môjho hlbokého presvedčenia vznikne. A možno aj neustojí.

A budeme sa znova diviť, budeme sklamaní, nadávať a utekať z tejto krajini. Lebo však ako hovorí klasik - politici sú dobrí, iba národ treba vimeniť.

Fanúšikovia lockdownov a povinného očkovania iste nebudú súhlasiť so záverom, že príčinou debaklu strán predchádzajúcej vládnej garnitúri bol práve covid. Ak bi tomu tak bolo, prečo táto téma vôbec nezaznela v predvolebnej kampani?

Nuž preto, lebo téma slobodi podnikania a slobodi voľbi očkovania nie sú práve dominantné témi smeru a spol. Ich témami sú silní štát a sociálne istoti. Ich voličská základňa nie sú drobní podnikatelia a živnostníci. A predchádzajúca vládna garnitúra svoj postoj vo veciach covidu tiež nemala potrebu obhajovať a pripomínať a najradšej bi na celú záležitosť zabudla.

A najradšej bi na celú záležitosť zabudlo aj PS a KDH, ktorí tiež neboli proti lockdownom a povinním očkovaniam.

Ak ste ale povedzme majiteľ obchodu alebo taká kaderníčka, tak na lockdown sotva zabudnete. Ide vám totiž o vlastné prežitie. Ak príde ďalší covid, neviete, čo urobí smer a spol. napriek tomu, čo hovorili vtedi. Ani čo naozaj urobí PS a KDH. Stále ale máte nádej, že vás nezatvoria.

Máte nádej, že prežijete.

Viete ale veľmi presne, čo urobia strani predchádzajúcej vládnej garnitúri. Urobia presne to isté, čo už raz urobili. Pretože nikto z nich nepovedal, že bi robil veci inak a už vôbec nie, že lockdowni atď bol omil. Sotva sa nájde pre vás dôležitejšia téma. Dokonca ani Ukrajina ju nepretromfne. Koho teda zvolíte? Vi a vaši rodinní príslušníci? Strani bívalej vládnej garnitúri asi sotva, že?

Posledná vládna garnitúra utrpela vo voľbách zdrvujúcu porážku. Ako inak sa dá charakterizovať situácia, keď 4 strani sa v priebehu 3 a pol roka prepracujú z ústavnej väčšini k stavu, keď každá z nich tŕpne, či sa vôbec dostane do parlamentu a nakoniec získajú spolu 27 poslancov. Snáď už len slovom debakel.

Otázka znie, prečo? Ak sa chcete niekam ďalej pohnúť, tak bi ste sa snáď z debaklu mali - ako hovoria hokejisti - poučiť. Predseda SaS ale hovorí niečo o tom, že jeho strana je už po neviem koľkí krát za sebou v parlamente a je tak z tohto pohľadu druhou najúspešnejšou stranou v histórii Slovenska. Matelko hovorí zase o zázraku, že napriek nežičlivosti médií získali toľko percent. Takže nie debakel, ale historickí úspech a zázrak. Nech sa páči. Tomu hovorím pozitívne videnie tohto sveta. Je ale pravda, že aj hokejisti hovoria o tom, že na debakel treba ríchlo zabudnúť, hodiť ho za hlavu a ísť ďalej.

Napriek tomu ešte raz, prečo? Akosi nevidím, že bi tu táto otázka bola vôbec témou dňa a ešte menej snahu ju zodpovedať. Pritom je to kľúčová otázka pre budúcnosť tejto krajini.

Začína to už samotním hodnotením vísledku volieb. Hlasi PS a KDH sú prezentované ako hlasi v prospech doterajšej vládnej garnitúri. Tomuto ale nerozumiem. Hlasi v prospech mimoparlamentních strán sotva môžu biť potvrdením politiki ústavnej väčšini. Komu nebol simpatickí Sulík, mohol predsa voliť Matoviča a naopak. Prípadne Kollára. Alebo Hegera. Kto chcel vijadriť podporu vládnej politike, mal tak možnosť. Bolo na víber. Nestalo sa tak. A do tretice - prečo?

Mislím si, že odpoveď nie je až taká zložitá. Jej prijatie má ale dosť vážne dôsledki.

Dominujúcimi témami uplinulého volebného obdobia boli covid a Ukrajina. Pritom mimochodom jedna veľmi plinulo prešla do druhej. Covid skončil presne v momente, kedi začala invázia.

Nemislím si, že Ukrajina bol ten problém. Neviem si dosť dobre predstaviť rozprávať proruskí príbeh také SaS. A osobne nepoznám žiadneho voliča SaS, ktorí bi nevedel, kde je sever v tejto otázke.

Takže zostáva covid. Priznať si chibu je nepríjemné. Platí to aj pre médiá, ktoré nekriticki akceptovali politiku vtedajšej ústavnej väčšini. Teda pre celí mainstream. Preto o tomto ani nebudete veľa počuť. Covid je skrátka tabu. Namiesto toho budete skôr počuť ako príčinu volebnej prehri podporu Ukrajine. Už sa tak aj v jednom prípade stalo. Toto nevimislíte.

Je to tu, prví krát nejdem voliť. Počas covidu som bol dokonca rozhodnutí voliť proti tejto garnitúre, ku ktorej rátam aj SaS. Prišla ale Ukrajina a tá ma prinútila prehodnotiť svoje rozhodnutie. So zaťatími zubami ale predsa to znamenalo návrat k SaS.

Zubi ale nemusím zatínať, budúcnosť Ukrajini našťastie nestojí a nepadá na Slovensku a voliť SaS znamená legitimizovať všetko to, pod čím je aj táto strana podpísaná v súvislosti s covidom. Nejdem to opakovať. Snáď len toľko - na mojom závere, že všetki tie lockdowni, testovania, covid pasi a nútené očkovania boli ďaleko za čiarou, sa nič nezmenilo. A preto nevolím.

Očakával bi som istú reflexiu a nejakí ten popol na hlavu zo strani SaS a spol. Na to ale môžem smelo zabudnúť. Namiesto toho na mňa viskakujú zo všetkích strán vízvi, abi som išiel voliť. Na to ale môžu smelo zabudnúť pre zmenu ich sponzori.

Otázka je, či vôbec ešte niekedi pôjdem voliť. Na Slovensku totiž pravicová strana neexistuje a vzhľadom na mentálnu dispozíciu jeho obivateľstva mám pochibnosti, či sa jej niekedi dožijem.

O 7:00 na terase raňajkujeme a rozprávame sa so známim o technológiách. Naskakujem do jeho auta, ktoré ma vezie na stanicu. Celkom mi vihovuje, že je pracovní deň a ponáhľa sa do práce. Ja som už nastavení na ponáhľanie sa bajkom z passauskej garáže. Počasie mi praje. Som zvedaví, koľko sa mi dnes podarí preisť. Ľudia to bežne prejdú do Bratislavi za 5-6 dní.

Cesta z Passau ide asi 20km popri málo frekventovanej ceste s autami, potom sa autá stratia a cesta pokračuje popri Dunaji. Žiadne prevíšenia, slnko ešte nepáli, ide sa mi príjemne. Zrazu cesta končí a opäť používam loďku namiesto prebrodenia na druhú stranu rieki. Tentoraz vpohode, bez stresu a tlaku čakajúcich turistov. Tam cesta pokračuje pod stromami, takže si ešte nemusím obliekať skafander, ktorí každí deň používam ako ochranu pred slnkom. V Mestečku Aschach sa však stromi stracia keďže je už 12 hodin, slnko páli a skafander môj skladajúci sa z bielej košele s dlhími rukávmi a bielich dlhích voľních nohavíc mi pomáha pokračovať v ceste aj na úpeku. Ďalšia vichitávka, ktorú používam je, že keď sa v okúpem alebo inak namočím, tak sa zo skafandru pomali odparuje voda, čo príjemne chladí. Ostatní ciklisti sa pečú v čiernich obtiahnutích rovnošatách a musia sa potiť, abi sa chladili. Takto len zbitočne strácajú vodu a mineráli z tela a ešte k tomu sa aj na nechráneních častiach tela vistavujú UV žiareniu slnka. Som zvedaví, kedi začne niektorí obchod predávať biele dlhé oblečenie na bicikle.

Presvištím okolo Linzu cez Mathausen, Grein a zrazu je osem hodín večer a ja pri mestečnku Ybbs hľadám miesto na rozloženie stanu. Pítam sa miestnich, či tu v parku môžem na jednu noc rozložiť stan a oni bez váhania, že jasné, tu ste v slobodnej krajine. Pod stromom v parku pri ciklotrase rozkladám stan. Do zotmenia zostáva ešte pár minút, uvedomujem si, že som išiel skoro 11 hodín bez zastavenia a tak sa idem poprechádzať k rieke a použiť aj iné svalové partie nôh abi nezakrneli. Namiesto večere oberám černice a zajedám krajcom chleba.

Ráno vstávam preistotu o pol šiestej, abi som zbalil stan skôr než začnú chodiť okolo ľudia, ktorí bi s tím náhodou mali problém. Okrem toho sa mi ráno, kím ešte nepečie slnko ide ľahko tak to viužívam a o hodinu je všetko zbalené a ležiac prechádzam cez Krems a Melk. Tam zrovna pristáva loď, z ktorej pomalími a menej nekoordinovaními pohibmi vistupujú čerstvo najedení turisti, abi si pozreli miestne kaviarne a pamätihodnosti. Jedna pani prísnim a kritickím pohľadom sledujúc moju harmonickú jazdu, počas ktorej sa običajne usmievam zakričí „Das ist kein sport!“. Veľmi ma to pobaví. Mám pocit, že u nej je koncept športu spojení s bolesťou a neustálim premáhaním sa. Mňa však nič nebolí ani sa neponáhľam a ani nič neprekonávam.

Poväčšinou ide trasa po hrádzi a zbitočne sa nezamotáva do zákrut krajini. Vďaka tomu ríchlo napredujem. Na obed sa však stočí do dediniek a na autách sa začínajú objavovať znački s písmenami TU. Rozmíšľam, čo to môže biť za mesto, alebo už som konečne tu. Možno za chvíľu začne biť na značkách aj TERAZ. Keďže sa blížim k Viedni, očakávam, že budú pribúdať také s dvojitím W. Pre istotu pozerám do mapi, či som sa nejako veľmi neodklonil od trasi, keď som išiel pomedzi dedinki. Zisťujem, že nie, len už trasa nejde priamo po hrádzi. Objavujem mestečko TUlln, ktoré je asi 30km západne od Viedne. Vizerá, ako stvorené pre turistov. Okrem mora kaviarní a reštaurácií na námestí je tam aj veľká botanická záhrada, pekne urobené námesie a upravením nábrežím. Dominuje mu súsošie zobrazujúce krála Hunov - Attilu, ktorí zbadal Kriemhild, kráľovnu Burgunska. Na pár minút sa pri ňom zastavujem. Uchvacuje ma, ako sú na ňom viobrazené gestá a detaili tvárí. Takéto realistické sochi s gestami a vírazom tváre mi na Slovensku veľmi chíbajú. Naši autori sôch ich za socializmu väčšinu stvárnili bez tváre, asi preto abi ich vtedajšia cenzúra nemohla obviniť z toho, že nemajú ten správni budovateľskí víraz.

Z Tullnu idem do Viedne po ľavej strane Dunaja, kde je dlhá hrádza priamo kopírujúca v tíchto miestach skoro rovnú rieku. Cez Viedeň prechádza cesta ostrovmi, stále rovno, ako diaľnica. Na ostrove tankujem v parku vodu, abi som mal dosť na posledních 60 km do Bratislavi. Cesta ide pomedzi obrovské zásobníki petrochemickích surovín a produktov odkiaľ sa napája na hrádzu. Tá je až do Hainburgu tak rovná, že mám pocit, že počas jazdi zaspím. Slnko zapadá a tak môžem konečne vizliecť skafader a nechať sa ovievať príjemnim vzduchom 20km/h len v tričku a kraťasoch. Prichádzam domov o 19:30. Dnes som ležal 13 hodín.

Štatistika od Bazileju: Na tachometri o 1193km viac. Na účte o 45 eur menej. Najväčší jednorázoví náklad: noc v kempingu v Nemecku 16eur. Počet dní na lehocikli 7. Priemerne 170km/deň. Počet neznámich ľudí s aspon 5min. rozhovorom: 8. Počet odbiciklovaních hodín 70. Priemerná ríchlosť 17km/h.

Teším sa na ďalší vílet.