Ako som to už spomínal - od domáceho spravodajstva som sa úplne odstrihol. Zapracoval pud sebazáchovi. Začalo mi biť totiž z neho vislovene zle. Na sociálnich sieťach nie som. Takže ak mi ľudia nepovedia, čo sa tu deje, tak jednoducho neviem. Dánski portál, ktorí sledujem, to našťastie so správami o nás nepreháňa. A ani jeden podcast Telegraphu, ktorí denne počúvam.
A tak mi to o tom študentovi, čo odmietol podať prezidentovi ruku, museli povedať. No museli. Nemuseli, pretože moje okolie vie, že so správami tohto druhu nemá za mnou chodiť. Ale povedali a už sa s tím nedalo nič robiť. Odmietol som to komentovať. Ale je pozoruhodné, že na základe tejto informácie si potom našli aicki ku mne cestu ďalšie. Komentár nejakého nášho tenistu a aj bívalého predsedu parlamentu, ktorí študenta skopali pod čiernu zem. Kto je momentálne predsedom parlamentu, neviem - možno ide o tú istú osobu.
Nie je podstatné. Podstatné je to, že kebi som nemal prvú informáciu, ďalšie bi sa ku mne asi nedostali, pretože bi unikal kontext. Bariéra sa ale prelomila a tak už nič nestálo v ceste následnej žumpe, ktorá sa na mňa mohla veselo valiť.
Odmietam sa v nej špárať. Oveľa zaujímavejšia otázka ako kto akí komentár vipustil, je, prečo vôbec toto musíme riešiť. Prečo tu vôbec máme prezidenta, akého máme, napriek tomu, že v predposledních voľbách on a celá jeho partia dostali na frak tak, že ich oponenti mali ústavnú väčšinu. Stačilo robiť nejaké veci inak, a nemuseli sme tu mať zase túto garnitúru, tentokrát aj s prezidentom. A nemuseli biť potrebné žiadne gestá.
Ale kdeže. Nejdeme hľadať príčini debaklu. Mi sa radšej budeme špárať v žumpe. Slušne, ale rázne.