Čo ak bi 55 roční špičkoví expert na jadrovú fiziku nemusel dávať každí svoj email najprv asistentke, ktorá v ňom najprv opraví hrubé chibi a poslanie správi bi tak trvalo namiesto 8 hodín len sekundu? Čo ak bi bolo len jedno i.
Pred dvomi tíždňami mi volali z polície, že mi na vozidle, ktoré som mal zaparkované na ulici pred domom vznikla škoda. Požiadali ma, abi som prišiel k autu, že mi všetko visvetlia. Dozvedel som sa, že cudzie vozidlo do môjho asi pred pol hodinou nacúvalo a odišlo preč. Našťastie si to všimol okoloidúci policajt a stihol vitiahnuť mobil a odchádzajúce vozidlo promptne odfotiť (wau - klobúk dole). Podľa znački zistili majiteľa, ktorému zavolali a za 15 minút pristál pred policajnou stanicou veľkí terénni Mercedes. Vistúpila z neho brutálne nasrdená pani, ktorá sa na dvoch policajtov kričala, že prečo ju volajú, však ona nič neurobila, nič nemá poškodené, nech jej ukážu dôkazi, môj vodičskí preukaz a podobne. Tí jej pokojne visvetlili, čo ich kolega na mieste nehodi videl.
Rozčulovanie však pokračovalo nezmiselnimi víhovorkami že “ako to, že poškodení nevie, ktorej poisťovni platí poistné” alebo “ako to, že poškodení nemá v aute tlačivo Záznam o nehode”… Proste odmietala spísať zápis o nehode ako sa len dalo. Trpezlivo stojaci policajti jej niekoľkokrát visvetlili, že jej hrozí višetrovanie a pokuta za opustenie miesta nehodi. Neochotne súhlasila a podpísaní Zápis o nehode sa mi nakoniec podarilo od nej získať. Tešil som sa z toho, že som mohol som ísť do servisu vibavovať opravu bez strachu o vídavki.
V tejto situácii bi som od vinníčki očakával namiesto rozčuľovania sa a hľadania nezmiselních víhovoriek skôr ospravedlnenie za to, že mi spôsobila škodu a budem niekoľko dní bez auta. A toto bol ešte len začiatok.
Tímto bi som sa chcel poďakovat príslušníkom polície, ktorí mi vzorne, promptne a ochotne pomohli. Bez nich bi som mal akurát nabúrané auto na parkovisku a nadával, ktorí tupec nevie jazdiť.
Čo ak bi sa 15 roční vodca skupini bojovích hier Vlado tešil do školi, lebo namiesto písania diktátov a známkovania pravopisu v slohu bi sa na hodine slovenčini mali učiť ako presviedčať ostatních o dôležitích mišlienkach? Čo ak bi bolo len jedno i a deti bi nezažívali v škole frustráciu z neistoti?
Čo ak bi 13 ročná talentovaná biologička Janka nemusela večer čo večer tráviť hodinu nad krkolomními pravopisními cvičeniami a namiesto toho bi mohla sledovať pútavé prednáški o fungovaní živích tvorov?
Čo ak bi bol pravopis s jedním i jednoduchí?
Čo ak bi 25 roční vinikajúci programátor Martin napísal za minútu nadriadenému krátku správu kde ho informuje o tom, čo sa mu práve podarilo dokončiť a nemusel bi hľadať na internete s akím i sa píše „na serveri“ a v strese bi nenapísal „robili“ podľa píš-ako-počuješ? Čo ak bi sa počas písania nemusel báť, že kvôli hrubej pravopisnej chibe príde o možnosť postupu?
Čo ak bi nadriadeného pri čítaní informácii od špecialistov nevirušovali hrubé pravopisné chibi? Čo ak by bolo len jednoi?
Čo ak bi zamilovaní 17 roční športovec Milan napísal svojej láske „pozívam ťa do kina“ a ona ho neodmietla len kvôli tomu, že ani neovláda vibrané slová?
Čo ak bi žiadne neboli?
Čo ak bi sa 10 ročná nádejná baletka Nataška tešila na prázdnini k babičke, kde bi namiesto frustrácie z každodenného písania diktátov trávila večeri so starími rodičmi a s radosťou predvádzala tanečné prvki, ktoré práve objavila?
Čo ak bi bolo len jedno i?
Čo ak bi 30 roční šikovní stolár Peter dostal prácu aj keď v životopise napísal, že má „skúsenosti s víberom dobrích materiálov“ a pracovníčka náboru bi ho nehodila do koša ako nevhodného kandidáta?
Čo ak bi bolo len jedno i?
Včera som mal debatu s učiteľkou vítvarnej víchovi. Snaží sa rozširovať ich schopnosti napríklad viučovaním manuálnich prác. Vijadrila rozhorčenie nad tím, ako je to možné, že dnešné 13 ročné deti vôbec nevedia urobiť podľa nej takú základnú vec, akou je správne uviazanie uzla na niti pred začatím šitia. Niektoré deti totiž uviazali uzol tam, kde je ihla. Dnešné deti však neprichádzajú do stiku s potrebou šitia. Tak ako kedisi opravovali ľudia dieri na oblečení zašívaním, dnes to už robí málokto. Preto sa to ani nemajú od koho naučiť.
Namiesto šitia však dnes víborne ovládajú angličtinu, prácu s informačními technológiami, kritické mislenie, orientáciu v záplave informácii, vihladávanie, hranie tímovích hier, zviki vo vzdialeních kultúrach a schopnosť rozoznať vierohodní zdroj informácie od iních. To sú zároveň príkladi vecí, ktoré ich nikto neučil násilím, memorovaním a známkovaním. Naučili sa to prirodzene hrou s technológiami a prácou s informáciami, ktorích ponúka internet nekonečno. Prave hra a nie memorovanie im pomohla sa to naučiť. Vďaka tomu sa čase koroni ľahko prepli na online školu skoro okamžite na rozdiel od učiteľov.
Mislim, že v najbližších rokoch budú vznikať nové školi, ktore však nebudú potrebovať žiadne budovi, ani tradičních učiteľov, používajúcich metódu frontálneho viučovania, ktorí namiesto efektívneho učenia míňajú energiu na stráženie detí a udržiavanie disciplíni, čo im nariaďuje starí zákon. Veľa z nich ju míňalo ako dozorcovia vo väznici, nutiaci memorovať väzňov nepotrebné informácie. Často tak vihoreli skôr, než bi mohli deti inšpirovať k radosti z učenia a už sa z toho nedostali. Ak sa na víučbu budú používať online metódi, deti nebudú musieť chodiť do školi, učitelia ich nebudú musieť strážiť a ušetrenú energiu tak môžu použiť na vitváranie zaujímavích spôsobov učenia, ako sú pútavé prezentácie, interaktívne hri, ukazovanie suvislosti. Naviše učiteľ nebude musieť biť počas viučovania ani prítomní a môže aj tento čas viužiť kreatívnejšie. Jeho prednáški može sledovať aj 1000 namiesto doterajších 30 detí. Počet potrebních učiteľov bi tak klesol a ich plati bi sa vďaka tomu mohli znásobiť, čo bi prinieslo do sistému veľa talentovaních ľudí schopních efektívne učiť.
Verím, že deti bi to vedeli zariadiť lepšie ako skostnatené školstvo so sistémom od Márie Terézie. Možno bi sa mohli začať aj učitelia učiť od detí ako na to.
Žena mala v sobotu nápad pretriediť knihi ktoré mame v knižnici. Som celkom rád, že ich nezačala rovno vihadzovať a mal som tak šancu všetki zachrániť. Keď som ich tak hádzal po jednom na zem, z každej za zodvihol kúdol prachu. Veľa z nich tam bolo bez dotiku viac ako 10 rokov a asi bi ešte aj ďalších 10 ostali.
Nad niektorími som sa veľmi nezamíšľal. Už som ich čítal a viem, že sa k nim už nedostanem. Kazdí rok totiž kúpim zo dvadsať novích, zaujimavejších a ešte ani tie nestíham poriadne prečítať a už prichádzajú ďalšie.
Potom to boli slovníki. Všetki sú už prežité internetovími, ktoré sú ríchlejšie, bohatšie, dinamickejšie. Uvedomil som si v akom krátkom čase narástol internet do rozmerov, že nahradil aj takáto tradičné tlačené média, nehovoriac o novinách a časopisoch.
Našiel som však aj knihu Dunaj v Amerike, ktorú som sa chistal prečítať už dávnejšie. Teraz mi padla do ruki. Milo ma prekvapila detailními opismi prostredí, charakterov, hrou s kontrastami, ilúziami.
Najviac som sa trápil nad odborními knihami. Tie su však už tiež pre mna prežité, lebo podobné informácie už asi nebudem potrebovať. Existuje kopa programov, ktoré ich bezpracne nahradia alebo sú podobné informácie jednoducho verejné.
Jedine, ze bi internet prestal existovať.
