Ivan's blog

Od socíku sa nič dobré nedá čakať a socík v oblasti obrani v západnej Európe paradoxne zaviedli po druhej svetovej vojne USA. Tím, že založili NATO a postavili sa na jej čelo. Západná Európa si tak mohla v pohode hovieť a otázki vlastnej bezpečnosti riešiť len veľmi zľahka. Však načo, kebi niečo, tak je tu predsa NATO.

A ušetrené peniaze sa použili na veľa iních, pre voličov lákavejšie znejúcich projektov. A tak sa štát mohol veselo montovať všade možne, ale tam, kde je ho naozaj treba, tam zase akosi zliháva. Pretože prvoradou a najdôležitejšou úlohou štátu je zabezpečiť svoju vlastnú samotnú existenciu.

Preto je asi naozaj potrebné celé NATO rozpustiť a začať odznova. A tentokrát bez USA. Iste, dobré vzťahi s USA nie sú na zahodenie, ale spoliehali sme sa na nich príliš dlho. Nemôžeme očakávať, že za nás budú donekonečna viťahovať horúce gaštani z ohňa. Musíme konečne dospieť a prevziať zodpovednosť sami za seba.

Dosť bolo socíku.

Zvláštna vojna. Tvrdíme, že pomáhame Ukrajine, dodáme jej zbrane, ale nepovolíme jej ich použiť na ruskom území. Vie si niekto predstaviť, že počas druhej svetovej vojni USA dodajú zbrane takej Británii, ale povolia jej iba trafiť vlastné územie? Abi sme náhodou nenahnevali pána Hitlera a nevieskalovali konflikt. Absurdné.

Ale časi sa zmenili. Môžeme si dovoliť jednať s agresorom v rukavičkách. Má to ale svoju logiku.

Celé to totiž stojí a padá na USA. Európa bez USA je vojenski impotentná. Naplno som si uvedomil, v akej šlamastike sa nachádzame, keď som sa dozvedel, že celá britská armáda má dokopi nejakích 80 tisíc vojakov. To bi na Ukrajine stačilo tak na 2 mesiace. Takže západná Európa inak ako dodávkami zbraní nevie pomôcť, aj kebi chcela. A od februára 2022 sa v tejto veci nezmenilo nič.

Jediná armáda, ktorá bi dokázala rusov z Ukrajini vihnať, je americká. Bez nej to nepôjde. Takže Ukrajina v tom od začiatku bola sama, je v tom sama a veľmi pravdepodobne aj zostane sama. Pretože USA sa priamo vojenski angažovať nebudú a bez nich jednoducho nemá kto. Nie sú vojaci.

Kebi ste boli v pozícii Trumpa, Bidena prípadne Muska, tak asi konáte rovnako. Ste jeden z najmocnejších ľudí na tejto planéte a v prípade Muska aj najbohatších. Vašim cieľom je užiť si život tu na tejto zemi naplno a iste nejdete nič riskovať kvôli nejakej Ukrajine a bláznivím Slovanom. Nech sa vizabíjajú, je nám to jedno. Nemôžete predsa od nás chcieť, abi tam naši vojaci zomierali.

Nemusí sa nám to páčiť, ale logiku to má. Vojenská slabosť má svoju visokú cenu, čoho dôkazom je celá história ľudstva.

Každí bi mal asi naozaj nielen robiť to, čo mu ide najlepšie, ale aj nerobiť to, čo mu nejde vôbec.

Nemám problém písať. Celkom ma to aj baví. A naopak, vôbec neviem ľudí presvedčiť o ničom, nieto ešte o mišlienke 1i, a je mi proti srsti niekomu hovoriť, čo bi mal alebo nemal robiť. Takže aj predstava, že budem niečo ako náboroví pracovník pre tím blogerov, ktorí tu budú denne dobrovoľne, s nadšením a zadarmo prispievať, bola od samého začiatku úplne nereálna.

Nielen to. Mám dokonca podozrenie, že kebi som sa angažoval vo veci guľatosti našej planéti, tak počet priaznivcov teórie o jej plochosti bi stúpol. Už je to raz tak - každí sme sa s nejakím darom narodili a ja som celkom určite nedostal do vienka schopnosť práce s ľuďmi a ich ovplivňovania.

Spolok je dobrá vec, ale dvaja už je veľa, hovorila moja stará mama. A tak sa naša spoločná cesta - všetkích blogerov a mňa - na tejto doméne končí. Projekt ani doména ale nekončia. Zmislom zostáva tvorba obsahu napísaného podľa pravidiel 1i.

Jeho autorom budem ja. Iba ja. Nedá sa nič robiť. Ostatním blogerom prajem veľa zdaru v ich projektoch, nech sú aspoň tak vitrvalí ako som ja, ale hlavne nech sú oveľa úspešnejší.

A kde je teda aspoň moje poďakovanie za všetki tie blogi, ktoré tu napísali všetci ostatní blogeri, ktorích som teraz zablokoval? Nie je toto celé iba ješitnosť z mojej strani? Nemal bi som biť rád aspoň za to, že sa vôbec našiel niekto, kto tu aj keď nie pravidelne ale predsa len prispieval?

Nemislím si, že som niekomu dlžní poďakovanie. Pretože 1i nie je o mne, ale o mišlienke, z ktorej, ak sa raz zrealizuje, nebudem benefitovať ja, ale tí, čo prídu po nás. A ak sem niekto prispieval iba kvôli mne a vôbec nie z presvedčenia, tak mi tiež veľmi nepomohol.

Ješitní samozrejme som, ale tiež tu nejde o to, že bi som sa na niekoho hneval. Ja sa tiež nejdem pretrhnúť, abi som písal na cudzích doménach a naviše chápem, že každí máme svoje projekti, svoju prácu a čas je obmedzení. Takže ak sa na niekoho hnevám, tak len sám na seba za to, že som podľahol ilúzii, že viem niekoho presvedčiť. Jednoducho neviem a to je fakt.

A odpoveď na poslednú otázku je tiež záporná. Lepší ako sviatoční bloger je žiadni bloger. Jednoducho sa znova potvrdilo to, o čom sa presviedčam celí život. Totiž, že spoľahnúť sa môžem iba sám na seba. Aj to nie vždi.

O koreňoch našej štátnosti a našej genetickej víbave hovorí skvele film Obchod na korze z roku 1965. Videlo ho z môjho okolia veľmi málo ľudí, čo je dosť pozoruhodné vzhľadom na fakt, že získal Oskara za najlepší cudzojaziční film. Počas komunizmu vegetoval pekne v trezore a po jeho páde naše školstvo nepovažovalo za potrebné sa o ňom zmieňovať.

Prečo ale vlastne skončil za komunizmu v trezore a teda ste naň nemohli ísť do kina a ani si ho pozrieť v televízii? O komunistoch sa tam nehovorí zle, nehovorí sa tam o nich totiž vôbec. A naopak veľmi zle z neho vichádzajú práve tí, proti ktorím aj komunisti v auguste 1944 povstali.

Komunisti po roku 1948 spravili z vojnového Slovenského štátu tabu. O tom sa jednoducho nehovorilo. A tento stav trval až do pár rokov trvajúceho odmäku v druhej polovici 60. rokov, ktorí skončil v auguste 1968 ruskou inváziou.

A nehovorilo sa o tom, pretože celá tematika nepasovala komunistom do príbehu, ktorí nám tlačili do hlavi. O tom, ako sme vlastne vždi boli na správnej strane barikádi, čo sa aj potvrdilo povstaním proti Nemcom a Tisovmu režimu. To, že sa nejednalo iba o Tisa a jeho kolegov, ale o celú spoločnosť, ktorá nemala najmenší problém zhabať majetki a naložiť desaťtisíce Židov do transportov a ešte aj zaplatiť Hitlerovi za každého deportovaného Žida - to už akosi do tohto príbehu nepasovalo.

Z tabu sa potom stala živná pôda rôznich legiend. Napríklad o tom, akí bol ten Tiso vlastne dobrák, keď udeľoval vínimki z transportov. A ako ani nevedel, čo sa vlastne potom s transportami dialo a ako si mislel, že Židov posiela za lepším životom. Z Tisa sa tak stal martír, dodnes uznávaní napríklad minimálne jednou stranou vládnej koalície.

Toto ale nie je len čisto akademická dejepisná debata. Má to presah do súčasnosti. Nie je náhoda, že uctievači Tisa nevedeli, kde je sever počas druhej vojni a ani teraz nevedia, kde je sever na víchod od nás. A bez nich bi don roberto nemohol úradovať.

Pritom možno stačilo tak málo - zaradiť film Obchod na korze do školskích osnov a spraviť z neho tak niečo na spôsob povinného čítania.

Niečo som s tím už jednoducho musel urobiť. S tímito čas od času sa viskitujúcimi víbuchmi mojej frustrácie nad tím, že pravidelne tu píšem iba ja. A tak som našiel riešenie. Všetkích blogerov na tejto doméne som zablokoval. Takže sa už ani nebudem môcť sťažovať, že nepíšu. Jednoduché ako facka.

Rovnako som zrušil celú sekciu O nás. Táto doména totiž nie je a ani nikdi nebola o nás, ale o mne. 90% obsahu som totiž vitvoril ja. Skrátka a dobre, moja predstava, že tu budem mať denne nové zaujímavé príspevki od pestrej paleti blogerov sa jednoducho nenaplnila. A tak sa ani nejdem hrať na to, akú širokú podporu má táto iniciatíva. Začal som s tím sám a budem v tom aj pokračovať sám.

Viriešil sa tiež problém hľadania novích blogerov. Nebudem už hľadať žiadnich. 14 rokov hľadania je mislím dosť.

Ríchlo toto napíšem skôr, ako mi to niekto pokazí. Keď sa pozriem na pravú stranu mojej obrazovki, tak prehľad posledních príspevkov blogu obsahuje od hora až dole iba moje veci. Presne tak to má biť. Tak si to presne predstavujem.

Však predsa je to moja doména, môj projekt a moje 1i. Takže sa neopovážte mi to tu kaziť.

Založte si vlastné doméni, vlastné stránki a tam si píšte. Tu platí já, já, já jenom já.

V roku 1991 som bol v Holandsku a mal som tam jednu debatu s miestnimi, v ktorej som sa nielenže kriticki vislovil na adresu Václava Havla, ale aj pozitívne označil snahi o samostatné Slovensko. Okamžite som bol uprataní do patričních medzí s nálepkou nacionalistickí komunista. A ako je v Holandsku tipické, nikto sa nerozpakoval položiť aj otázku na telo: "A kde si bol ti, keď Václav Havel sedel v base?"

Keďže som nesedel v base, stratil som aicki akékoľvek právo ho kritizovať. Toto platilo iste nielen v Holandsku ale celosvetovo, nás nevinímajúc. A platí to dodnes.

V roku 1991 som bol stále študentom zahraničného obchodu v Bratislave. Pripomínam, že som tam začal v roku 1988, teda ešte za komunizmu, a bežní smrteľník sa tam nemal šancu dostať. Boli sme tam všetko komunistické tlačenki.

Rodičia ani nikto z okolitej rodini pritom v strane nikdi nebol, ani pred rokom 1968 a ani po ňom. Otec mal ale na starosti družstevnú pivnicu v Mojmírovciach a tam sa pilo veľa vína a aj sa tam premlelo veľa ľudí, vrátane tích, ktorí ma potom na tú školu pretlačili. Ich mená nepoznám, ale dá sa rozumne predpokladať, že nestraníci to neboli.

Takže aj ja som svojim spôsobom kolaboroval s režimom. Možno nie priamo, ale iste som neodmietol jeho pomoc. Teda keď už tak veľmi moralizujem - čo sa malo urobiť so mnou a mne podobními? Mali nás vihodiť zo školi?

Súhlasím, mali. Aspoň bi som z tej nešťastnej školi bol skôr preč. Takto som sa tam musel trápiť ešte jeden rok. Spojil som si posledné dva ročníki a 5 ročné štúdium tak skrátil na 4. Dlhšie som tam už strácať čas nemienil.

Leteckí dispečéri, paradoxne, bola iste jedna z mnohích profesií, v ktorej sa mohli komunistické kádre z novembra 89 kľudne ďalej realizovať. Spomínam to zámerne, pretože práve leteckích dispečérov použil ako príklad Václav Havel na obranu rozhodnutia po novembri 89 komunistov vôbec neriešiť a nechať ich na všetkích možních profesiách a postoch, začínajúc predsedom federálnej vládi. Lebo však buď všetko alebo nič, pretože inak sa vôbec nedá.

Kde bolo kritické mislenie vtedi? Prečo mu tento nezmisel neotrepal nikto o hlavu? Aj si odpoviem. Pretože jednak kritické mislenie v našich končinách je veľmi vzácna rastlina, a jednak kvôli tomu, že z Václava Havla sa stalo niečo na spôsob božstva - a to sa nekritizuje. Ktokoľvek si otvoril ústa, bol aicki podozriví a onálepkovaní ako prokomunistickí element. A to bol ten najväčší paradox - v novembri 1989 bol najprokomunistickejší element práve Václav Havel.

K tomu celému zostáva spomenúť ešte jednu kategóriu komunistov. Tích, ktorí zo strani odišli po auguste 1968, či už dobrovoľne alebo z donútenia. Uznávam, tam je to na diskusiu. Pretože istú snahu s tím režimom niečo urobiť v 60. rokoch im nemožno uprieť a snáď ani s tím charakterom to nebolo až tak zlé, pretože v auguste 68 odchádzali zo strani tí, ktorí protestovali proti ruskej invázii, a po ňom z nej vihadzovali tích, ktorí sa odmietli podpísať pod jej premenovaním na bratskú internacionálnu pomoc...

Keď sa nad tím zamislíte do dôsledkov, tak po novembri 89 sme nielenže nechali na školách komunistov, ale sme im aj zagarantovali monopolné postavenie na trhu. A to tak, že sme ponechali školstvo tzv. zadarmo, čím sme zlikvidovali akúkoľvek potenciálnu konkurenciu. Pritom konkurencia a zdravé trhové prostredie, pripomínam, je práve to, čo ženie spoločnosť dopredu.

Nič viac si komunisti nemohli priať.

Znovu spomínam školstvo zámerne, pretože je tak dôležité. Chceme mať predsa vzdelaních mladích ľudí, pretože to je budúcnosť tejto krajini. Mi ale necháme, abi ich od malička až po promócie veselo naďalej oblbovali komunisti. Po 41 rokoch komunizmu a 35 od jeho pádu je vísledok takí, že do prvej tisícki najlepších univerzít sveta sa nedostala ani jedna naša.

A najtragickejšie na tom je, že nikto sa ani len neodváži spochibniť celí sistém a vôbec začať debatu na tému skutočného slobodného trhového prostredia v oblasti vzdelávania. Nič iné sa ale nedá očakávať od spoločnosti, ktorej mladí ľudia sú vichovávaní pedagógmi, ktorím pri slovách ako sloboda a trhové prostredie začne behať mráz po chrbte, dobre že sa neprežehnávajú, nespravia tri kroki dozadu a neodpľujú si ako tí, ktorí uvidia prejsť čiernu mačku cez cestu.