Blogs

Fanúšikovia lockdownov, covid pasov, rúšok a povinného testovania iste pociťujú satisfakciu a potvrdenie ich správneho postoja v celej tejto covidovej tragédii, keď vidia ako teraz ich odporcovia tliachajú proruské nezmisli. Vidíte, mília sa v otázke Ukrajini a rovnako sa mílili aj v otázke covidu. Máme pravdu teraz a mali sme ju aj vtedi.

Potom tu ale niečo evidentne nesedí. Pretože ak bívalá ústavná väčšina zvládla obe tak závažné témi, akími sú covid a Ukrajina, prečo potom teraz skončila s 27 poslancami? Kvôli Matelkovi, povedia samozrejme. On a jeho partia to síce zvládli, ale mi si teraz pre zmenu zvolíme znovu dona roberta, pretože on sa síce míli v oboch veciach, ale zato je to takí fajn chlapík...To je niečo tak bizarné, že nenachádzam slová.

Krátko po ostatních parlamentních voľbách som chvíľu sledoval jeden tíždenník, ktorí som považoval za najmenej nepríčetní medzi všetkími ostatními nepríčetními médiami u nás. Mali tam aj takí podcast, kde komentovali voľbi. V jednej chvíli sa zdalo, že v tom nekonečnom temne, v ktorom mlátili prázdnu slamu, sa šéfredaktorovi na moment zablislo v hlave a začal s úvahou, že veď predsa mali všetku moc v rukách, mali ústavnú väčšinu, mali prezidentku, takže asi museli spraviť niečo zle. Moderátor ale túto kacírsku úvahu hneď v zárodku zastavil, že vraj to je už nepodstatné a poďme sa radšej baviť o tom, či ten Pelegríni pôjde do koalície s tími alebo oními.

Bezbrehé more stupiditi. Ale čo iné sa dá čakať od média, ktoré bolo spolu s celím mainstreamom nekritickím fanúšikom covidovej šikani.

Vzťah medzi covidom a Ukrajinou je pozoruhodní. Sú to síce dve úplne odlišné témi, ale vôbec nie nezávislé.

Začína to podľa mňa príliš častím sledovaním médií a sociálnich sietí, ktoré spôsobuje okrem iného vznik silních emocií k tomu, čo sa v spoločnosti deje, ako aj k hlavním protagonistom - politikom. Ak ste napríklad proti súčasnej vládnej koalícii, tak v médiách a na internete nepochibne nájdete dostatok materiálu, ktorí vás vo vašom presvedčení utvrdí, a ktorím ospravedlníte vlastné antipatie k jej hlavním postavám.

Viem, o čom hovorím. Po všetkích tích rokoch, kedi som sledoval dianie na našej politickej scéne viackrát denne, som sa vipracoval takmer k dokonalosti v prepínaní rozhlasovej stanice v aute vždi, keď vicítim, že to ide zlím smerom. Hlásateľka stihne povedať akurát tak "premiér r" a bum - už je tam aj iná stanica.

Ono to ale samozrejme platí aj opačním smerom. Počas covidu nasral Matelko a spol. dosť ľudí do takej mieri, že všetko následne narazí v ich prípade na odpor. Si za Ukrajinu? Nech sa páči. Mi budeme proti. Hlavne po tom, čo prvotní šok z invázie opadne. A internet je bohatá studnica argumentov pre alebo proti hocičomu. Niet divu, že sa toho potom chití aj opozícia. Ak bi bol Matelko proti Ukrajine, tak nepochibujem, že don roberto bi bol teraz za ňu.

Preto je aj spoločnosť rozdelená na dva tábori - za covidovú šikanu a za Ukrajinu (Matelko a spol.) resp. proti covidovej šikane a proti Ukrajine (don roberto a spol.). Akákoľvek iná kombinácia je veľmi zriedkavá. Ja som napríklad jednoznačne proti covidovej šikane a za Ukrajinu a s touto kombináciou som zostal prakticki sám. Hlavne po tom, čo minulí rok zomrel môj priateľ Greg, s ktorím som sa ako s jediním z môjho okolia zhodol v oboch témach.

Greg bol Američan, ktorí sa pred 20 rokmi priženil do vedľajšej dedini. Svojho času slúžil ako vojenskí pilot na americkej vojenskej základni v nemeckom Ramsteine. Veľmi sa zaujímal o politiku, aj sa do nej aktívne zapájal a počas funkčného obdobia prezidenta Ronalda Reagana mal dokonca na starosti organizovanie jeho zahraničních pracovních ciest.

Jedno pekné obdobie chodieval k nám každú nedeľu dopoludnia učiť moje deti angličtinu. Vždi ho sprevádzal jeho veľmi pohodoví pes Alex, s ktorím tvorili dvojicu, ktorú si iste bude dlho pamätať aj personál viacerích reštaurácií a kaviarní v centre Bratislavi.

Spomínam na neho často a vždi s úsmevom. Raz mi napríklad hovoril, že vieš, ja som nikdi nebol rasista, homofób alebo islamofób, ale demokrati sa nás republikánov tak veľmi snažili presvedčiť o opaku, že sa im to nakoniec aj podarilo. Presne kvôli tomu, že to demokrati neznášajú, som sa stal rasistom, homofóbom aj islamofóbom. Z času na čas potom utrúsil nejakí ten bizarní rasistickí, homofóbni prípadne islamofóbni komentár, ktorí bral vážne iba ten, kto ho nepoznal.

Greg, chíbaš mi. Niet sa tu už ani len s kím porozprávať.

O tom, že demokrati v novembri prehrajú na celej čiare, nepochibujem ani na chvíľu. Jedine, že bi im znova višla tá finta spred 4 rokov. Totiž prerušiť sčítavanie hlasov v kľúčovích mestách kľúčovích štátov v momente, keď náskok Trumpa bude dosť vírazní, abi potom akobi zázrakom na druhí deň dopoludnía vstala Kamala z popola ako bájni vták Fénix a s tesním náskokom vihrala. Koniec koncov, prečo nie? Kľúčové mestá kľúčovích štátov a teda aj organizácia volieb sú stále v réžii demokratov.

Veľmi bi ma zaujímalo, koľko percent voličov demokratov si mislí, že ostatné voľbi prezidenta boli zmanipulované. Verím tomu, že aj medzi demokratmi sa nájde isté percento príčetních, ktorí si povedia, že takto sa voľbi organizujú možno v Uzbekistane, ale iste nie v západnej demokracii. A že toto je istá cesta do pekla. A podľa toho sa zariadia teraz. Nemusí biť ich zas tak veľa, abi znova vihrali republikáni. Ukrajina je síce dôležitá téma, ale najskôr si treba spraviť poriadok doma. Z tohto pohľadu republikánov chápem.

Napriek tomu si prajem, abi vihrali demokrati, podľa možnosti férovím spôsobom. Pretože v opačnom prípade to môže skončiť zle nedobre s Ukrajinou a následne aj s nami.

Ak je totiž budúcemu viceprezidentovi ako sám povedal jedno, čo sa stane s Ukrajinou a Trump naozaj zastaví pomoc ako sám tvrdil, potom to znamená, že Ukrajina bude odkázaná na pomoc európskich spojencov. Tí bi sa ale najskôr museli dohodnúť, pretože si neviem dosť dobre predstaviť takú Britániu, ktorá sama bude masívne vojenski a finančne podporovať Ukrajinu, zatiaľčo také Francúzsko sa bude iba prizerať a Nemci radšej dajú prednosť riešeniu vlastních rozpočtovích problémov. Na Európu sa skrátka nedá spoľahnúť, a preto je dobré mať USA na svojej strane.

Stále je tu ale šanca, že Trump otočí. Rovnako ako otočil pred pol rokom potom, čo začalo biť zrejmé, že blokovanie pomoci Ukrajine znamená víraznú prevahu ruska na fronte.

Musím ľudí zastavovať hneď v momente, keď zacítim ich potrebu mi niečo zreferovať, čo sa na našej politickej scéne práve udialo. Nechcem o tom, čo povedal don roberto, počuť ani pol slova. Lebo väčšinou je to o ňom alebo o niekom z jeho partie. Ľudia okolo mňa div že neomdlievajú, a keď sa ich spítam, prečo mi to chcú silou mocou povedať, tak sa dozviem, že potrebujú, abi som im - a teraz citujem jedného známeho - "pomohol niesť to ťažké bremeno."

V tomto im ale nie som schopní pomôcť. To bremeno je totiž naozaj veľmi ťažké. A nechcem preceňovať svoje sili. Ak bi som bol nútení jeden celí deň sledovať hociktoré médium končiace na .sk, tak bi ma možno aj drblo.

Preto nič také ani nesledujem. Abi nedošlo k nedorozumeniu - vôbec nemám ťažké srdce na dona roberta a spol. Sú, akí sú, rovnako ako ja som, akí som. Ľudia si ich zvolili a stále platí vox populi - vox dei. Hlas ľudu - hlas boží. Vihrali voľbi demokratickím spôsobom, ktorí nikto ani len náznakom nespochibnil, pretože na to ani neexistoval najmenší dôvod.

Akí to rozdiel oproti USA, kde si polovica ľudí mislí - a nie neoprávnene - že ostatné prezidentské voľbi boli zmanipulované. Božie mlini melú pomali ale isto. Rovnako ako u nás poslali ľudia covidovích zatváračov presne tam, kam patria, tak aj v USA dostanú demokrati v novembri na frak. A nepomôže im ani správni postoj v otázke Ukrajini. Pretože netransparentné voľbi rovná sa zmanipulované voľbi. A zmanipulované voľbi nechceme, všakže nie?

S argumentom, že keďže som nevolil, nemal bi som sa ani sťažovať na vísledok volieb, nesúhlasím. Pretože to nebolo o tom, že som bol leniví zájsť do volebnej miestnosti. Nemal som veľmi na víber, napriek tomu, že strán tu máme viac ako dosť.

Dona roberta a spol. som nemohol voliť a mám na to tisíc dobrích dôvodov, z ktorích najdôležitejší je jeho postoj k Ukrajine. Matelka a spol., kam rátam strani bívalej koalície ako aj pána Hegera, som tiež nemohol voliť kvôli tomu, čo tu predvádzali počas covidu. A keď už spomínam pána Hegera, tak autorom podľa mňa najlepšieho politického fóru za posledních veľa rokov je práve on. Založiť novú stranu pod heslom spájania síl je ako z dobrej Hellerovej knihi.

Zostávajú tak mimoparlamentné strani. KDH je samá fráza bez obsahu ale hlavne schopné ísť do koalície s kímkoľvek. PS a ich ľavicovo-progresivistickú agendu nemusím, keďže som na pravicovo-konzervatívnej strane politického spektra.

A keďže som nenašiel žiadnu stranu, ktorá bi sa postavila proti covidovej šikane a následne za Ukrajinu, mojou jedinou možnosťou vijadriť svoj názor bolo práve nevoliť.

Dá sa ešte argumentovať tím, že Ukrajina je o niečo závažnejšia téma ako covid, pretože tam ide o samotné prežitie - a podľa toho voliť. Súhlasím, je. Ale len o chlp. Pretože rovnako ako nechcem žiť v krajine, v ktorej mám ruské tanki pod oknami, nechcem žiť ani v krajine, v ktorej si ako nezaočkovaní nemôžem dať pivo na terase záhradnej reštaurácie a kde o tom, čo pôjde do môjho tela, nerozhodujem ja ale štátni úradník.

V Británii v predposledních voľbách vihrali s veľmi vírazním náskokom konzervatívci - a to až tak vírazním, že bi ste museli ísť dosť hlboko do minulosti, abi ste našli niečo podobné. V posledních voľbách dostali na frak, pričom väčšinu ich ostatného volebného obdobia bolo zrejmé, že sa tak stane. Nepomohli ani dve vímeni ministerskích predsedov.

Paralela s našou politickou scénou je zrejmá s vínimkou jedného rozdielu. Labouristi na rozdiel od drvivej väčšini ostatních opozičních strán celého západného sveta nezneužili vojnu na Ukrajine, ale jednoznačne podporovali vládnucich konzervatívcov. Za to majú môj veľkí rešpekt.

Jedinou skutočne dominantnou a polarizujúcou témou v Británii tak zostal covid. Nie teda, že bi práve labouristi boli proti tomu, čo sa v čase covidu dialo, ale boli to konzervatívci, ktorí zatvárali ľudí doma, zatínali sekeru do štátnej kasi a nútilli ľudí sa očkovať. A tak im to ľudia pekne zrátali. As simple as that.

Pustíte si ale napríklad podcast takého Daily Telegraphu a miestni novinár s rovním ksichtom vihlási, že konzervatívci prehrali kvôli otázkam imigrácie. To je niečo tak stupídne, že stupídnejšie je snáď len vihlásenie, že u nás sa ústavná väčšina prepracovala k 27 poslancom kvôli Matelkovi.

Na druhej strane ho chápem. Pretože čo mal chudák povedať? Že konzervatívci si to prehrali sami vďaka politike, ktorá s konzervativizmom nemá absolútne nič spoločné, ale ktorú oni ako pravicové médium spolu s celím mainstreamom bezvíhradne podporovali?

Milé médiá, milí fanúšikovia lockdownov a covid pasov, ak chcete naozaj nájsť príčinu toho, prečo tu teraz máme znovu peliho, dona roberta a jeho kumpánov napriek tomu, že v predposledních voľbách dostali na frak, tak nemusíte chodiť ďaleko.

Stačí sa pozrieť do zrkadla.

Najskôr bi to chcelo zopár faktickích korekcií. Rumunčina na Duolingu je a hneď som si ju aj pridal, takže sa už nabudúce nebudem môcť vihovárať na neznalosť jazika miestneho kmeňa. Na ostatních MS v basketbale porazilo Nemecko USA v semifinále, teda nie vo finále ako som nesprávne uviedol.

Včerajší tip mi nevišiel. Do finále nakoniec nepostúpili Nemci ale Francúzi. А veľa nechíbalo ani k viradeniu USA. Takí profesorskí prístup počas prvích 3 štvrtín sa len tak ľahko v semifinále olimpiádi nevidí. Nedôrаzná obrana, nikto sa neunúva doskakovať, streľba z hri priemerná, premieňanie trestních hodov katastrofálne. Snáď si misleli, že Srbi sa porazia sami.

To sa aj nakoniec stalo. V poslednej štvrtine si to Srbi prehrali sami. Išli do nej tuším s 11 bodovím náskokom. Zrazu sa ale začali báť o vísledok. Bolo jasné, že USA zaberú, ale aj tak to mali vo svojich rukách. Začali hrať v útoku na čas, čím sa ale k záveru 24 sekundového limitu na zakončenie sami dostávali do ťažkích pozícií a zrazu prestali bodovať. A bez bodov sa nevihráva. Iste nie proti USA v tomto zložení.

Bola to dráma do samého konca. Stále ale tvrdim, že USA hrajú inú ligu. Totiž aj napriek tomu, že súper má svoj deň, im stačí odohrať iba poslednú štvrtinu.

Francúzov vo finále ľutujem. Neverím totiž, že USA si dovolia to, čo si dovolili proti Srbom. Odfláknuť prvích 30 minút vo finále olimpiádi proti domácim.

Po veľmi dlhom čase som si pozrel špičkoví basketbal. Naposledi som pozeral pred asi 4 rokmi nejaké zápasi NBA v priamom prenose a bolo to celé zle. Hralo sa asi o 3. ráno nášho času a viac to pripomínalo reklamní festival občas prerušovaní hrou. Nebralo to konca.

Teraz sa mi naskitla možnosť sledovať olimpijské štvrťfinálové zápasi naživo bez reklám. Som nadšení. Hra má spád, všetki zápasi okrem posledného veľmi dramatické a zaujímavé. V poslednom hrali USA a nebolo pochíb, kto vihrá. Tím USA mi pripomína Dream Team z Barceloni 1992. Rozdiel je v tom, že teraz majú aj iné tími kvalitních hráčov z NBA. Napriek tomu nepochibujem ani na chvíľu o tom, kto vihrá. Zopakuje sa finále z ostatních MS s tím rozdielom, že tentokrát už Nemci Američanov neprekvapia. Prehrajú o 30 bodov napriek tomu, že majú veľmi kvalitní tím.

USA totiž v tomto zložení hrajú inú súťaž. Len na ilustráciu, Kevin Durant sa ani len nedostane do základnej zostavi, potom nastúpi, 7 krát vistrelí za 3 bodi, 7 krát dá. Skúste toto poraziť.

Čo ma ale najviac zaujalo bolo to, že prakticki sa z hri vitratila streľba zo stredních vzdialeností. Buď to padá spod koša alebo spoza trojkového oblúka. Nedivím sa preto, že ten oblúk posúvajú a v NBА ho majú ešte ďalej ako v Európe. To už je tak ďaleko, že mám problém vôbec dohodiť. Ako ale skonštatoval Peťo Kollár, ak bi kôš od polovice ihriska bol za 4 bodi, tí chlapi bi to natrénovali.

Život hrá so mnou takú hru. Každí deň sa ma snaží všetkími možními spôsobmi nasrať a vihrávam, ak sa nedám. Život je aj záležitosť očakávaní. Nemaj ich príliš a nebudeš sklamaní.

Presne s takímto nastavením som nedávno odcestoval do Bulharska cez letisko v Bukurešti a potom neskôr požičaním autom cez klasické rumunsko-bulharské hranice. Nakoniec to nebola až taká tragédia. Nie teda že bi všetko išlo hladko.

Do Bukurešti ma prišli čakať moji bulharskí súkmeňovci hlavne z dôvodu, že miestna autopôžičovňa nechala otázku detskej sedački otvorenú s tím, že keď ju budú mať k dispozícii, tak mi ju radi za mierni poplatok požičajú. To bolo samozrejme veľmi pekné, ale riskovať, že ju nebudú mať, som nechcel a rezervovať sa nedala. Ako vravím, hlavne sa nenechať nasrať.

Príchod sa udial presne v duchu rodinních tradícií. Neboli sme sa schopní ani po 2 telefonátoch nájsť. Pritom Otopeni nie je žiaden Heathrow ani JFK. Do pôžičovne sme sa museli dopravovať shuttlom, ktorí ale spoľahlivo fungoval. Čo ale nefungovalo, bola platba garancie debetnou kartou. Bola treba kreditnú, ale takú nemám. Debetné pre tento konkrétni prípad neakceptujú, hoci v iních prípadoch áno. Ponúkol som im možnosť okamžitou platbou previesť z môjho eurového účtu na ich požadovanú sumu, ale márne. Nedalo sa a nebol som si celkom istí, že vôbec chápali, o čom hovorím. Život, tentokrát prezlečení do pracovníka miestnej autopôžičovne, to potom ešte skúsil poznámkou, že vraj to tam o tích kartách mali jasne napísané.

Musím uznať, že to nebol márni pokus. Potom, čo Ryanair meškal 2 hodini, bolo už krátko pred polnocou, rodina nikde, 7 mojich spolucestujúcich začínalo biť unaveních a pred nami ešte cez 300 km cesti, som nebol ďaleko od prehri. Kde sa ale vzal, tu sa vzal, vo dverách sa objavil Linko aj s kreditnou kartou a zachránil situáciu. Ako visvitlo, so Žorom nás čakali síce v tej istej hale, ale o 2 poschodia viššie.

Sedačiek tam inak mala autopôžičovňa toľko, že bi si mohli otvoriť s nimi obchod. Ako vravím, život je len hra.

Na hranici nás cvičili miestni majstri sveta. Otvoriť dvere, takí papier, onakí papier, kto sú to tí Ukrajinci a kde majú "protekciu". Samozrejme všetko vílučne v jaziku miestneho kmeňa. Rumunčina ale žiaľ na Duolingu stále nie je. Ešte štastie, že hneď vedľa rumunského majstra sveta sedel bulharskí, ktorému bola simpatická moja bulharčina ako aj fakt, že moja mama pochádza z neďalekého Vaklina. Nanešťastie ale chcel nejakí ďalší papier od auta, pretože tie, čo som mu dal, mu nestačili. Stoicki som sa zmieril s osudom rozhodnutí sa otočiť a hajde domov. Ešteže ma napadlo sa ešte raz prehrabať v skrinke pred spolujazdcom, odkiaľ som vihrabal presne to, čo bolo treba.

Okrem tohto náročného úvodu bolo všetko ostatné veľmi fajn. Bulharsko ani Rumunsko som neodfajkol. Rád sa tam vrátim.

Jediné, čo som odfajkol, sú klasické rumunsko-bulharské hranice s uniformovaními miestnimi majstrami sveta. Tie už naozaj v živote nemusím.

Odfajknuté mám už aj Chorvátsko. Minulé leto som sa tam ocitol náhodou a naposledi. Ceni uletené, miestni otrávení - a to ešte v tom lepšom prípade - alebo vislovene protivní. Pláže o šírke 2 m, kde je hlava na hlave. Neviem, čo som komu urobil, abi som tam chodil. Hlavne keď to porovnám s destináciami ako sú Grécko a Španielsko.

Neviem ani čím to je, ale z našinca, čím mislím obivateľstvo postkomunistickích krajín, sa v momente, keď začne cítiť pevnú zem pod nohami, stáva chuj. A majster sveta. V našich zemepisních šírkach sú to sinonimá. Neochota, arogancia, ničím nepodložené prehnané sebavedomie. V prípade Chorvátska je to o to zarážajúcejšie, že v bívalej Juhoslávii nebol vislovene hard core komunizmus ako u nás. Dalo sa tam do istej mieri súkromne podnikať a hlavne odtiaľ voľne cestovať. Takže miestni našinec sa nemôže vihovárať, že nevie a ani nemal možnosť zistiť, ako funguje civilizovaní svet...

Idem o pár dní do Bulharska, pričom letím do Bukurešti a odtiaľ autom cez stále fungujúce hranice. Nemám prehnane veľké očakávania. Skôr si mislím, že o takomto čase o tíždeň budem mať odfajknuté aj tieto krajini. Rád sa budem míliť.