Aké štátne zdravotníctvo? Čo to trepe? Opíta sa rozhorčení zamestnanec verejného sektora, ITečkár, lekár, novinár prípadne študent. Veľa lekárov je predsa súkromních, sú tu súkromné zdravotnícke zariadenia a dokonca aj zdravotné poisťovne.
Táto argumentácia je podobná tej z čias socíku, kedi okrem ksč tu bolo veľkoriso povoleních asi 5 ďalších politickích strán, vďaka čomu komunistická propaganda s rovním ksichtom argumentovala, že vraj aká diktatúra, akí monopol ksč, máme tu demokraciu, sú tu predsa ďalšie strani. Pritom ksč mala svoju vedúcu úlohu zakotvenú rovno v ústave. A že získa v každích voľbách 99.99% hlasov bolo tiež vopred dané.
To, že v sistéme zdravotníctva figurujú súkromné subjekti, na jeho štátnom charaktere nič zásadné nemení. Máme tu predsa ministra zdravotníctva, všakže? Ministra automobiliek ale už nie. Máme síce ministra hospodárstva, ale ten iste neurčuje, čo budú automobilki virábať a za koľko predávať.
Na víplatnej páske tak máme každí mesiac ďalšiu daň vo forme zdravotních odvodov. Bez toho, že bi sa nás ktokoľvek pítal, či o verejné zdravotníctvo vôbec stojíme. Máš nárok na verejnú zdravotnú starostlivosť, tak plať. Ale čo keď vôbec nechcem mať nárok na verejnú zdravotnú starostlivosť? Tak máš smolu.
Presne tak. Smolu má vždi ten, kto nemá na víber. Ale prečo potom stála moja generácia v novembri 89 na námestiach? Snáď abi sme na víber mali, či nie?