Blogs

Minulí rok bol dosť brutálni. O tomto čase som už absolvoval 2 pohrebi a neskôr ďalšie 2. Okrem otca a 3 kamarátov sa mi stratili aj 2 mački a tiež si mislím, že už to majú za sebou. Nesťažujem sa, pretože takí je život, len konštatujem.

Preto som si až dovčera celkom pochvaľoval tento rok, v ktorom sa mi pohrebi nateraz vihíbajú a počti mačiek sa stabilizovali.

Cherson sa narodil na jar roku 2022. Meno sme vibrali podľa mesta na Ukrajine. Spolu s ním prišli na svet aj Odesa, Mimi a Lucifer. Neviem, či to bolo menami, ale práve Cherson a Odesa vitvorili nerozluční tandem. Málokedi ráno som ich nenašiel pritúleních k sebe na stoličke pri dverách do záhradi, na ktoré som im ešte dal podušku a deku.

Cherson mal trochu drsní štart do života - susedov labrador ho chitil, keď mal pár mesiacov a skrátil mu chvost. Dievčatá som dal na nátlak okolia sterilizovať, ale Chersona som v tomto smere nechal tak. Napriek tomu bol veľmi pokojní, netúlal sa, nerobil bordel. Keď aj vbehol dnu, tak sa dal chitiť na rozdiel od dievčat, ktoré sa väčšinou zašili tak, že som ich chitanie radšej vzdal.

Včera od rána som mal zlí pocit, keďže Chersona som už druhú noc nevidel, čo sa doteraz nikdi nestalo. Našiel som ho pod čerešňou bez viditeľních zranení, takže netuším, čo sa stalo.

Bude mi chíbať. Pohľad na prázdne kreslo je smutní. Mimi ani Odesu odvčera už neviháňam z domu. Keď chcú biť dnu, nech sú.

Koncom 19. storočia sa v Spojeních Štátoch postupne sformoval sistém nezávislí od štátu, v ktorom hlavnú úlohu zohrávajú dobrovoľní sporitelia a rôzne fondi. Na rozdiel od toho v Európe vznikli dôchodkové sistémi spravované štátom. Každí, kto pracoval, aicki prispieval a peniaze štát priebežne rozdeľoval. Ak bi niekto v čase, keď má nárok na dôchodok, pracoval a dôchodok bi mu štát pozastavil, demotivovával bi tím ľudí, ktorí bi popri dôchodku chceli pracovať.

Veľa ľudí z môjho okolia ktorí sa aj vďaka tomuto zažitému konceptu s radosťou chistajú do dôchodku s vidinou, že už nebudú nič robiť, len budú oddichovať a zabávať sa. Mislia si, že budú aj naďaľej rovnako naplnení, slobodní a šťastní ako keď žili aktívni život. Štát sa o nich postará - dá im dôchodok a zdravotnú starostlivosť, však si to za toľké roki práce predsa zaslúžia… Chodia však veľmi pomali krivajúc, zhrbeni s barlou, v lepšom prípade s paličkou. Ich skrivené tváre prezrádzajú bolesť, znechutenie a únavu.

Keďže v Spojeních Štátoch si počas aktívneho pracovného života šetrí na dôchodok len malé percento ľudí (napríklad 7.4% cez populárni program 401(k), väčšina ľudí pracuje kím im to zdravie dovolí. Mislím, že tento spôsob ich vďaka aktívnej práci udržiava v oveľa lepšej mentálnej a aj fizickej kondícií.

Dnes som stretol suseda, s ktorím sa raz za čas na ulici porozprávam. Pokojne odmetával z auta listi, ktoré cez tíždeň napadali. Jeho šedini mi napovedajú, že už má cez 70. Chodí síce pomalšie ako mladšie ročníki, ale bez palice, vzpriamene, usmieva sa a vizerá spokojne. Pristavil som sa a opítal, ako sa má, čo má nové. Nadšene odpovedal, že sa má dobre. Jeho odpoveď ma prekvapila a tak som nezaváhal a skúsil od neho vimámiť recept na štastní život. Dozvedel som sa, že denne chodí a urobí cez desaťtisíc krokov a stále pracuje. Robí posudki statiki stavieb, vďaka čomu je denne s kontakte s kolegami a vzájomne sa podporujú.

Japonci majú rozvinutú kultúru žitia. Veria, že keď niekto nájde činnosť, ktorá ho baví, je v tom dobrí a spoločnosť to oceňuje odmenou – našli veľkí poklad. Majú pre to aj zvláštne slovo - Ikigai. Toto slovo vzniklo z ikiru (žiť) a kai (zmisel nášho bitia). Údajne je jedním z dôvodov dlhovekosti obivateľov časti Okinawa, kde sa dožíva najviac japoncov 100 rokov. Okrem zdravej stravi a fizickej aktivite je pre Japoncov Ikigai kľúčom k rovnováhe nájsť zmisel a prečo každé ráno vstať z postele.

Aktívni sused má 82 rokov.

Ten, kto bol proti lockdownu, nemusí biť aicki aj proti povinnému očkovaniu. Ak ste majiteľ lockdownom zavretého obchodu, tak je šanca, že nebudete namietať proti ničomu, čo môže váš obchod znovu vzkriesiť - teda ani proti covid pasom ergo povinnému očkovaniu. To ale vôbec neznamená, že ten lockdown je vďaka covid pasom razom zabudnutí. Spomínaní majiteľ obchodu bi musel stratiť pud sebazáchovi, abi volil tích, ktorí mu ten obchod zatvorili.

Platí to aj opačne - kto je proti povinnému očkovaniu ešte nemusí biť aicki proti lockdownom, obzvlášť, ak vie fungovať z domu bez toho, abi ohrozil existenciu seba a svojej rodini. Ale aj tu platí, že lockdownom si sotva získate ich simpatie a zrazu prestanú požadovať slobodu víberu.

Inak povedané, nie je to len o majiteľoch obchodov, kaderníčkach a drobních podnikateľoch vôbec, ktorím lockdown spravil vážni škrt cez rozpočet. Nie teda, že bi už len tíchto nebol dostatoční počet. Ale ten okruh ľudí je ešte o dosť širší. Treba k nim prirátať ešte antiwaxerov a dezolátov - ako nás s obľubou nazívajú - zo všetkích ostatních sektorov. A títo tiež nezabúdajú.

Prečo to vlastne píšem? Nuž dlhšiu dobu som sem ničím neprispieval, tak doháňam resti. Ale hlavne, ak nepomenujeme jasne príčini prehri, tie isté chibi zopakujeme a znova prehráme. Najbližšie už možno hneď v prezidentskích voľbách. Korčok totiž hovorí o tom, ako bola téma covidu zneužitá odporcami očkovania. Škoda reči - prečo bi malo odmietnutie očkovania znamenať zneužitie čohokoľvek? Ide snáď o elementárne ľudské právo. Práve naopak - pandémia tu bola zneužitá presadzovateľmi povinného očkovania. Ale možno to napriek tomu ustojí a ľudia budú chcieť mať protiváhu ku koalícii smer/hlas/sns, ktorá tu podľa môjho hlbokého presvedčenia vznikne. A možno aj neustojí.

A budeme sa znova diviť, budeme sklamaní, nadávať a utekať z tejto krajini. Lebo však ako hovorí klasik - politici sú dobrí, iba národ treba vimeniť.

Fanúšikovia lockdownov a povinného očkovania iste nebudú súhlasiť so záverom, že príčinou debaklu strán predchádzajúcej vládnej garnitúri bol práve covid. Ak bi tomu tak bolo, prečo táto téma vôbec nezaznela v predvolebnej kampani?

Nuž preto, lebo téma slobodi podnikania a slobodi voľbi očkovania nie sú práve dominantné témi smeru a spol. Ich témami sú silní štát a sociálne istoti. Ich voličská základňa nie sú drobní podnikatelia a živnostníci. A predchádzajúca vládna garnitúra svoj postoj vo veciach covidu tiež nemala potrebu obhajovať a pripomínať a najradšej bi na celú záležitosť zabudla.

A najradšej bi na celú záležitosť zabudlo aj PS a KDH, ktorí tiež neboli proti lockdownom a povinním očkovaniam.

Ak ste ale povedzme majiteľ obchodu alebo taká kaderníčka, tak na lockdown sotva zabudnete. Ide vám totiž o vlastné prežitie. Ak príde ďalší covid, neviete, čo urobí smer a spol. napriek tomu, čo hovorili vtedi. Ani čo naozaj urobí PS a KDH. Stále ale máte nádej, že vás nezatvoria.

Máte nádej, že prežijete.

Viete ale veľmi presne, čo urobia strani predchádzajúcej vládnej garnitúri. Urobia presne to isté, čo už raz urobili. Pretože nikto z nich nepovedal, že bi robil veci inak a už vôbec nie, že lockdowni atď bol omil. Sotva sa nájde pre vás dôležitejšia téma. Dokonca ani Ukrajina ju nepretromfne. Koho teda zvolíte? Vi a vaši rodinní príslušníci? Strani bívalej vládnej garnitúri asi sotva, že?

Posledná vládna garnitúra utrpela vo voľbách zdrvujúcu porážku. Ako inak sa dá charakterizovať situácia, keď 4 strani sa v priebehu 3 a pol roka prepracujú z ústavnej väčšini k stavu, keď každá z nich tŕpne, či sa vôbec dostane do parlamentu a nakoniec získajú spolu 27 poslancov. Snáď už len slovom debakel.

Otázka znie, prečo? Ak sa chcete niekam ďalej pohnúť, tak bi ste sa snáď z debaklu mali - ako hovoria hokejisti - poučiť. Predseda SaS ale hovorí niečo o tom, že jeho strana je už po neviem koľkí krát za sebou v parlamente a je tak z tohto pohľadu druhou najúspešnejšou stranou v histórii Slovenska. Matelko hovorí zase o zázraku, že napriek nežičlivosti médií získali toľko percent. Takže nie debakel, ale historickí úspech a zázrak. Nech sa páči. Tomu hovorím pozitívne videnie tohto sveta. Je ale pravda, že aj hokejisti hovoria o tom, že na debakel treba ríchlo zabudnúť, hodiť ho za hlavu a ísť ďalej.

Napriek tomu ešte raz, prečo? Akosi nevidím, že bi tu táto otázka bola vôbec témou dňa a ešte menej snahu ju zodpovedať. Pritom je to kľúčová otázka pre budúcnosť tejto krajini.

Začína to už samotním hodnotením vísledku volieb. Hlasi PS a KDH sú prezentované ako hlasi v prospech doterajšej vládnej garnitúri. Tomuto ale nerozumiem. Hlasi v prospech mimoparlamentních strán sotva môžu biť potvrdením politiki ústavnej väčšini. Komu nebol simpatickí Sulík, mohol predsa voliť Matoviča a naopak. Prípadne Kollára. Alebo Hegera. Kto chcel vijadriť podporu vládnej politike, mal tak možnosť. Bolo na víber. Nestalo sa tak. A do tretice - prečo?

Mislím si, že odpoveď nie je až taká zložitá. Jej prijatie má ale dosť vážne dôsledki.

Dominujúcimi témami uplinulého volebného obdobia boli covid a Ukrajina. Pritom mimochodom jedna veľmi plinulo prešla do druhej. Covid skončil presne v momente, kedi začala invázia.

Nemislím si, že Ukrajina bol ten problém. Neviem si dosť dobre predstaviť rozprávať proruskí príbeh také SaS. A osobne nepoznám žiadneho voliča SaS, ktorí bi nevedel, kde je sever v tejto otázke.

Takže zostáva covid. Priznať si chibu je nepríjemné. Platí to aj pre médiá, ktoré nekriticki akceptovali politiku vtedajšej ústavnej väčšini. Teda pre celí mainstream. Preto o tomto ani nebudete veľa počuť. Covid je skrátka tabu. Namiesto toho budete skôr počuť ako príčinu volebnej prehri podporu Ukrajine. Už sa tak aj v jednom prípade stalo. Toto nevimislíte.

Je to tu, prví krát nejdem voliť. Počas covidu som bol dokonca rozhodnutí voliť proti tejto garnitúre, ku ktorej rátam aj SaS. Prišla ale Ukrajina a tá ma prinútila prehodnotiť svoje rozhodnutie. So zaťatími zubami ale predsa to znamenalo návrat k SaS.

Zubi ale nemusím zatínať, budúcnosť Ukrajini našťastie nestojí a nepadá na Slovensku a voliť SaS znamená legitimizovať všetko to, pod čím je aj táto strana podpísaná v súvislosti s covidom. Nejdem to opakovať. Snáď len toľko - na mojom závere, že všetki tie lockdowni, testovania, covid pasi a nútené očkovania boli ďaleko za čiarou, sa nič nezmenilo. A preto nevolím.

Očakával bi som istú reflexiu a nejakí ten popol na hlavu zo strani SaS a spol. Na to ale môžem smelo zabudnúť. Namiesto toho na mňa viskakujú zo všetkích strán vízvi, abi som išiel voliť. Na to ale môžu smelo zabudnúť pre zmenu ich sponzori.

Otázka je, či vôbec ešte niekedi pôjdem voliť. Na Slovensku totiž pravicová strana neexistuje a vzhľadom na mentálnu dispozíciu jeho obivateľstva mám pochibnosti, či sa jej niekedi dožijem.

O 7:00 na terase raňajkujeme a rozprávame sa so známim o technológiách. Naskakujem do jeho auta, ktoré ma vezie na stanicu. Celkom mi vihovuje, že je pracovní deň a ponáhľa sa do práce. Ja som už nastavení na ponáhľanie sa bajkom z passauskej garáže. Počasie mi praje. Som zvedaví, koľko sa mi dnes podarí preisť. Ľudia to bežne prejdú do Bratislavi za 5-6 dní.

Cesta z Passau ide asi 20km popri málo frekventovanej ceste s autami, potom sa autá stratia a cesta pokračuje popri Dunaji. Žiadne prevíšenia, slnko ešte nepáli, ide sa mi príjemne. Zrazu cesta končí a opäť používam loďku namiesto prebrodenia na druhú stranu rieki. Tentoraz vpohode, bez stresu a tlaku čakajúcich turistov. Tam cesta pokračuje pod stromami, takže si ešte nemusím obliekať skafander, ktorí každí deň používam ako ochranu pred slnkom. V Mestečku Aschach sa však stromi stracia keďže je už 12 hodin, slnko páli a skafander môj skladajúci sa z bielej košele s dlhími rukávmi a bielich dlhích voľních nohavíc mi pomáha pokračovať v ceste aj na úpeku. Ďalšia vichitávka, ktorú používam je, že keď sa v okúpem alebo inak namočím, tak sa zo skafandru pomali odparuje voda, čo príjemne chladí. Ostatní ciklisti sa pečú v čiernich obtiahnutích rovnošatách a musia sa potiť, abi sa chladili. Takto len zbitočne strácajú vodu a mineráli z tela a ešte k tomu sa aj na nechráneních častiach tela vistavujú UV žiareniu slnka. Som zvedaví, kedi začne niektorí obchod predávať biele dlhé oblečenie na bicikle.

Presvištím okolo Linzu cez Mathausen, Grein a zrazu je osem hodín večer a ja pri mestečnku Ybbs hľadám miesto na rozloženie stanu. Pítam sa miestnich, či tu v parku môžem na jednu noc rozložiť stan a oni bez váhania, že jasné, tu ste v slobodnej krajine. Pod stromom v parku pri ciklotrase rozkladám stan. Do zotmenia zostáva ešte pár minút, uvedomujem si, že som išiel skoro 11 hodín bez zastavenia a tak sa idem poprechádzať k rieke a použiť aj iné svalové partie nôh abi nezakrneli. Namiesto večere oberám černice a zajedám krajcom chleba.

Ráno vstávam preistotu o pol šiestej, abi som zbalil stan skôr než začnú chodiť okolo ľudia, ktorí bi s tím náhodou mali problém. Okrem toho sa mi ráno, kím ešte nepečie slnko ide ľahko tak to viužívam a o hodinu je všetko zbalené a ležiac prechádzam cez Krems a Melk. Tam zrovna pristáva loď, z ktorej pomalími a menej nekoordinovaními pohibmi vistupujú čerstvo najedení turisti, abi si pozreli miestne kaviarne a pamätihodnosti. Jedna pani prísnim a kritickím pohľadom sledujúc moju harmonickú jazdu, počas ktorej sa običajne usmievam zakričí „Das ist kein sport!“. Veľmi ma to pobaví. Mám pocit, že u nej je koncept športu spojení s bolesťou a neustálim premáhaním sa. Mňa však nič nebolí ani sa neponáhľam a ani nič neprekonávam.

Poväčšinou ide trasa po hrádzi a zbitočne sa nezamotáva do zákrut krajini. Vďaka tomu ríchlo napredujem. Na obed sa však stočí do dediniek a na autách sa začínajú objavovať znački s písmenami TU. Rozmíšľam, čo to môže biť za mesto, alebo už som konečne tu. Možno za chvíľu začne biť na značkách aj TERAZ. Keďže sa blížim k Viedni, očakávam, že budú pribúdať také s dvojitím W. Pre istotu pozerám do mapi, či som sa nejako veľmi neodklonil od trasi, keď som išiel pomedzi dedinki. Zisťujem, že nie, len už trasa nejde priamo po hrádzi. Objavujem mestečko TUlln, ktoré je asi 30km západne od Viedne. Vizerá, ako stvorené pre turistov. Okrem mora kaviarní a reštaurácií na námestí je tam aj veľká botanická záhrada, pekne urobené námesie a upravením nábrežím. Dominuje mu súsošie zobrazujúce krála Hunov - Attilu, ktorí zbadal Kriemhild, kráľovnu Burgunska. Na pár minút sa pri ňom zastavujem. Uchvacuje ma, ako sú na ňom viobrazené gestá a detaili tvárí. Takéto realistické sochi s gestami a vírazom tváre mi na Slovensku veľmi chíbajú. Naši autori sôch ich za socializmu väčšinu stvárnili bez tváre, asi preto abi ich vtedajšia cenzúra nemohla obviniť z toho, že nemajú ten správni budovateľskí víraz.

Z Tullnu idem do Viedne po ľavej strane Dunaja, kde je dlhá hrádza priamo kopírujúca v tíchto miestach skoro rovnú rieku. Cez Viedeň prechádza cesta ostrovmi, stále rovno, ako diaľnica. Na ostrove tankujem v parku vodu, abi som mal dosť na posledních 60 km do Bratislavi. Cesta ide pomedzi obrovské zásobníki petrochemickích surovín a produktov odkiaľ sa napája na hrádzu. Tá je až do Hainburgu tak rovná, že mám pocit, že počas jazdi zaspím. Slnko zapadá a tak môžem konečne vizliecť skafader a nechať sa ovievať príjemnim vzduchom 20km/h len v tričku a kraťasoch. Prichádzam domov o 19:30. Dnes som ležal 13 hodín.

Štatistika od Bazileju: Na tachometri o 1193km viac. Na účte o 45 eur menej. Najväčší jednorázoví náklad: noc v kempingu v Nemecku 16eur. Počet dní na lehocikli 7. Priemerne 170km/deň. Počet neznámich ľudí s aspon 5min. rozhovorom: 8. Počet odbiciklovaních hodín 70. Priemerná ríchlosť 17km/h.

Teším sa na ďalší vílet.

Po prebdenej búrkovej noci sa cítim rozbití ako stará hračka. Aj napriek tomu som za 45 minút zbalení a pripravení na odchod. Ešte hodinu však čakám, kím sa kolega so svojim stredomorskím tempom pobalí a urobí všetki ranné rituáli. Má čas, nikam sa neponáhľa. Rozmíšlam, či ho mám vôbec čakať, ale po štriroch dňoch mi už trochu chíba rozhovor a dobre sa mi s ním rozpráva na veľa tém. Trpezlivo čakám na lavičke pozorovaním hladini rieki.

Prijemné rozhovori pokračujú aj ďalej počas putovania cestami, ktoré sa kľukatia v poliach popri rieke. Tankujeme vodu na miestnom cintoríne. Kolega spomaľuje kažích 30 minút a zastavuje, abi si oddíchol a zacvičil si. Takto, pre mňa slimačím tempom napredujeme. Ja som po minúte šľapania opäť vo flow, ktorí však velmi neochotne prerušujem. Snažím sa odďaľovať prestávki a nejako ho motivovať abi sme nezastavovali a pokračovali. Cítim sa, ako kebi som išiel s dieťaťom a opakovane mu hovoril, že poďme ešte po tamtú zákrutu, po tamten strom, len abi nezastavoval. Každé prerušenie ma viac a viac frustruje, lebo v misli som už niekde o 100km ďalej. V jednej dedinke idem pokojním tempom a zrazu sa pozriem do spätného zrkadla a nevidím ho. Čakám päť minút a jeho stále nikde. Po desiatich minútach virážam daľej. Trochu mi síce chíba, že sme sa nerozlúčili, ale na druhej strane sa teším, že môžem bez obmedzenia napredovať svojim tempom.

Asi dva mesiace pred víletom som hovoril jednému známemu, že sa chistám na túto ciklotrasu. On pozrel na mapu a zistil, že bíva nedaleko a či bi som sa u neho cestou nezastavil. Dohodli sme sa, že mu pošlem SMSku pár dní vopred, keď budem vedieť presnejší termín cesti okolo. Tešíl som sa, že sa po dlhej dobe opäť stretneme a budeme sa môcť porozprávať, tak som mu poslal 2 dni vopred správu, ale neodpovedal. Dnes som mu pre zmenu volal a pochopil som, prečo sa neozval. Omilom som používal jeho firemné číslo, na ktorom sa ozvalo len všeobecné hlásenie recepčnej z firmi, kde pracuje. Idem okolo tohto mesta a svištím smerom na blížiace sa Rakúsko. Prírodi ubúda, áut pribúda. Cesta ide pár kilometrov dokonca pozdĺž ohlušujúcej diaľnice. Nie som na takí hluk zviknutí, zvíšim tempo abi som skôr unikol. Asi po dvoch hodinách jazdi sedím v cukrárni v malej dedinke. Pavrbanka, ktorú som mal na začiatku cesti plnú energie teraz zíva prázdnotou a tak dobíjam všetko, čo má batérie (banka, telefón, navigácia, blikátka). Pri dobíjaní telefónu vidím zmeškaní hovor z neznámeho nemeckého čísla. Volám späť a na druhej strane známi, že kde som? On je síce ešte v práci, ale že večer bude doma a či sa môžeme vidieť. Som už mislou niekde v Passau a predstavujem si, že bi som mal ísť dve hodini naspäť, celé popoluludnie čakať, kím sa vráti z práce a potom zajtra ísť tretí krát po rovnakej ceste popri diaľnici, radšej mu hovorím, že ďakujem a že sa teším sa niekedi nabudúce. Zosmutneními hlasmi sa lúčime.

Dojedám protejnoví koláč, odpájam dobíjački a virážam ďalej. Kúsok pred Passau ma napadá plán: mohol bi ma prísť zobrať autom z Passau, mohli bi sme u neho stráviť spoločne večer a na druhí deň skoro ráno opäť naspäť do Passau a pokračovať v ceste. Zastavujem v tieni a hneď mu volám nadšení novím plánom a on, že super a že zrovna teraz je cestovanie vlakom po Nemecku za simbolickí paušál 5 eur na 10 dní. V Passau sa v parkovacom dome snažím presvedčiť rampu a miestneho zriadenca, že nech mi otvorí, abi som mohol parkovat pod kamerami ako auto. Rampa sa neotvára, lebo reaguje len na auto. Zriadenec, že však bajki u nich garáži parkujú zdarma. OK. S dôverou v nemeckí poriadok tam nechávam plne naložení bajk a naľahko naskakujem na vlak. O hodinu ma známi čaká v luxusnom aute u nich v mestečku na stanici. Opatrne nastupujem, abi som mu mojim zaprášením povrchom spôsobil čo najmenšie stopi. Doma mi ponúka sprchu, kde zmívam vrstvi prachu a potu. Usadám s jeho rodinkou na terase veľkého domu napchatého elektronikou: slnečné kolektori, lithium-železo-fosfátové batérie, rekuperačné jednotki, aické žalúzie, zásobníki na vodu, tepelné čerpadlá, riadené svetlá a nezávislé ozvučenie každej miestnosti reagujúce na hlasové želania. Láka ma sa vipitovať na detaili, lebo ma to všetko zaujíma a domáci je pišní na to, ako mu to celé hladko a aicki funguje. Má na mobile zopár aplikácii, ktoré chod domu vizualizujú. Mám pocit, že tomu už roki venuje svoju pozornosť.

Presúvame sa na terasu s kráľovskím pohostením, kde príjemne ubiehajú hodini rozhovormi o živote, radostiach a starostiach. Jeho žena aj s deťmi jazdí na koňoch na nedaľekej farme, kde trávi celé dni. Vizerá veľmi spokojná. On pracuje v technologickej firme a koordinuje prácu 200 ľudí. Vizerá trochu vistresovaní a unavení. O polnoci sa presúvame do jeho mini baru, kde pripitími hlasmi na striedačku vislovujeme želania na obľúbenú hudbu a aické sistémi sa ich snažia viplniť. Spím v dielni plnej nástrojov na nafukovacej lodi. Po viacerích nociach v stane sa cítim veľmi pohodlne. Takto si predstavujem kaučsurfing. V sekunde zaspávam.

Balenie stanu a vecí už mám nacvičené a tak už o siedmej s plne naložením lehociklom pedálujem do diaľav. Prechádzam záhradou zámku Schloss Grünau pri Neuburgu. Ak bi som bol milovník histórie, určite bi som sa zastavil v miestnom múzeu, ale ja som milovník pohibového flowu a tak sa nedávam zlákať renesančnou stavbou a veselom pedálujem kráľovskou alejou stáročních stromov.
Mosti cez Dunaj už majú v tíchto miestach dĺžku asi 80 metrov. Ak sa dá, radšej sa im vihíbam, lebo nábeh na ne aj schádzania sú pre mňa energeticki náročné. Míňam impozantnú trojkomínovú elektráreň Uniper Irsching (https://en.wikipedia.org/wiki/Irsching_Power_Station), ktorá premieňa ľahkí vikurovací olej a plin na 415MW elektrini. Takto v praxi vizerá ekológia v nemecku.

Cesta ide pomedzi polia a zrazu je predo mnou prudké stúpanie do jednej z dediniek. S radosťou a odhodlaním sa pred ním rozbieham, avšak môj po okraj naložení lehocikel s 35kg vihráva v boji s kopcom proti sprevodovanej, endorfínami podporenej sile a asi v polovici sa moja ríchlosť priblíži nule a končím jazdu pádom na ľavú stranu. Pri zdvíhaní upravujem zohnutú brzdovú páčku a odtrhnuti tachometer. Pri pohľade na zadnú prehadzovačku sa mi nezdá jej sklon. Racinálna časť mozgu hneď vimíšľa teóriu, že je tak nadizajnovaná abi to predsa kompenzovalo šikmosť vípletu kolesa. Rozmíšľam, či nastúpim a rozbehnem sa. Nastupovať však v tomto kopci na moju oranžovú obludu je nereálne, asi bi som opäť oškrel asfalt ľavou časťou riadidiel a tak ju radšej tlačím asi v 30 stupňoch celzia na poludňajšom slnku do kopca.

Potom cesta pekne ubieha poliami a nízkou pahorkatinou. Po rovine alebo dole kopcom sa mi ide radostne, zisťujem však, že pokrivená prehadzovačka nevie prehodiť na viac ako 4ku, a tak chodím len na nižších prevodoch a modlím sa, abi už neboli žiadne kopce. Ak aj nejakí neviem prekonať, radšej zosadnem a obludu potlačím. Asi 20 km za Ingolstadtom prichádzam do ďalšej prírodnej rezervácie Weltenburger Enge. Turisti sa sem chodia kochať krásami prírodi. Ja to vôbec neriešim – ide mi len o to, abi som mohol flowovať čo najdlhšie bez zastavovania. Dobieham kolegu, tiež diaľkoplaza, s ktorím zopár kilometrov cesti vedieme príjemni rozhovor o cestovani a živote.

Zrazu sa cesta pred nami končí v Dunaji. Visvetľuje mi, že pre pokračovanie je potrebné naložiť bicikel na loďku a preplaviť sa na druhú stranu rieki alebo ísť 20 km obchádzkou cez kopce. Ani jedna varianta sa mi nepáči, keď však počujem slovo kopec, okamžite si predstavím slimačie tlačenie na slnku a tak sa prikláňam variante s loďkou. Neochotne zastavujem a pozerám, že lístki si treba vistáť v rade. Hovorím si, že či nestačí, že som zastavil, to mám ešte aj vistúpiť a čakať v nejakom rade, ako za socializmu? Na brehu sa mrví dav nedočkavích peších turistov, ktorí sa už nevedia dočkať najbližsej loďki a je ich toľko, že bi naplnili aj dve. Jedna práve prichádza a po pristátí sa ríchlo plní. S tiesnivím pocitom, že ďalšia loďka pôjde najskôr o hodinu a ja nemienim strácať čas čakaním, predieram sa pomedzi nich, drzo a bez lístku tlačiac moju obludu, pokrikujúc „Vorsicht! Schuldigung!“, snažím sa ako o život nastúpiť. Kolega mi pomáha zdvihnutím zadnej časti bajku na loďku. Sedím pokrčení pod lehociklom v loďke, ale šťastní, že nemusím čakať. Pri vistupovaní platim a dávam prevozníkovi trinkgeld, lebo toleroval moju drzosť a zobral ma na už tak turistami napchaté plavidlo.

S diaľkoplazom debatujeme o ceste a práci. Zisťujem, že pracuje vo Viedni, kde koučuje vihoreních ľudí z korporátov nové umenie: ako v živote dosahovať pracovno-osobnú rovnováhu. Mám takí pocit, že si v živote prešiel takouto cestou. Vizerá unavene, viťahuje krajce chleba zlepené nátierkou a spokojne sa usmieva. Kívajúc na pozdrav ho nechávam oddichovať na lavičke a švihám v peknom počasí ďalej. Cesta ide popri Dunaji, ktorí sa kľukatí. Opäť som vo flowe a ide sa mi parádne.

Dobieham daľšieho naloženého diaľkoplaza. Pri pedálovaní sa rozprávame o cestovaní na dvoch kolesách. Zo Španielska je na ceste už štvrtí tíždeň. Smeruje kamarátovi na svatbu na Južnú Moravu, takže máme až do Viedne spoločnú cestu. Cestuje bez peňazí a na jedlo si zarába občasnou brigádou. Napríklad vo francúzsku tíždeň oberal jablká. Mám pocit že máme veľa spoločních tém. Je otvorení rôznim experimentom a názorom na svet. Narozdiel odo mňa však každú chvíľu zastavuje a oddichuje, čo je na začiatku príjemné, lebo počas prestávki máme viac priestoru na rozhovor, ale neskor ma začína škrieť, že neprejdem toľko, koľko bi som inak prešiel. Prichádzame do mesta Regensburg, kde ho pozívam na hlavnom námestí na zmrzlinu. Asi 5 minút si viberá, lebo je vegán a tureckí zmrzlinár celkom nerozumie jeho angličtine so silním španielskim prízvukom vislovenej požiadavke, abi mu ukázal, ktorá zmrzlina nemá žiadne živočíšne ingrediencie. Lížuc zmrzlinu sa kocháme veľkoleposťou miestnej katedráli. Za mestom zastavujeme pri Dunaji a pridávame sa k domácim trochu asketicki vizerajúcim kúpajúcim v časti, kde nie je veľmi silní prúd. Voda je teplá a kúpanie príjemné. Na brehu sa rozprávame o živote, jóge, zážitkoch z cestovania a inakosti kultúr.

Na hrádzi je pekné miesto na postavenie stanov. V diaľke vidno husté oblaki. Domáci nám radia, abi sme si našli nejakí prístrešok, lebo sa blíži búrka. S kľudom im odpovedáme, že však máme stani a tak žiaden prístrešok nepotrebujeme. Tie máme nacvičením spôsobom za pár minút aj rozložené. Vizeráme asi veľmi vichudnute a unaveno, lebo nám za chvíľu prináša jedna pani koláče. Sedíme pri stanoch na lavičke, pochutnávajúc si na domácich maškrtách. Zrazu sa vegánov stan ocitá na nás a v obrovskom vetre s ním bojujeme, abi sme ho udržali a neodovialo ho do nekonečních diaľav rieki. Boj s vetrom vihrávame a spoločne stan nakoniec pripevňujeme lepšie do zeme, abi aj v noci vidržal podobné nárazi. Jeden chlapík nám prináša pár fliaš piva a debatujeme s ním o ekonomike slnečních kolektorov. Pochádza z farmárskej rodini a tak otváram tému, či je v živote lepšie mať veľa, biť v pohodlí a báť sa o to alebo mať menej, nebáť sa a žiť jednoduchšie. Asi po hodine som už z rozprávania o štíloch nemeckého života unavení. Našťastie začína pršať. Po rozlúčení vleziem do stanu a snažím sa zaspať. Kedže sme pri rieke, nárazi vetra nič nebrzdí a stranám stanu udeľujú facku za fackou, čo mi nedovolí zaspať na dlhšie ako pár minút a spím veľmi málo.

Ráno okolo šiestej ma budí prechádzajúci vlak. Po otvorení očí vidím na stane tučné čiarki, podobajúce sa listom. Ako je to možné, však je začiatok leta. Pri lepšom zaostrení rozoznávam slimáki bezbúdkové, ktoré v noci obliezli celí stan a slizom pri tom zrovna nešetrili. Nechutní sliz sa mi lepí na prsti a bojujem s každím, abi som ho dostal preč a odhodil do trávi pri kukuričnom poli. Slnko ešte nestihlo vijsť a tak je stan pri skladaní mokrí z rannej rosi. Opäť si hovorím, že ho cez deň niekde rozložím na slnku, ale už teraz viem, že rozbehnutí a opojení pohibom nebudem chcieť nikde zbitočne zastavovať.

Počasie ceste praje. Je bezoblačno. Zistil som, že keď sa ráno napchám dvoma krajcami chleba, dokážem oveľa silnejšie šliapať, ako keď idem nalačno. Pokračujem na ceste smerom na Ulm, kde ide cesta po nábreží. Kochám sa zmesou okolitej architektúri, ktorá je ako guláš zmiešaná zo starích tehlovích múrov asi proti nájazdom Turkov a moderních stavieb pre privítanie nájazdov novodobích korporácií.

Krajina aj kilometre veselo ubiehajú. Dobre značená ciklotrasa prechádza mierne zvlnenou krajinou. Malími mestečkami, niekedi popri Dunaji, vačšinou však popri ceste v samostatnom ciklochodníku, ktorí je oddelení od cesti pásom trávi. Pri jazde sa cítim bezpečne oddelení od áut. Občas zapnem ľavím, neboľavím palcom diaľkové ovládanie navigácie v podobe 8 ročného telefónu a Osmand appki, ktorú mám umiestnenú medzi pedálmi. Tá vždi potvrdí, že idem dobre, čo ma poteší a šľapem vedelo dalej. Celí deň idem v intenzívnom biciklovom flowe, ktorí prerušujem len keď potrebujem vipustiť niektorú z odpadovích látok alebo doplniť niektorú zo životodárnich látok, ako vodu a chlieb. Zrazu je 8 hodin večer, od rána mám na tachometri o 190km viac a začínam hľadať miesto na zakempovanie. Som však niekde v lone prírodnej rezervácie a obávam sa, že bi som tím mohol porušiť nejaké miestne nariadenie. Tak rozkladám stan až na okraji pooraného poľa pred dedinkou Auschlößchen.

Som na smrť smädní a nemám ani kvapku vodi. Vidávam sa na krátki vílet do dedini s tradičnou prosbou „Haben Sie ainer Wasser zu trinken?“. V dedinke zial nie je žiadna voda z kohútiku zdarma, reštaurácia aj penzión vizerajú, ako kebi boli od koroni zatvorené. Stretávam však staršieho pána, ktorí sa po úvodnej vímene „Where are you from? I am from Slovakia.“ priateľski rozhovorí, plinulou angličtinou s americkím prízvukom, ako robil vo firme, ktorá vivíjala a montovala pozemné letecké navigačné sistémi. Poznal aj Vysoké Tatry aj Banskú Bystricu. Aj mi ponúkol, že možem u neho prespať, čo bi bolo asi príjemnejšie, ako v stane, ale mne sa už nechcelo baliť stan a premiestňovať sa, tak som túto ponuku odmietol. Vodu som dotankoval u starších penzistov, ktorí sa už ťažko híbali, zato boli veľmi ochotní. Keď som pani pochválil prekrásni kvetinoví záhon, skoro omdlela. Mal som pocit, ako kebi jej ho ešte nikto nikdi nepochválil a ona na to celí život čakala. Rozlúčil som sa a unavení som sa rozložil na karimatke počúvajúc roje komárov, ktoré sa snažili dobiť do stanu.

Pri zaspávaní si hovorím, že som radšej mohol prijať couch-surfingovu ponuku, debatovať o navigačních sistémoch, cestovaní a prespať na mäkkom gauči, bárs aj v garáži. Nabudúce budem rozvážnejší.