Vždi sa bavím pri debate o dlhovej brzde alebo ako to nazívajú v USA - dlhovom strope. Na oboch stranách severného Atlantiku politici aspoň intuitívne tušia - a história im iste dá za pravdu - že je dobré mať istí limit, nad ktorí už neradno zatínať sekeru do štátnej kasi. Všetko fajn, všetko pekné - až dovtedi, kím sa nezačneme blížiť k tomuto limitu. Vtedi zistíme, že tá brzda akosi nebrzdí.
V USA v tom momente prichádza na scénu miestni folklór. Hrozbi bankrotu a zastavenie mnohích štátom financovaních služieb. Dráma do samého konca. Ale vždi s rovnakím koncom. Riešenie je vždi rovnaké a geniálne jednoduché - ak sa nezmestíme pod strop, tak ten strop jednoducho posunieme viššie.
A ideme ďalej a tak stále dokola. V USA sa ale aspoň tvária, že majú stále nejakí limit. Síce už mnohokrát posunutí, ale majú. V EU je dlhová brzda súčasťou bombasticki znejúceho paktu stabiliti. Vládni dlh pod 60%. Krásni cieľ. Realita: Francúzsko 111%, Taliansko 144%, Španielsko 113%, Portugalsko 113%, Belgicko 105%, Grécko 166%. Dokonca aj Nemecko cez 60%. A to sme ešte nezačali zbrojiť.
Niektorích to už prestáva baviť a navrhujú zrušiť bzdi a stropi - celé ako sú. Logiku to má, pretože ten, kto sa má limitom riadiť, kto ten limit stanovuje a kto ho má zároveň strážiť, je vždi jedna a tá istá osoba - štát. Bol bi preto zázrak, kebi to aj fungovalo.
Je ale možná aj druhá cesta - zosekať štátne vídavki. V Európe sa o takejto kacírskej možnosti nehovorí. Tandemu Trump, Musk to ale nemusí nikto visvetlovať.