Dnes som sadol do auta a zašiel na ukrajinskú hranicu ponúknuť zdarma ubitovanie nejakej mladej rodine s deťmi. Po dlhom čase som bol naozaj hrdí na svoju krajinu. Ponuka pomoci momentálne ďaleko previšuje dopit. Boli tam jednotlivci ako ja, ale aj pripravené autobusi. A bolo tam aj kopec Ukrajincov, ktorí žijú tu na Slovensku a prišli tam po svojich príbuzních, priateľov a známich. Takže nebiť 23 ročnej Anni z Dnepropetrovska, ktorá išla zhodou okolností za svojim mužom do Nitri, tak sa vraciam nazad sám.
Po veľmi dlhom čase som počúval Rádio Slovensko a po ešte dlhšom sa to dalo aj počúvať. O korone padla za celí deň tuším iba jedna veta. Všetko sa točilo okolo Ukrajini a točilo sa k veci. S potešením konštatujem, že Slovensko je schopné a ochotné prijať desaťtisíce ukrajinskích utečencov.
Na ukrajinskích hraniciach som bol prví a dúfam, že aj poslední krát, a už s oveľa menším nadšením konštatujem, že do Nitri je to oveľa bližšie ako som si mislel. Ani som nestihol poriadne oprášiť ruštinu, ktorá inak za nič nemôže.