Bazilej-Bratislava na lehocikli, deň 3

Juraj's picture

Ráno okolo šiestej ma budí prechádzajúci vlak. Po otvorení očí vidím na stane tučné čiarki, podobajúce sa listom. Ako je to možné, však je začiatok leta. Pri lepšom zaostrení rozoznávam slimáki bezbúdkové, ktoré v noci obliezli celí stan a slizom pri tom zrovna nešetrili. Nechutní sliz sa mi lepí na prsti a bojujem s každím, abi som ho dostal preč a odhodil do trávi pri kukuričnom poli. Slnko ešte nestihlo vijsť a tak je stan pri skladaní mokrí z rannej rosi. Opäť si hovorím, že ho cez deň niekde rozložím na slnku, ale už teraz viem, že rozbehnutí a opojení pohibom nebudem chcieť nikde zbitočne zastavovať.

Počasie ceste praje. Je bezoblačno. Zistil som, že keď sa ráno napchám dvoma krajcami chleba, dokážem oveľa silnejšie šliapať, ako keď idem nalačno. Pokračujem na ceste smerom na Ulm, kde ide cesta po nábreží. Kochám sa zmesou okolitej architektúri, ktorá je ako guláš zmiešaná zo starích tehlovích múrov asi proti nájazdom Turkov a moderních stavieb pre privítanie nájazdov novodobích korporácií.

Krajina aj kilometre veselo ubiehajú. Dobre značená ciklotrasa prechádza mierne zvlnenou krajinou. Malími mestečkami, niekedi popri Dunaji, vačšinou však popri ceste v samostatnom ciklochodníku, ktorí je oddelení od cesti pásom trávi. Pri jazde sa cítim bezpečne oddelení od áut. Občas zapnem ľavím, neboľavím palcom diaľkové ovládanie navigácie v podobe 8 ročného telefónu a Osmand appki, ktorú mám umiestnenú medzi pedálmi. Tá vždi potvrdí, že idem dobre, čo ma poteší a šľapem vedelo dalej. Celí deň idem v intenzívnom biciklovom flowe, ktorí prerušujem len keď potrebujem vipustiť niektorú z odpadovích látok alebo doplniť niektorú zo životodárnich látok, ako vodu a chlieb. Zrazu je 8 hodin večer, od rána mám na tachometri o 190km viac a začínam hľadať miesto na zakempovanie. Som však niekde v lone prírodnej rezervácie a obávam sa, že bi som tím mohol porušiť nejaké miestne nariadenie. Tak rozkladám stan až na okraji pooraného poľa pred dedinkou Auschlößchen.

Som na smrť smädní a nemám ani kvapku vodi. Vidávam sa na krátki vílet do dedini s tradičnou prosbou „Haben Sie ainer Wasser zu trinken?“. V dedinke zial nie je žiadna voda z kohútiku zdarma, reštaurácia aj penzión vizerajú, ako kebi boli od koroni zatvorené. Stretávam však staršieho pána, ktorí sa po úvodnej vímene „Where are you from? I am from Slovakia.“ priateľski rozhovorí, plinulou angličtinou s americkím prízvukom, ako robil vo firme, ktorá vivíjala a montovala pozemné letecké navigačné sistémi. Poznal aj Vysoké Tatry aj Banskú Bystricu. Aj mi ponúkol, že možem u neho prespať, čo bi bolo asi príjemnejšie, ako v stane, ale mne sa už nechcelo baliť stan a premiestňovať sa, tak som túto ponuku odmietol. Vodu som dotankoval u starších penzistov, ktorí sa už ťažko híbali, zato boli veľmi ochotní. Keď som pani pochválil prekrásni kvetinoví záhon, skoro omdlela. Mal som pocit, ako kebi jej ho ešte nikto nikdi nepochválil a ona na to celí život čakala. Rozlúčil som sa a unavení som sa rozložil na karimatke počúvajúc roje komárov, ktoré sa snažili dobiť do stanu.

Pri zaspávaní si hovorím, že som radšej mohol prijať couch-surfingovu ponuku, debatovať o navigačních sistémoch, cestovaní a prespať na mäkkom gauči, bárs aj v garáži. Nabudúce budem rozvážnejší.