Blogs

Nasleduje scéna ako z absurdného sna: prichádzate do banki a pracovníčke za prepážkou poviete, že si chcete u nich uložiť peniaze na 40 rokov. Pracovníčka zavolá riaditeľa banki. Príde pán vo veľmi drahom obleku s Rolexami na rukách, odvedie vás do svojej kancelárie a ponúkne vám úrokovú sadzbu mínus 2% p.a. Keďže ste čítali tento blog viete, že skratka p.a. znamená per annum, teda ročne. Viete tiež, že to, čo vám tento pán ponúka, znamená, že z každích 216,47€, ktoré si tam uložíte, vám po 40 rokoch banka vráti 100€.

Poklepkáte si po čele, odídete a dúfate, že toho pána už v živote neuvidíte. Prídete domov a schováte peniaze radšej pod vankúš.

Po 40 rokoch z každích 216,47€, ktoré ste si tam schovali, vám zostane reálne iba 100€. V televízii vidíte guvernéra ECB, ktorí pri bilancovaní svojho 8 ročného funkčného obdobia práve víťazoslávne vihlasuje, že už 40 rokov sa centrálnej banke darí udržať cenovú stabilitiu. Keďže ste čítali tento blog viete, že to, čo sa skríva za cenovou stabilitou, znamená, že centrálnej banke sa podarilo znehodnotiť vaše úspori o 2% p.a. Spomeniete si na pána v banke pred 40 rokmi. Nikto si už ale teraz neklepe na čelo. Naopak, guvernéra uznanlivo poklepú po pleci...

Vo vispelom svete má biť centrálna banka nezávislá od vládi. Alebo sa aspoň tak má tváriť. Je tomu tak práve preto, abi jej monopol na tlačenie peňazí nemohol biť zneužití politikmi, ktorí sú práve pri moci, na financovanie čohokoľvek, čo si práve zmislia. Táto nezávislosť je ale minimálne diskutabilná, ak nepoviem rovno pochibná - čo som práve povedal - vzhľadom na fakt, že šéfa centrálnej banki dosadzujú práve politici. Je to nevolená inštitúcia, pritom jej rozhodnutia majú zásadní vpliv na fungovanie celej spoločnosti. Politici si evidentne povedali, že do personálneho obsadenia a politiki centrálnej banki nemá volič čo hovoriť - aj tak tomu poväčšinou nerozumie.

S čím bi sa aj dalo súhlasiť, ak bi hlavním a jediním cieľom centrálnej banki bolo zachovanie cenovej stabiliti. To inak aj je - aspoň na papieri. Problém ale nastáva hneď v definícii toho, čo je cenová stabilita. Zdraví rozum hovorí, že cena je stabilná, ak to, čo si dnes kúpim za 100€, si kúpim aj o rok, o dva, o desať alebo o štiridsať tiež za 100€. Nie tak ECB. Tá hovorí, že cenovo je to stabilné vtedi, ak to, čo si kúpim dnes za 100€, si kúpim o štiridsať rokov za 216,47€. Prisahám, že si nevimíšľam a ani si nerobím srandu. V ECB veľmi štedro odmeňujeme z verejních prostriedkov jej personál za to, abi po 40 rokoch spravili zo všetkého, čo má dnes hodnotu 216,47€, to, čo má dnes hodnotu 100€.

Je tomu tak, pretože cieľom ECB je zabezpečiť každoročné zvíšenie cenovej hladini o 2%. Hovorí sa tomu inflační cieľ. Nikto nedal o tom hlasovať, volič nemá ako odvolať z funkcie toho, kto s tímto nápadom prišiel. Nehovorí sa o tom, nikto z politikov sa nad tím nepozastavuje (s vínimkou Richarda Sulíka, ktorého aj preto volím). Berie sa to aicki ako niečo, o čom sa nediskutuje. A keďže sú tieto 2% viacmenej podobné u všetkích centrálnich bánk západného sveta, je zdanie univerzálnej platnosti a nespochibniteľnosti tohto čísla dokonalé.

Vraj je inflácia na úrovni 2% prospešná pre ekonomiku. Toto tvrdenie je dostatočne vágne nato, abi sa nedalo rozporovať a dá sa o tom iste z mnohích pohľadov diskutovať. V každom prípade 2% ročná inflácia má veľmi konkrétni a hmatateľní dôsledok - ak si mladí človek dnes odloží na dôchodok 216,47€, po štiridsiatich rokoch klesne reálna hodnota dôchodku na 100€.

Rozprávať o peniazoch v čase, keď Taliansko a Španielsko nám pred očami vimierajú, čím sa celá moja investícia do štúdia ich jazikov stáva pochibnou, sa môže zdať cinické. Mne sa ale naopak zdá, že teraz je na to práve tá správna doba, keďže sa blížime k momentu, kedi naša civilizácia sa bude musieť rozhodnúť ako ďalej. A povedzme si to rovno - naša civilizácia sa točí okolo peňazí. Uvedomujem si ale, že nie každí v skutočnosti rozumie tomu, kde sa peniaze berú, čo ovplivňuje ich hodnotu a akí dopad na samotné základi fungovania spoločnosti má ich ničím nekrité tlačenie. Samotní pojem tlačenia peňazí spomenutí v mojich predchádzajúcich príspevkoch sa môže zdať neadekvátnou hiperbolou...

Je toho viac, čo považujem za potrebné visvetliť. Preto to rozdelím do viacerích príspevkov.

Začnem definíciou pojmu hrubí domácí produkt (HDP). HDP je hodnota viprodukovaních tovarov a služieb v danej krajine za dané obdobie - tipicki 1 rok. Meria sa v mene danej krajini, teda u nás v eurách. Cenovú hladinu viprodukovaních tovarov a služieb ovplivňuje v prvom rade množstvo peňazí v obehu. Intuitívne čitateľ tuší, že čím bude tích peňazí v obehu viac, tím bude viššia cenová hladina. A platí to aj opačne - ak HDP rastie a množstvo peňazí v obehu sa nemení, dá sa predpokladať, že cenová hladina bude klesať. Neplatí to ale aicki a lineárne. V hre je ďalší faktor - ríchlosť obehu peňazí. Každí z vlastnej skúsenosti vie, že peniaze nám v peňaženke alebo na bankovom účte vidržia nejakí čas. Od momentu, kedi ich dostaneme, do momentu, kedi ich minieme, ubehne nejaká doba. A ciklus sa neustále opakuje. Peniaze sa tak otáčajú a sprostredkovávajú vímenu tovarov a služieb. Ak je ríchlosť ich obehu veľká, nie je ich potrebních tak veľa. A naopak, ak pribudnú ďalšie, ale tieto sa nebudú točiť - budú odložené doma pod vankúšom alebo zaparkované na nejakom účte - tak sa vlastne nič nedeje. Ako kebi ani neexistovali.

Ak sa ale ríchlosť obehu peňazí nemení, ak nedochádza k víkivom v spomínanom cikle, potom je záver, že cenová úroveň je priamo úmerná množstvu peňazí v obehu a nepriamo úmerná víške HDP, pravdiví. Ak odhliadneme od falšovateľov peňazí, množstvo peňazí v obehu stanovuje centrálna banka - u nás Európska centrálna banka (ECB), v USA FED.

Zmienka o falšovateľoch peňazí v súvislosti s centrálnimi bankami nie je tak úplne náhodná. Ale o tom v ďalších častiach.

Odporcovia bitcoinu zviknú argumentovať tím, že kriptomena nie je kritá ničím. Ako kebi také doláre či eurá niečím krité boli. Čím je kritích napríklad 2 000 miliárd dolárov, ktoré sa rozhodla už aj tak po uši zadĺžená vláda USA rozdať jej obivateľom a firmám v súvislosti s COVID-19? Peniaze daňovích poplatníkov to iste nie sú. To bi najprv museli biť v štátnej kase. Ono to nie sú vlastne ani peniaze, iba farebné papieriki. Majú síce ešte hodnotu, ale iba do chvíle, kím si spoločnosť uvedomí, že sú to iba papieriki. Je len otázkou času, kedi sa toto nepríčetné tlačenie novích a novích peňazí prejaví v náraste inflácie. Ľudia prídu o podstatnú časť svojich celoživotních úspor. Hodnota dôchodkov devalvuje. Nastúpi centrálna banka, ktorá zdvihne úrokové sadzbi, pretože to je jej nástroj na boj s infláciou. Po uši zadĺžené štáti, firmi a občania budú mať problém splácať úroki, nieto ešte istinu. Spustí sa vlna bankrotov, začne rásť nezamestnanosť, chudoba a na politickú scénu nastúpia spasitelia národa...Takí Nemci bi o tom vedeli dlho a podrobne rozprávať....

Čas nakúpiť bitcoin, ktorého hlavná víhoda oproti klasickím peniazom je tá, že je toho zaručene iba obmedzení počet. A to je to, čím je kriptomena v skutočnosti kritá.

Vichádzam z predpokladu, že človek po prekonaní Covid-19 sa stáva voči tomuto vírusu imúnni a nemôže biť následne ani jeho prenášačom. Ďalej vichádzam z predpokladu, že ochromenie života celej krajini na niekoľko mesiacov je spoločenski a hospodárski neudržateľné a nedá sa riešiť natlačením a následním rozdaním papierikov (peňazí) všetkím.

Riešením je postupné zapájanie jednotlivích geografickích oblastí do normálneho života so súčasnou izoláciou všetkích rizikovích skupín - starí ľudia, ľudia s iními vážnimi zdravotními problémami bez ohľadu na vek - až do dobi, kím získaná “imunita stáda” zabráni ďalšiemu šíreniu vírusu. Dočasní nárast hospitalizácie po obnovení života v danom regióne pomôžu pokriť zdravotnícke zariadenia po celej krajine.

O mojom zážitku s Mormónmi som písal svojho času tu. Odvtedi som s nimi kamarát. Čas od času mi zavolajú, posedíme u mňa v záhrade pod čerešňou a podebatujeme o všetkom možnom. Páči sa mi, že ani po toľkích pokusoch obrátiť ma na ich vieru, to stále nevzdávajú. Ich nezlomné odhodlanie napriek veľmi mizivím vihliadkam na úspech mi pripomína tento projekt.

Dnes sa znova ozvali, ale v súvislosti s koronavírusom mi navrhli namiesto osobného stretnutia videokonferenciu... Od začiatku tvrdím, že COVID-19 nesie so sebou aj pozitívne stránki. Ľudia sa naučia umívať si ruki a používať moderné technológie namiesto osobních stretnutí. Ale že budú z môjho okolia prví práve Mormóni, ktorí s tím prídu, som nečakal.

Súhlasím s Tucker Carlsonom - koronavírus nie je ani zďaleka len záležitosť epidemiológov. Iste, prísne opatrenia sú namieste, ale v horizonte mesiacov sú neudržateľné. Táto spoločnosť je totiž založená na tom, že ľudia pracujú a konzumujú. Také reštaurácie sa dajú zavrieť na tíždeň alebo aj dva. Ak to ale pôjde do mesiacov, začnú krachovať. A bez práce zostane celí ich personál. A zďaleka sa to netíka iba reštaurácií. Koľko vidrží taká automobilka biť zatvorená? A dalo bi sa iste pokračovať. Štáti sú zadĺžené až po uši, takže peniaze na rozdávanie nemajú. A nedajú sa tlačiť donekonečna. Resp. dajú, ale potom to má ďalekosiahle dôsledki, ktoré sú neporovnateľne horšie ako kebi sme všetci chitili Covid-19.

Takže tvrdím, že život sa v horizonte tíždňov začne vracať do normálu. Pretože je to najlepšie možné riešenie. Hlavne keď si uvedomíme, že ide o chrípku. Síce visoko nákazlivú a s o niečo višším percentom úmrtnosti v porovnaní s bežními chrípkami. Ale stále je to iba chrípka a nie morová epidémia.

O stránke http://ypsilon.sk/ som sa dozvedel dnes prostredníctvom kontaktného formulára od autora tohto projektu. A vďaka tejto stránke som sa dozvedel aj o ďalších podobních projektoch:

http://vmatus.szm.com/ypsilon/
http://vdp.sk/77

Či a ako dokážeme spojiť naše sili, ukáže čas. V každom prípade s veľkím potešením konštatujem, že v našej veci nie sme sami.

Rozdrobenosť našej politickej scéni je spôsobená volebním sistémom, keďže na osvietenosť voliča sa iste nedá spoliehať. Máme tu 1 volební obvod. Iními slovami všetki hlasi sa hádžu do jedného vreca, z ktorého sa potom rátajú percentá. Kto má 5% resp. 7% - ak ide o koalíciu (však, PS Spolu? :) - a viac, je v parlamente.

Pre politika z toho potom víplíva jednoduchá kalkulácia: ak je šanca prekonať túto hranicu, potom sa nemusí snažiť presadiť v niektorej z existujúcich strán postupnou mravenčou prácou, ale založí si vlastnú stranu, v ktorej bude rovno na jej čele. A náš volič to zožerie aj s navijakom. Namiesto toho, abi si položil základnú otázku: čím sa líši táto nová strana od niektorej z existujúcich strán? Okrem názvu a personálneho obsadenia sa totiž nelíši ničím. 1 volební obvod má ďalej za následok, že nie je jasné, kto tu koho vlastne zastupuje. Položte si otázku - kto je váš poslanec v parlamente? Odpoveď je všetci, keďže chíba priradenie jednotlivích regiónov poslancom. A "všetci" tu potom znamená "nikto". A tak tu máme množstvo strán, skôr straničiek, bez väzbi na konkrétnich voličov, ktoré sú nútené ísť do koalícií s ďalšími straničkami, vísledkom čoho je vládni program, ktorí musí vždi biť nejakím kompromisom, za ktorí ale volič nehlasoval.

Čas načerpať trochu inšpirácie zo sveta. V mojej obľúbenej Británii, ak chcete ísť do politiki, nestačí mať celonárodnú podporu 5 alebo aj 10% ľudí. Teoreticki môže mať strana celonárodné preferencie na úrovni 49% a ani tak nemusí mať jediného poslanca v parlamente. Ak sa tam chce dostať, musí jej kandidát VIHRAŤ v danom volebnom obvode. Celá Británia je totiž rozdelená na 650 obvodov a každí obvod má práve jedného zástupcu v parlamente. Poslanci sa tak musia snažiť - musia presvedčiť ľudí v danom obvode, že sú NAJLEPŠÍ. Nestačí biť dobrí, ani nadpriemerní. A volič má tak možnosť hodnotiť prácu konkrétneho poslanca, ktorí ho zastupuje. A aj podľa toho sa rozhodnúť v ďalších voľbách.

Dôsledkom je aj potom oveľa jednoduchšie vládnutie - Boris Johnson napriek tomu, že nezískal nadpolovičnú väčšinu všetkích hlasov, má pohodlnú väčšinu v parlamente a nemusí biť odkázaní na kompromisi s iními stranami. Britom tak teraz vládne 1 strana s 1 programom, o ktorom hlasoval volič. Bodka. (Z čoho má mimochodom des EÚ, ale to je na inú debatu).

Naozaj nemusíme vimíšľať koleso, stačí okopírovať to, čo už stáročia inde spoľahlivo funguje. Mi ale robíme veci naopak. Namiesto mnohích volebních obvodov a malého počtu strán, tu máme 1 volební obvod a veľkí počet strán. Podľa zásadi "cudzie nechceme, a svoje si nedáme."

Voľbi síce dopadli skvele, ale dávam tomu tak maximálne jeden rok. A potom tu bude zase Smer. Mislím si, že strani na pravej strane politického spektra sa navzájom višachujú. Zopakuje sa scenár poslednej Radičovej vládi, budú tu predčasné voľbi a pravicoví volič to zase raz nedá a zostane doma - a to ešte v tom lepšom prípade.

A možno som príliš veľkí pesimista. Bodaj bi som nemal pravdu.