Blogs

Súhlasím s Tucker Carlsonom - koronavírus nie je ani zďaleka len záležitosť epidemiológov. Iste, prísne opatrenia sú namieste, ale v horizonte mesiacov sú neudržateľné. Táto spoločnosť je totiž založená na tom, že ľudia pracujú a konzumujú. Také reštaurácie sa dajú zavrieť na tíždeň alebo aj dva. Ak to ale pôjde do mesiacov, začnú krachovať. A bez práce zostane celí ich personál. A zďaleka sa to netíka iba reštaurácií. Koľko vidrží taká automobilka biť zatvorená? A dalo bi sa iste pokračovať. Štáti sú zadĺžené až po uši, takže peniaze na rozdávanie nemajú. A nedajú sa tlačiť donekonečna. Resp. dajú, ale potom to má ďalekosiahle dôsledki, ktoré sú neporovnateľne horšie ako kebi sme všetci chitili Covid-19.

Takže tvrdím, že život sa v horizonte tíždňov začne vracať do normálu. Pretože je to najlepšie možné riešenie. Hlavne keď si uvedomíme, že ide o chrípku. Síce visoko nákazlivú a s o niečo višším percentom úmrtnosti v porovnaní s bežními chrípkami. Ale stále je to iba chrípka a nie morová epidémia.

O stránke http://ypsilon.sk/ som sa dozvedel dnes prostredníctvom kontaktného formulára od autora tohto projektu. A vďaka tejto stránke som sa dozvedel aj o ďalšom podobnom projekte:

http://vmatus.szm.com/ypsilon/

Či a ako dokážeme spojiť naše sili, ukáže čas. V každom prípade s veľkím potešením konštatujem, že v našej veci nie sme sami.

Rozdrobenosť našej politickej scéni je spôsobená volebním sistémom, keďže na osvietenosť voliča sa iste nedá spoliehať. Máme tu 1 volební obvod. Iními slovami všetki hlasi sa hádžu do jedného vreca, z ktorého sa potom rátajú percentá. Kto má 5% resp. 7% - ak ide o koalíciu (však, PS Spolu? :) - a viac, je v parlamente.

Pre politika z toho potom víplíva jednoduchá kalkulácia: ak je šanca prekonať túto hranicu, potom sa nemusí snažiť presadiť v niektorej z existujúcich strán postupnou mravenčou prácou, ale založí si vlastnú stranu, v ktorej bude rovno na jej čele. A náš volič to zožerie aj s navijakom. Namiesto toho, abi si položil základnú otázku: čím sa líši táto nová strana od niektorej z existujúcich strán? Okrem názvu a personálneho obsadenia sa totiž nelíši ničím. 1 volební obvod má ďalej za následok, že nie je jasné, kto tu koho vlastne zastupuje. Položte si otázku - kto je váš poslanec v parlamente? Odpoveď je všetci, keďže chíba priradenie jednotlivích regiónov poslancom. A "všetci" tu potom znamená "nikto". A tak tu máme množstvo strán, skôr straničiek, bez väzbi na konkrétnich voličov, ktoré sú nútené ísť do koalícií s ďalšími straničkami, vísledkom čoho je vládni program, ktorí musí vždi biť nejakím kompromisom, za ktorí ale volič nehlasoval.

Čas načerpať trochu inšpirácie zo sveta. V mojej obľúbenej Británii, ak chcete ísť do politiki, nestačí mať celonárodnú podporu 5 alebo aj 10% ľudí. Teoreticki môže mať strana celonárodné preferencie na úrovni 49% a ani tak nemusí mať jediného poslanca v parlamente. Ak sa tam chce dostať, musí jej kandidát VIHRAŤ v danom volebnom obvode. Celá Británia je totiž rozdelená na 650 obvodov a každí obvod má práve jedného zástupcu v parlamente. Poslanci sa tak musia snažiť - musia presvedčiť ľudí v danom obvode, že sú NAJLEPŠÍ. Nestačí biť dobrí, ani nadpriemerní. A volič má tak možnosť hodnotiť prácu konkrétneho poslanca, ktorí ho zastupuje. A aj podľa toho sa rozhodnúť v ďalších voľbách.

Dôsledkom je aj potom oveľa jednoduchšie vládnutie - Boris Johnson napriek tomu, že nezískal nadpolovičnú väčšinu všetkích hlasov, má pohodlnú väčšinu v parlamente a nemusí biť odkázaní na kompromisi s iními stranami. Britom tak teraz vládne 1 strana s 1 programom, o ktorom hlasoval volič. Bodka. (Z čoho má mimochodom des EÚ, ale to je na inú debatu).

Naozaj nemusíme vimíšľať koleso, stačí okopírovať to, čo už stáročia inde spoľahlivo funguje. Mi ale robíme veci naopak. Namiesto mnohích volebních obvodov a malého počtu strán, tu máme 1 volební obvod a veľkí počet strán. Podľa zásadi "cudzie nechceme, a svoje si nedáme."

Voľbi síce dopadli skvele, ale dávam tomu tak maximálne jeden rok. A potom tu bude zase Smer. Mislím si, že strani na pravej strane politického spektra sa navzájom višachujú. Zopakuje sa scenár poslednej Radičovej vládi, budú tu predčasné voľbi a pravicoví volič to zase raz nedá a zostane doma - a to ešte v tom lepšom prípade.

A možno som príliš veľkí pesimista. Bodaj bi som nemal pravdu.

Len o niečo menej ako to, že nevihral Smer, ma potešil fakt, že PS Spolu zostala mimo parlamentu. Korune na hlave stupiditi mišlienki založiť ďalšie strani na pravej strane politického spektra a ísť do volieb v koalícii, chíbali tri stotini percenta - fakt som si prial, abi získali 6.99%.

Dopozeral som seriál koprodukcie Sky/HBO a tiež dávam veľkí palec hore. Je na čele rebríčka IMDB dokonca aj pred Game of Thrones, čo už niečo musí znamenať. Pritom žiadne fantasy, žiadne oku lahodiace prostredie, ale naopak tvrdá šedá realita sovietskej éri. Ako poznamenal novinár Slava Malamud - nielenže je Černobyľ realistickejší ako hociktorí iní film/seriál, akí kedi natočil západ o Rusku, ale je realistickeší ako hocičo, čo bi Rusi boli schopní natočiť o sebe - minimálne na túto tému.

Evidente Rusko má vlastní pohľad na vec a s podporou Ministerstva kultúri sa točí ich verzia príbehu. Pointou je, že za haváriu je zodpovední agent CIA.

(Zdroj: https://news.sky.com/story/chernobyl-russia-to-make-its-own-version-of-c... )

Tohtoročné MS v hokeji sa stali pre mňa nepozerateľními. Ale nie kvôli víkonom našej reprezentácie. Naopak, tá ma príjemne prekvapila. Videl som celí zápas s USA a dnešní s Kanadou asi do 7. minúti. Neskutočné množstvo trápnich reklám, stupídne skandovanie "Mi sme tu doma" a idiotské komentáre našich emocionálne nevirovnaních moderátorov ako čerešnička na torte sa stalo pre mňa nestráviteľnou kombináciou.

Chcel som prepnúť na ČT, ale žiaľ kvalita obrazu je tam z nejakého dôvodu mizerná.

Dávam do pozornosti príspevki Marka Steyna. Na tému demografickí vívoj uviedol zopár pozoruhodních čísel. 30% všetkích žien v Nemecku je bezdetních. V prípade žien s univerzitním vzdelaním je to dokonca 40%. Viete, čo majú spoločné dámi Merkel a May a páni Macron a Gentiloni? Okrem toho, že sú lídrami európskich krajín, ktoré sú zároveň členmi G7, žiaden z nich nemá deti. Lídri 5 zo 6 zakladajúcich členov neskoršej EÚ sú bezdetní. 2/3 všetkích krajín EÚ má lídrov, ktorí nemajú žiadne deti.

Dôsledki neschopnosti tradičného európskeho obivateľstva sa v dostatočnej miere reprodukovať pocíti zrejme už moja generácia. V prípade generácie našich detí je to už istota.

P.S. Taliansko má medzičasom nového premiéra. Ten sa predsa len pochlapil - má jedného potomka.

(Zdroj www.steynonline.com)

Rok sa pise Leto 2010. Sme s Ivanom a rodinami v Tofine. Sme hladni.

Dostali sme sa ku stanku s jedlom. Ivan objednal chicken burger. Neviem preco, lebo v Tofine su ribi.

Baba sa pita: Ako sa volas? {Ja som Ivanovi hovoril nech im nehoviri ze sa vo Ajven; tak jej povedal Ivan}. Baba napisala Yvan.

Ivan jej vitrhol ceruzku z ruki, preskrtol ¥van a napisal Ivan.

Len som to chcel zdokumetovat.....

V britskej politike mám nového favorita - stranu s príznačním názvom Brexit. Jej zakladateľom je Nigel Farage, teda pán Brexit. Na konzervatívcov pod vedením Theresi May sa mi už nedalo dívať. Skupina euroskeptikov medzi konzervatívcami, ktorej stále fandím, v tejto strane ťahá za kratší koniec. Jacob Rees-Mogg, jeden z vedúcich predstaviteľov tejto skupini, je prototip klasického anglického gentlemana a to, čo hovorí, má síce hlavu a pätu, ale žial jeho reálni vpliv ako aj vpliv celej jeho skupini je len málo víznamní.

Verím tomu, že sme svedkami začiatku konca éri dvoch dominantních strán na britskej politickej scéne. Mnoho z više 17 miliónov priaznivcov odchodu z EÚ má totiž plné zubi toho, ako sa vláda a parlament postavili k vísledkom referenda. Problém budú mať hlavne konzervatívci. Zaujímavosťou je, že v novej strane je aj Annunziata Rees-Mogg, sestra Jacoba. Ale nielen oni - za Brexit totiž hlasovalo aj 5 miliónov priaznivcov Labouristov.